Predvianočná čistiareň

Aktuálne farské oznamy v kostoloch sa neobídu bez spomienky na predvianočnú svätú spoveď. Ako sa na ňu pripraviť a či kňazov cez Vianoce od vypočutých hriechov nebolia uši, som vyzvedala od farára saleziánov v Žiline – ThDr. PaedDr. Ing. Ferdinanda Kubíka, SDB, alebo, ako ho familiárne oslovujeme, dona Ferda.

Musia aj kňazi chodiť na svätú spoveď, alebo stačí, ak sa postavia pred zrkadlo a vyznajú svoje hriechy? Veď rozhrešenie si môžu dať aj sami. Ako sa ty osobne pripravuješ na spoveď?

Kňazi sa môžu postaviť pred zrkadlo, upraviť sa, usmiať sa na seba či uvedomiť si, ako postupne starnú. Môžu si pred zrkadlom aj vyznať hriechy, ale zrkadlo nie je schopné dať im rozhrešenie. Ani sami si ho nemôžu dať, ako si nikto sám nemôže dať umelé dýchanie. Rozhrešenie im môže dať iba iný kňaz, ktorý má právomoc spovedať.

Ako sa ja pripravujem na spoveď? Spytujem si svedomie. Práve večer ako koniec dňa nám môže pripomínať aj koniec života. A tak večer sa snažím zhodnotiť svoj deň, ako ma Pán cez deň oslovoval, ako som odpovedal na jeho volanie. Alebo ako som sa dobrovoľne vzďaľoval od neho. Pri kňazskej modlitbe pred spaním – kompletóriu, je priestor na spytovanie svedomia.

Pri svätej omši si na začiatku tiež očisťujeme svedomie pri úkone kajúcnosti. Nie raz sa svedomie ozve aj pri samom skutku: Prečo sa púšťaš do tej nebezpečnej hry…? Alebo aj po samom skutku. Kňaz má priestor na spytovanie svedomia aj pri samotnej spovedi, keď vidí, ako sa niektorí kajúcnici vyznávajú z takých „detailov“, ktoré on ako kňaz prehliada, ktoré si ľahko ospravedlňuje.

Tu by sa mohlo aj povedať, ako dlho sa treba pripravovať na sviatosť zmierenia. Ak si pravidelne spytujem svedomie, tak na rekapituláciu a rozhodnutie zmeniť život netreba dlhý čas. Niekedy pod výhovorkou dôkladnej prípravy sa snažíme nájsť, ako z tej našej buriny upliesť čo najkrajší veniec, ako čo najkrajšie povedať svoje hriechy, aby neboli zamlčané, ale aby sme nevyzneli trápne.

Márnotratný syn, keď sa vrátil, nehľadal krásnu reč, ale úprimnosť. Možno naše dlhé odkladanie spovede s výhovorkou, že sa na ňu musíme dôkladne pripraviť, môže využiť aj diabol – a tak nás bude odhovárať od spovede.

 

Sú ľudia, ktorí chodia na spoveď pravidelne, ale aj takí, ktorí idú po roku. Čo tí? Majú sa báť?

Mám sa báť zubára? Nie je to nič príjemné, keď sa mi niekto vŕtačkou špára v zuboch, ale keď si uvedomím, čo môžu urobiť pokazené zuby, stojí za to premôcť strach. Ak chcem úprimne vyznať svoje hriechy, nie je to nič príjemné – odhaľovať druhému svoje najhlbšie vnútro; ale ak si uvedomím, čo za to dostanem, kňaz mi v Ježišovom mene môže povedať slová: „Ja ťa rozhrešujem,“ stojí za to odhodlať sa k spovedi.

Aké rôzne procedúry musím podstúpiť pre zdravie, ba aj pre krásu, a nie som si istý, či zaberú. Pri úprimnej spovedi si môžem byť istý, že Pán mi odpúšťa a znova ma prijíma ako svoje dieťa. Nie kňaz je zvedavý na naše hriechy, ale Pán Ježiš ho ustanovil, aby v jeho mene sprostredkoval ľuďom Božie milosrdenstvo.

 

 

Máš nejaký dobrý recept, ako sa pripraviť na prijatie tejto sviatosti?

Dôležité je uvedomiť si, že sa vyznávam nie človekovi – kňazovi, ale Pánu Bohu. Veď aj formulka spovede sa začína slovami: „Spovedám sa Pánu Bohu, i vám…“ On o mne vie všetko, on vie, aké mám choroby, aké trápenia. Ale chce z mojich úst počuť, či si to uvedomujem, či s tým chcem niečo robiť, či túžim po odpustení. Aj Judáš vyznal svoj hriech. Ale neveril v odpustenie, stal sa mužom zatratenia.

Ak človek pravidelne chodí k sviatosti zmierenia, ak si pestuje svedomie, nepotrebuje veľmi listovať spovedné zrkadlá. Ak to robí iba príležitostne, dobre mu pomôže spovedné zrkadlo, primerané jeho veku. Treba si uvedomiť, že aj to najlepšie spytovanie svedomia nie je katalógom všetkých hriechov, je len pomôckou, ktorá pomôže skontrolovať viaceré oblasti nášho vnútra. Ak sme sa na spoveď nepripravili doma, nie je vhodné nepripravený hneď vbehnúť do spovednice a potom hľadať svoje hriechy, akoby som mal pozbierať rozfúkané perie.

 

Súčasťou svätej spovede je pre kňaza aj spovedné tajomstvo. Čo nám o ňom môžeš prezradiť?

