Prečo odchádzajú kňazi

Aj to sa stáva. Nedávno mi moja známa telefonovala, že z ich farnosti odišiel kňaz. „A vieš, aký bol dobrý? A tie jeho kázne. Tie keby si počula, nenašla by si v nich chybu. Ale veď ja dobre viem, kto za to môže!“ Nuž, pri odchodoch zasvätených či vysvätených môžeme hľadať vinníka, alebo sa pozrieť na cestu, ktorou prešli, kým dospeli k tomuto rozhodnutiu.

Autor: Jana Osvaldíková

ČLOVEČINA

Či kňaz, či manžel, alebo manželka – všetci sme len ľudia. Bojujeme s hriechom, slabosťami, s minulosťou i prítomnosťou. Sme tí, ktorí často veria len svojim predstavám o iných. A to je dôvod, prečo sme často sklamaní.

Ako sa v živote nesklamať?

Odpoveď je jednoduchá: Naučme sa čítať príbehy ľudí. A buďme si istí, že to, čo z ich života vidíme, je iba vrchol ľadovca, akási jedna sedmina. Tých zvyšných šesť sedmín sa skrýva hlboko v ich duši.

A nezabúdajme ešte na jedno: Boh nad týmito ľuďmi nikdy nezlomil palicu, nikoho z nich neodsúdil na zatratenie. On je Otec a čaká, kým sa jeho stratené deti rozhodnú vrátiť domov, rovnako ako to urobil kráľ Dávid.

 

 

KRÁĽ DÁVID

V Druhej knihe kráľov čítame, že to bol malý chlapec, ryšavý pastier oviec s hudobným talentom. Navonok sa nelíšil od svojich rovesníkov ani zamak. Spokojne o ňom môžeme povedať, že sa musí ešte veľa učiť, aby dospel a stal sa múdrym. No Boh to videl inak. Oslovuje proroka Samuela a posiela ho do Betlehema k Izaimu. „Choď a pomaž jedného z Izaiho synov za kráľa.“

A v tej chvíli začína malého a bezvýznamného chlapca pripravovať na poslanie kráľa, ktorému na istý čas zverí celú krajinu. V momente, keď sa Dávidovej hlavy dotknú kvapky oleja požehnania, začína v ňom pôsobiť Pánov Duch a spolu s ním Božia milosť. Navonok sa nič nemení. To dôležité – dobrodružstvo duše s Bohom – sa začína odohrávať v srdci.

V krajine je vojna s Filištíncami a kráľ Saul je zúfalý. Nestačí mu jeho vojsko, a tak povoláva aj Dávidových dospelých a svalnatých bratov. Boj sa preťahuje. Na jednej strane kopca sídlia Filištínci, na druhej Izraeliti. Majú si spomedzi seba vybrať jedného odvážneho bojovníka, ktorý za nich vybojuje víťazstvo. No nik sa na takúto úlohu necíti. Nik. Na všetkých doľahol strach, keď zazreli filištínskeho obra Goliáša.

Dávidov otec nemá o svojich synoch žiadne správy, nevie, či žijú, alebo nie. Preto posiela svojho najmladšieho, aby mu o nich priniesol zvesť.

Mladík prichádza na bojisko práve v čase, keď sa veľký obor Goliáš posmieva Izraelitom – a nielen im, ale aj ich Bohu. Dávid, ktorý už čo-to zakúsil s Bohom (veď na ňom pôsobil Boží Duch), neverí vlastným ušiam. „Tohto sa bojíte? Vy dovolíte, aby hovoril takto o našom Bohu?“

Pristúpi ku kráľovi a oznamuje mu, že sa postaví proti obrovi. Kráľ najskôr nesúhlasí, pretože tento mladík je neskúsený, ale uvedomuje si, že nik z jeho vojska nie je pripravený postaviť sa voči nepriateľovi.

Pokúsi sa „vylepšiť“ jeho bojovú stratégiu: ponúkne mu brnenie. No Dávid v pancieri nevie chodiť, a tak ho odhodí.

Nie je zvyknutý na ľudskú pomoc. Stačia mu kamienky a prak. Netrvá dlho a víťazí. Je plný horlivosti. Je povolaný a túži splniť Božie poslanie do poslednej bodky.

Toto by sme mohli prirovnať k povolaniu, ktoré Boh vkladá do duše mladíkov, ktorí sa chcú stať kňazmi. Sú presvedčení, že je to ich cesta a nič nie je pre nich náročné.

Majú však svoje predstavy o cirkvi, ktoré sa nie vždy naplnia. Ale to ich v tejto chvíli nezaujíma. Veria si a idú „do boja“ v mene Pána zástupov.

Vráťme sa k Božiemu slovu.

 

Prejde mnoho rokov a z Dávida sa stáva vážený kráľ. Už nemusí robiť všetko sám. Má svoj palác a okolité vojny vyhráva jeho vojvodca Abner. Dávid si je istý tým, že je pomazaný, a z času na čas sa „zabudne“ poradiť s Pánom, či to, čo mu práve napadlo, je v súlade s Božou vôľou.

Je si taký istý sám sebou, že ho to akosi prestáva baviť. Zvykol si byť kráľom. Niekde sa stala chyba. Vie, že Boh je s ním. Ale všetky emócie z tohto vzťahu pomaly zmizli. Je to iné, ako to bolo v čase, keď bojoval s Goliášom.

