Predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa Juraj Šúst: V rodine sa snažím o život modlitby

Juraj Šúst je aktívny človek, ktorého verejnosť pozná najmä ako predsedu Spoločenstva Ladislava Hanusa a organizátora festivalu Bratislavských či Košických Hanusových dní. Popritom má svoju rodinu, s ktorou sa tiež snaží tráviť čas. Akým dieťaťom bol Juraj? A čo by mu v živote urobilo radosť?

Ktoré vlastnosti Ladislava Hanusa sa vám páčia?

Na konci jednej z kapitol Rozpravy o kultúrnosti Hanus napíše vetu, parafrázujem: aj dobro a spravodlivosť potrebujú svojich rozhodných zástancov. S týmto sa určite stotožňujem, mnohí sú ticho, keď sa treba ozvať, a to je chyba.

Tiež ma oslovuje Hanusovo vlastenectvo, ktorému súčasné mladé generácie nerozumejú, alebo ho zaznávajú. Aj mne dlho trvalo, kým som si uvedomil, že láska k vlasti a vlastnému národu je dôležitá cnosť.

A oslovuje ma aj Hanusova erudícia a vzdelanosť v klasickej kultúre a jeho apel na kultúrnosť, čo by sme mohli chápať ako vrcholnú ľudskú cnosť, ktorá sa završuje v svätosti.

 

PÁČILA SA MI OTVORENÁ DISKUSIA

Čo robíte ako vedúci Spoločenstva Ladislava Hanusa (SLH)? Máte nejaké špeciálne úlohy?

Je toho viac, ale zastrešujem najmä obsah našich akademických programov, festivalov a časopisu. Snažím sa tiež – v súlade s víziou SLH – povzbudzovať intelektuálny, komunitný a duchovný život v našom spoločenstve a vytvárať priestor pre prácu našej kancelárie.

 

Čo máte najradšej na festivale Hanusových dní?

Keď sa vydarí podujatie, ktoré by na inom fóre na Slovensku nebolo. Tento rok to bola napríklad diskusia Kam kráčaš, slovenská cirkev? Páčilo sa mi, že to bola otvorená diskusia rôznych prúdov v Cirkvi, čo je dnes vzácne.

 

Aká prednáška alebo vystúpenie vás naposledy oslovila a v čom?

V divadle som už nejaký ten rok nebol, hoci by som si rád pozrel Sáru Salkaházi, ktorú hrá košické divadlo. Na Bratislavských Hanusových dňoch ma tento rok asi najviac oslovila prednáška Francesca Giordana o transhumanizme.

 

 

RÁD SOM VYMÝŠĽAL S INÝMI DEŤMI

Ako by ste sám seba opísali ako manžela a otca?

Snažím sa v našej rodine o život modlitby a  otvárať tiež svet pre svoje deti a pripravovať ich naň. Mám veľmi rád neskoré večerné rozhovory s manželkou Lenkou, keď sa môžeme navzájom podeliť o prežívanie uplynulého dňa. Je pravda, že menší dôraz venujem každodennej réžii domácnosti, tu rozhodne mám na čom pracovať.

 

Na aký zážitok z detstva si spomínate až doteraz?

Rád som vymýšľal s inými deťmi, vyrastal som na sídlisku v Trnave. Čítaval som dobrodružné romány a potom sa snažil niečo z tých ideálov, načerpaných od Maya či Foglara, aj žiť. Niekedy sa to podarilo – a tie okamihy patria medzi moje najšťastnejšie v živote –, ale boli aj chvíle, keď veci nešli a  mal som pocit, že zlyhávam. Veľmi rád spomínam na partiu Hrubákov (pri Hrubom kostole v Trnave) či na saleziánov na Kopánke.

 

Je niečo, čo by vám urobilo v živote obrovskú radosť?

Ak by som mohol zostarnúť a vidieť svoje deti pekne sa starať o ich deti. A iste by ma potešilo, ak by sa niektoré z detí rozhodlo aj pre duchovné povolanie.

 

SNAŽÍM SA KĽAČAŤ PRI JEŽIŠOVÝCH NOHÁCH

Ktorú časť Svätého písma máte rád alebo vás v niečom povzbudzuje?

Asi prológ Jánovho evanjelia. Číta sa na záver každej svätej omše v mimoriadnej forme a samého ma prekvapuje, že mám z toho akúsi špeciálnu radosť, keď si uvedomím tie slová: Na počiatku bolo Slovo… A toto evanjelium, ako sa Boh stal človekom, sa tiež číta počas Vianoc, tak aj preto.

 

Ak by ste sa mali prirovnať k niektorému z Ježišových apoštolov, ktorý by to bol a prečo?

Veľmi ma oslovuje freska v Kostole Panny Márie snežnej v Horskom parku v Bratislave, na ktorej je ukrižovaný Kristus a pod ním kľačí Mária a apoštol Ján. Tento obraz sa vlastne odohráva pri každej svätej omši, keď sa za nás Kristus skrze kňaza obetuje. A ja sa snažím byť ako Ján – kľačať pri Ježišových nohách…