Prečo sa v Pôstnom období spovedať?
Hyacinta z Fatimy povedala túto náročnú pravdu: „Keby ľudia vedeli, čo je to večnosť, snažili by sa zo všetkých síl napraviť svoje životy.“ Pôst je tým obdobím roka, kedy nás Boh zaväzuje pripraviť si srdcia a očistiť si duše tak, aby sme boli pripravení prijať nášho Pána pri jeho slávnom príchode na Veľkú noc. Niet času nazvyš. Písmo hovorí: „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2) Zahľaďme sa na tú špeciálnu milosť, ktorú nám Boh dáva v sviatosti zmierenia ako pomoc na ceste posväcovania.
Autor: William Casey
V tomto čase by sme sa každý deň mali usilovať urobiť si dobré spytovanie svedomia pomocou odpovedí na tieto otázky:
Môžem urobiť niečo, čím sa viac priblížim k Bohu? Môžem urobiť niečo, čím lepšie spoznám Boha a budem ho viac milovať? Môžem nejakým spôsobom podnietiť svoju túžbu po modlitbe? Dokážem nejakým spôsobom znova zažať ten oheň božskej lásky, ktorý možno v mojom živote pohasol? Dokážem sa nejako zbaviť duchovnej priemernosti a ľahostajnosti, v ktorej sa tak často nachádzam? Môžem sa niečoho vzdať? Je momentálne v mojom živote niečo, čo sa prieči všemohúcemu Bohu? Existuje nejaký hriech, ktorého sa pridŕžam? Oddeľuje nejaký zvykový hriech a odvádza moje srdce od láskavej Božej milosti? Je niečo, čo musím vyznať? Križujem nášho Pána zas a znova tým, že žijem vo svojich hriechoch?
Okrem toho by sme sa každý deň mali modliť:
Pane, nech mňa ubúda a teba pribúda. Kiež hovorím „nie“ svojej vôli a „áno“ tvojej. Pane, daj mi milosť, aby som ťa miloval dnes viac než včera a zajtra viac než dnes.
Bdejme
Pán nás k tomu vyzýva skrze evanjelium. Musíme byť v strehu, to znamená zachovávať si duše v stave milosti, lebo nikdy nemôžeme vedieť, v ktorý deň alebo hodinu príde. Aby nám v tom pomohol, Pán nám dal dar svojho milosrdenstva vo sviatosti pokánia. Táto sviatosť je predovšetkým riadnym prostriedkom odpúšťania smrteľných hriechov, ktoré páchame po krste. Je však tiež pravou pokladnicou milostí a duchovnej posily v našich každodenných zápasoch s hriechom a pokušením.
Žiaľ, mnohí katolíci sa už dávno nespovedajú, čo je naozajstná tragédia. Pápež Pius XII. často hovoril, že veľkým hriechom našej doby je práve popieranie hriechu. Slovo „hriech“ sa stalo nežiaducim, nevítaným, dokonca aj na kazateľnici. To je duchovná samovražda. Je iba jediná vec, ktorá nás môže vzdialiť od Boha, a to je ťažký hriech. Preto popierať realitu hriechu znamená pristúpiť na diablovu hru, padnúť do jeho pasce.
Prišiel čas, o ktorom písal svätý Pavol, že v ňom „neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši“. (2 Tim 4, 3) Väčšina ľudí uprednostňuje radosti tohto sveta pred večnosťou. Nechceme počuť pravdu, lebo je nám nepríjemná – niekedy totiž žiada zmenu našich životov, myslí, sŕdc smerom k Bohu a k iným.
Biblické pokánie
Keď Ježiš povolal dvanástich apoštolov a začal ich vysielať, aby kázali, dal im autoritu a moc uzdravovať chorých, kriesiť mŕtvych a vracať zrak slepým, moc vyháňať démonov a navracať chromým schopnosť chodiť – teda moc vnášať uzdravenie do každého druhu ľudského utrpenia. No evanjelium nám tiež hovorí, že napriek veľkosti tejto autority najdôležitejšou misiou, ktorú dal Kristus apoštolom, bolo hlásať pokánie. Pokánie je jedným z najdôležitejších a najužívanejších slov v celom Svätom písme.
Ježišove prvé slová na začiatku jeho verejného účinkovania boli: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 4, 17)Svojim apoštolom povedal, že zovšadiaľ, kde to slovo odmietnu počúvať a uskutočňovať, majú odísť a striasť si aj prach z nôh ako svedectvo proti ľuďom toho miesta (Mt 10,14). Každý Boží posol či už v Starom, či Novom zákone mal ohlasovať zvesť o pokání. Nikto nemôže byť Kristovým učeníkom, či dokonca ani volať sa kresťanom, ak nie je ochotný sa kajať.
Čo je pokánie?
O čom presne hovoríme pri tomto slove? Predovšetkým, je to jednoducho uznať realitu osobného hriechu vo svojom živote a odvrátiť sa od neho. Znamená to vyhodiť hriech zo svojho života a zmeniť život podľa Božej vôle aj vtedy, keď sa nestotožňuje s našimi názormi.
Po druhé, kajať sa znamená hľadať láskavé Božie milosrdenstvo v duchu skutočnej ľútosti. V nej sú tri prvky: ľútosť nad hriechmi, ktoré sme spáchali, nenávisť voči tým hriechom aj všetkým hriechom a pevný úmysel polepšiť sa, teda úmysel s Božou pomocou sa usilovať nepáchať v budúcnosti tie isté hriechy.
