Prečo sa oplatí čakať na Pána?
Slovo advent, odvodené od latinského adventus, znamená príchod. Liturgické obdobie, počas ktorého pripravujeme naše srdcia na slávenie Vianoc, teda nemusí byť prázdnym časom čakania. Pán už prichádza. Betlehem a dieťatko v jasliach sú vyvrcholením procesu, ktorý začíname prežívať už prvú adventnú nedeľu.
Samuel Beckett je autorom slávnej avantgardnej divadelnej hry Čakanie na Godota. Dve hlavné postavy, Vladimír a Estragon v nej poslušne očakávajú príchod neznámeho muža Godota. Z ich chaotického dialógu plného absurdných zvratov vyplýva len máločo zmysluplné. Príbeh sa končí oznamom, že Godot v ten deň nepríde – príde zajtra. Vladimír a Estragon sa zhodnú, že už nevládzu takto pokračovať ďalej a mali by odísť. Lenže kým hra končí a opona sa pomaly zaťahuje, obe postavy stoja nehybne na svojich miestach.
Beckett sa bránil tvrdeniam, že za menom Godot sa skrýva Boh (anglicky God). Keby vraj chcel písať o Bohu, nazval by ho Bohom. Okrem toho hru vytvoril vo francúzštine, nie v angličtine. To však nebráni divákom Beckettovej hry a študentom na školách, aby o takejto symbolike diskutovali. Umenie sa možno rodí v mysliach a srdciach tvorcov, ale žije práve v poslucháčoch, čitateľoch a divákoch. Veľké diela sú totižto podobné úchvatným prírodným úkazom – v prvom rade určite patria Stvoriteľovi, ale hneď v tom ďalšom aj všetkým ostatným.
ČAKANIE NA BOHA
Našťastie, čakanie na Boha sa čakaniu na Godota vôbec nepodobá. Nie je absurdnou stratou času, ktorá z nás vyciciava život – postavy Beckettovej hry dokonca zvažujú ukončenie svojich trápení tým najfatálnejším možným spôsobom. Čakanie na Boha je postupným vstupovaním do jeho prítomnosti. Uvedomovaním si blízkosti, intimity, do ktorej sme všetci bez rozdielu pozvaní. A kedy toto čakanie najhlbšie prežívame? Práve v Advente. Počas dní, keď sa svet čoraz väčšmi a skôr zahaľuje do plášťa noci, no my už veľmi dobre vieme, že kdesi za horizontom čaká vychádzajúce slnko. Učíme sa, že akokoľvek hustá tma nás obklopí, Svetlo sveta, ktoré zahorelo v Betleheme, ju pretne a porazí.
Advent sám je príchodom Pána. Procesom, ktorý vrcholí Ježišovým narodením. „Buďte teda, bratia, trpezliví až do Pánovho príchodu. Pozrite: aj roľník čaká na vzácnu úrodu zeme a trpezlivo čaká, kým nedostane včasný i neskorý dážď. Buďte aj vy trpezliví a posilnite si srdcia, lebo Pánov príchod sa približuje.“ (Jak 5, 7 – 8)
DNES ČI PRED DVETISÍC ROKMI?
Núka sa otázka, či má zmysel výnimočným spôsobom si pripomínať a oslavovať obdobie pred prvým príchodom Ježiša Krista. Predsa len ide o udalosti, od ktorých nás oddeľujú už viac ako dve tisícky rokov. Vieme, že Ježiš sa v Betleheme narodil matke Márii. Svojím životom, slovami a skutkami presvedčil zástupy ľudí, že je Mesiášom, Synom živého Boha. Bol nespravodlivo odsúdený, popravený krutým rímskym spôsobom, oplakaný a pochovaný. Tretieho dňa však nachádzajú učeníci prázdny hrob. Prisahajú, že ho znova stretli, toho istého Krista, človeka z mäsa a kostí. A predsa iného. Zmŕtvychvstalého. Zomierajú, lebo nemôžu zaprieť to, čo videli. Nedokážu zaklamať o tom, čoho sa vlastnými rukami dotýkali.
Ježišovo narodenie v Betleheme, jeho smrť v Jeruzaleme, ale ani zmŕtvychvstanie, či zoslanie Ducha Svätého na Turíce nie sú prostými historickými udalosťami. Zmienkami v dejepisnej knihe. Sú prítomnou realitou, ktorá premieňa každú sekundu nášho bytia. Kristovo dielo na zemi nie je otázkou pre historikov, ale odpoveďou pre všetkých, ktorí hľadajú pravdu o živote samom. O bytí a zmysle.
DOČKALI SME SA
V Adventnom období nečakáme na príchod historického Ježiša. Na ten prvý – dokonaný, ani na ten druhý – sľúbený. Ale sprítomňujeme si duchovnú realitu, ktorá rezonuje svetom už minimálne dvetisíc rokov. A možno ešte dlhšie. Možno odkedy bolo vyslovené prvé mesiášske proroctvo.
Toto nám má Advent odovzdať: Pán prichádza. Nie sme v tom sami. Vesmír nie je hluchý. Boh, tvorca všetkého a všetkých, je Otcom, ktorý utešuje svoje deti. Údolie sĺz, do ktorého sme sa narodili, je len inkubátorom. Prechodným stavom. Pán prichádza a už je tu. „Priblížilo sa Božie kráľovstvo.“ (Mk 1, 15) a „Boh im zotrie z očí každú slzu.“ (Zjv 7, 17).
S trochou humoru si môžeme povedať, že adventné čakanie sa oplatí, lebo vieme, že sa dočkáme. Samo duchovné osvieženie a posilnenie, dary Ducha Svätého, ktoré toto obdobie prináša, sú dôkazom, že sme sa dočkali.
TRPEZLIVÝ A MILOSRDNÝ PÁN
„A preto Pán čaká, aby sa zľutoval nad vami, a preto sa dvíha, aby vás omilostil, veď Bohom pravdy je Pán, blažení všetci, čo dúfajú v neho.“ (Iz 30, 18)
Božie milosrdenstvo je plodom jeho nekonečnej lásky. A „láska je trpezlivá“ (1 Kor 13, 4). Ba nielen to! Keď apoštol Pavol v liste Galaťanom (5, 22 – 23) vymenúva ovocie Ducha, teda „dokonalosti, ktoré v nás Duch Svätý utvára ako prvotiny večnej slávy“ (KKC § 1832), hovorí o týchto dvanástich: „láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota“. Trpezlivosť nemožno považovať len za jednou z vlastností lásky, lebo je hodnotou samou osebe. Kvalitou, ktorú musíme pestovať. Je predpokladom zdravých medziľudských vzťahov a pomáha nám pripodobniť sa Otcovi.
Advent možno nie je ubíjajúcim čakaním na Godota. To však neznamená, že si nevyžaduje značné odhodlanie, otvorené srdce a nemalú dávku trpezlivosti, aby sme prichádzajúceho Pána spozorovali. Stíšení, v prítmí sviec. Netreba sa však báť. Ježiš nesklame.