Len to, že ak ho kňaz priamo poruší, dopustí sa podľa cirkevného práva kánonu 1388 deliktu a za takýto čin upadá do exkomunikácie (vylúčenie z Cirkvi). Taký hriech je rezervovaný Apoštolskej stolici. Teda ak sa kňaz aj niečo dozvie, nijako to nemôže použiť. Ba v dejinách sú prípady, keď spovedník, ktorý poznal vinníka, bol odsúdený za daný zločin.

 

Vraj existuje akýsi „farársky zmizík“. Je to mýtus, alebo fakt? Pamätáš si hriechy ľudí?

Určite nie všetky. Niekedy je problém spomenúť si: Z tohto hriechu sa spovedal tento kajúcnik, či predchádzajúci? Keď niektorí škrupulanti dennodenne potrebujú opakovať svoje hriechy, lebo sa obávajú, že to nevyznali tak presne, ako to mali vyznať, vtedy sa to dá zapamätať. Ale aj keď viem zo spovede niektoré hriechy ľudí, nemôžem to nijako použiť. Niekedy môžem len obdivovať, ako Božia milosť pracuje v hriešnikoch. O „farárskom zmizíku“ som nepočul.

 

Je na spovedi niečo, čo ťa aj pobavilo?

O obsahu spovede kňaz nemôže hovoriť. Niekedy sa môže pobaviť na skomolených formulkách: „Spovedám sa Pánu Bohu, i vám, všemohúci otče…“ Alebo ľútosť: „Bože, ja ťa ľutujem, preto svoje hriechy veľmi milujem…“ Nestalo sa to konkrétne mne, ale počul som, ako jeden kňaz vošiel do spovednice a nefungovalo svetlo, tak spovedal potme. Vošla jedna babka a prekvapene hovorí: „Kam som to, do pekla, vošla?“ Kňaz ju chcel usmerniť, tak sa jej ozval: „Nebojte sa, tu som.“ „Ďable, ale som sa ťa zľakla.“

 

 

Máš nejaké povzbudenie pre tých, ktorí ešte stále váhajú, či ísť na spoveď?

Pomôžem si vtipom z obdobia totality, zo Sovietskeho zväzu. V gulagu na Sibíri rozprávajú väzni, za čo sa dostali do väzenia. Jeden konštatuje: „Za lenivosť.“ Potom to vysvetľuje: „Prišiel ma navštíviť kamarát Ivan. Vytiahol som vodku a začali sme sa rozprávať o tom, ako to bolo za cára. Pri druhej vodke sme rozprávali, ako to bolo za Lenina, pri ďalších sme hodnotili Trockého a Stalina. Keď sme fľašky popili, bola už polnoc. Kamarát Ivan pošiel a ja som uvažoval: Ísť ho udať, nejsť ho udať? Ale teraz sa mi nechce, pôjdem zajtra. Ale Ivan nelenil. To „zajtra“ už bolo neskoro.

Nie každý bude mať také šťastie ako kajúci lotor na kríži. Čo ak je to posledná výzva, ktorú mi dáva Pán? Je tu ešte ďalší dôvod. Vidíme, ako sa tešíme na sviatky a ako v rodinách panuje dobrá pohoda. Božia milosť robí svoje. Ak je Boh medzi nami, naše rodiny to pocítia; ak ho od seba vyháňame, aj to, žiaľ, rodiny často pociťujú.

 

Čo získaš spoveďou a čo stratíš?

Veľký priateľ mladých, don Bosco, o svojich chlapcoch „sníval“. Keď išlo o duše, vrhal sa do činnosti až po hranice nerozvážnosti. Pán mu cez takzvané sny dával poznať rôzne veci. Raz v takom „sne“ videl chlapcov, ako stoja pred spovednicou. A tu medzi nimi sa objaví diabol. Samozrejme, don Bosco sa s diablom nehral a hneď ho začal vyšetrovať: „Čo tu robíš, čo otravuješ chlapcov, ktorí sa pripravujú na spoveď? Okamžite stadiaľto vypadni!“

Po dlhom otáľaní nakoniec prezradil: „Nechám ich, len im musím vrátiť to, čo som im zobral.“ A ďalšie vyšetrovanie, čo to bolo. „Zobral som im pred spáchaním hriechu hanblivosť a teraz im ju chcem vrátiť.“ Diabol nechce, aby sme sa vymotali z jeho osídel, robí všetko pre to, aby nás mohol mať stále v hrsti. Milosrdný Boh nás chce slobodne získať pre seba a cez nás chce ľuďom prinášať dobro.

 

Koho teda majú očakávať tí, ktorí prídu na svätú spoveď?

Pomohol by som si modlitbou, ktorú sa kňaz potichu modlí pred svätým prijímaním: „Pane Ježišu Kriste, nech mi prijatie tvojho tela a krvi neslúži na odsúdenie a zatratenie, ale pre tvoju dobrotu nech mi ochraňuje a uzdravuje dušu i telo.“ Keď som chorý, keď správne použijem liek, tak ma môže uzdraviť; ak budem „experimentovať“, môže ma to ešte viac zamotať. Problém je ten, že si často nechceme pripustiť svoju vinu.

Márnotratný syn musel spreneveriť všetky peniaze, dostať sa až pod úroveň svíň, aby došiel k poznaniu: „Bez otca som tá posledná sviňa.“ Potom už nebol problém a otec mohol objať svojho márnotratného syna. Aj lotor na kríži pochopil, že za svoju minulosť si zaslúži trest ukrižovania, a dostal za to nebo. Druhý lotor, ktorý si to neuznal, nedostal takú milosť.

 

Ďakujem za rozhovor a prajem ti plnosť Božieho požehnania nielen v adventnom čase, ale každý deň.

Ilustračné snímky