Po tretie, kajať sa znamená prijať Božie slovo a jeho zákon za svoju životnú cestu. Je to realizácia našej viery. Spasení sme vierou, ktorá sa prejavuje v láske. Spása nie je a nikdy nebola len o viere. Svätý apoštol Jakub napísal: „Viera, ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva.“ (Jak 2, 17) Naša viera musí byť živou. Nesmie byť nečinnou alebo umierajúcou. To u Boha neobstojí.
Napokon, pokánie znamená skutky kajúcnosti. Či si to uvedomujeme, alebo nie, aj naše najtajnejšie hriechy tajomným spôsobom narúšajú celý poriadok Božieho stvorenia. Spôsobujú, že v tajomnom Tele Kristovom sa umenšuje milosť. Boh od nás očakáva, že vynahradíme škodu spôsobenú našimi hriechmi voči nemu a voči našim blížnym.
Nikto z nás nikdy neuzrie Boha v nebi, kým nebudeme dostatočne pokorní, aby sme vedeli a uznali si, že sme hriešnici a potrebujeme Božie milosrdenstvo. Neexistujú výnimky. Nikdy by sme sa nemali hanbiť alebo báť priznať to, lebo Biblia hovorí, že „všetci zhrešili a chýba im Božia sláva“. (Rim 3, 23)
Sviatosť pokánia
Ježiš povedal svojim apoštolom v Getsemanskej záhrade: „Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ (Mt 26, 41) Všetci cítime príťažlivosť hriechu. Každý musí bojovať, aby ovládol svoje nezriadené vášne. Vždy existuje nebezpečenstvo, že v slabej chvíli podľahneme pokušeniu a padneme do ťažkého hriechu. Preto je v našich životoch ustavične potrebné pokánie.
Preto nám Pán vo svojej nesmiernej múdrosti dal sviatosť svojho milosrdenstva, sviatosť pokánia. Dal nám ju v tú prvú veľkonočnú nedeľu, keď sa zjavil apoštolom v hornej sieni po svojom zmŕtvychvstaní, prelomovom momente v dejinách Cirkvi. Hovorí nám o tom evanjelista Ján: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20, 22-23)Každý katolík by sa tieto verše mal naučiť naspamäť a tak byť pripravený odpovedať, kedykoľvek túto záležitosť našej viery niekto spochybňuje. Evanjelium nám jasne ukazuje, že Ježiš svojim učeníkom dal moc odpúšťať v jeho mene hriechy. Ale – a to je dôležité – nedal im schopnosť čítať myšlienky! Ako by mohli vedieť, ktoré hriechy odpustiť a ktoré zadržať, ak by ich nikto nevyznával? Máme prax sviatostnej spovede, pretože z vôle Pánovej nám bola odovzdaná cez apoštolov. Preto je spoveď v nejakej podobe prítomná medzi kresťanmi od úplného počiatku.
Vnútorná premena
Ježiš nám zanechal túto sviatosť, lebo veľmi dobre vedel, čo môže hriech a vina spôsobiť v ľudskej duši.
Môžu ju akoby roztrhať na kusy tým, že ju oddelia od Boha. Môžu dušu dohnať do zúfalstva. Boh vie, že potrebujeme mať spôsob zbavovania sa hriechu a viny, lebo nás môžu okradnúť o vnútorný pokoj a radosť, ktoré by sme ako kresťania mali vlastniť – pokoj a radosť z čistého svedomia pred Bohom.
Ľudský duch potrebuje zmierený s Bohom, no musíme byť zmierení aj so sebou samými. Potrebujeme istotu, že Boh nám odpustil. Máme potrebu zakúšať Božiu milosrdnú lásku, ako sa dotýka našich životov. Budú v našich životoch časy, keď budeme musieť duchovne znova začínať s čistým štítom. Vtedy budeme potrebovať byť posilnení Božou milosťou, aby sme sa tomu istému hriechu vyhýbali v budúcnosti. Takto nás sviatosť spovede pomáha premieňať zvnútra.
Spoveď vedie k svätosti
Krása sviatosti pokánia je v tom, že kedykoľvek vyznáme svoje hriechy podľa našich najlepších schopností a ako nám pamäť najviac dovolí – teda keď nič nezamlčíme a máme ozajstnú ľútosť a pevné predsavzatie polepšiť sa – vždy odchádzame zo spovednice s istotou úplného Božieho odpustenia.
Mnohí ľudia sa zbytočne trápia, že pri spovedi mohli zabudnúť na niektoré svoje hriechy. No ľudská myseľ nie je ako počítač, ktorý dokáže sprístupniť všetky dáta v momente, keď ich potrebuje. Naša pamäť je zahmlená kvôli našej padlej prirodzenosti. Keď sme sa dobre vyspovedali a máme kajúcne srdce, všetky hriechy sú nám odpustené. Boh vidí vnútro našich sŕdc. Ak si neskôr spomenieme na nejaký hriech, ktorý sme zabudli vyznať, jednoducho ho prinesme do ďalšej spovede.
Hlavné je vyhýbať sa úplne smrteľným hriechom a snažiť sa o svätosť života. Cieľom je stať sa svätými. Tí, ktorí skĺzli do spokojnosti so samými sebou, zabudli na moc sviatostnej milosti – že je to účinná bariéra proti hriechu a veľmi efektívny prostriedok osobnej svätosti.
Boh nám káže užívať sviatosť pokánia, lebo nás nekonečne miluje. V tejto sviatosti odovzdávame minulosť Božiemu milosrdenstvu, prítomnosť jeho láske a budúcnosť jeho prozreteľnosti.
Zdroj: catholicexchange.com