Niekoľko rokov po kňazskej vysviacke si kňaz zvykne na to, že je kňazom. Niekedy unaveným, sklamaným, osamoteným. Ani modlitba už nie je taká radostná ako kedysi. Obzerá sa späť a hodnotí. Je to vek, keď by sa z biologického hľadiska mohol stať otcom, a ak nemá úprimný vzťah s Bohom, ktorému obetuje všetku prázdnotu, prichádzajú pochybnosti. Môže sa stať, že ho v jeho okolí nik nechápe. A môže sa stať, že sa zdôverí tomu nesprávnemu človeku.

Dávid sa často cíti osamelý. Abner a jeho vojsko sú vo vojne a on, kráľ, sedí doma. Vstane a ide sa prechádzať na terasu. Jeho palác je vyššie ako susedné domy, a práve to mu umožňuje nahliadnuť do blízkych príbytkov. V susednej záhrade sa prechádza Betsabe, manželka jeho oddaného vojaka Uriáša. Zapáči sa mu. Možno mu hlavou preblesne myšlienka, že aj ona, rovnako ako on, je sama, a pozýva ju do paláca.

O niekoľko dní mu príde zvesť, že Betsabe čaká dieťa. Dávid znervóznie. Nie pre svoj hriech, ale preto, že jeho poddaní môžu o ňom stratiť dobrú mienku. Musí to nejako, ako sa vraví, ututlať. Veď je kráľ a mal by si poradiť so všetkým, alebo nie?

My veriaci často zabúdame na to, že aj kňaz bojuje s hriechom. Aj on má svoje dobré a menej dobré dni. Aj on pristupuje (alebo by mal chodiť) k sviatosti zmierenia.

Nemyslite si, že si môže dať rozhrešenie pred zrkadlom, keď si nahlas pomenuje hriechy. Aj on potrebuje iného Božieho služobníka, aby mu udelil rozhrešenie.

Nie vždy nad hriechom zvíťazí. Ale je fajn, ak sa snaží z neho vstať. Ak je pokorný, prizná si chybu. Ak nie, hľadá možnosť, ako vysvetliť svoje správanie.

Vyprosujme preto našim kňazom ducha pokory a pravdy. A nechcime v nich vidieť anjelov, ale bratov, ktorí spolu s nami kráčajú po ceste do večnosti.

Dávid nemá ani najmenšiu chuť priznať si hriech. Rozhodne sa, že pošle Abnerovi list. Pýta sa ho, ako sa im darí v boji, a požiada ho, aby dal Uriášovi niekoľko dní dovolenky. Navonok to vyznieva ako šľachetný čin. Nik netuší, o čo kráľovi ide.

O niekoľko dní sa Uriáš naozaj stretá s Dávidom. Ten mu pripraví hostinu, a keď už čo-to popijú, má preňho skvelý návrh: „Je noc. Choď domov, choď k svojej žene.“

 

Lenže Uriáš pozná zákony a rozhodne sa neprestúpiť ich. Vie, že ak je jeho oddiel vo vojne, on nemôže vojsť k svojej žene a spať s ňou. Poďakuje kráľovi za ponuku a prespí pod hradbami s ostatnými strážnikmi.

Dávid je zúfalý. Uriášova dovolenka sa končí a on nevošiel k svojej manželke. Čo robiť? Odhodlá sa napísať Joabovi list: „Keď budete bojovať, pošli tohto muža do prvej línie, nech zomrie.“ Chce ho umlčať. No netuší, že sa mýli.

Navonok sa nič nedeje. Dávid sa modlí a čaká na správu od Joaba. Možno aj chváli Boha za to, že mu vnukol, aby to dobre vyriešil. Lenže bolo to naozaj Božie vnuknutie? Bol Dávid v tej chvíli pripravený na to, aby počúval Boha? Napadlo mu, že on je svedkom jeho myšlienok? Tu niekde sa začala panovníkova kríza. Únava a samota ho vohnala do jeho vlastných plánov. Už sa nepýta: „Bože, čo chceš?“ Robí len to, čo on sám uzná za vhodné. Veď to, čo sa stalo, bolo „len“ naplnením jeho osamelosti. Nemal v pláne vydať sa na cestu hriechu, ale teraz bol v tom až po uši.

Kto z nás vie ospravedlniť svoj hriech? Kto ho vie prikryť okolnosťami?

Nikto. Je dôležité, aby sme prosili o pokorné a úprimné srdce.

Ak Joab neprezradil obsah kráľovho listu, tak sa Dávid zachránil pred ľuďmi. Nezistili, že zhrešil. No ozval sa hlavný Svedok, a to bol Boh. Posiela proroka Nátana a ten mu rozpráva príbeh o mužovi, ktorý mal jednu ovečku. A tú mu ukradol bohatý muž. „Zaslúži si okamžité odsúdenie,“ hromžil spravodlivý Dávid. Nátan sa na neho s ľútosťou pozrel a odišiel.

Dávid mal šťastie. Hodil sa na kolená a vyznával svoju vinu. A vďaka tomuto jeho hriechu môžeme povedať, že máme šťastie aj my. Práve vďaka bolesti sa spolu s ním môžeme modliť žalmy a vyznávať svoje hriechy. A čo je dôležité, Boh to s ním nikdy nevzdal.

Možno troška dlhší príbeh, v ktorom sa skrýva veľa múdrosti. Nie každý kňaz sa po svojom zlyhaní obráti k Pánovi a začne konať pokánie. Rozhodne sa odísť a začína žiť nanovo a inak.

Boh to s ním však nevzdáva. Iba on dokáže svoju lásku postaviť na každom ľudskom zlyhaní, hriechu či na Judášovej zrade.

Dávid je pre nás dôkazom, že tento povolaný a vyvolený muž urobil „zlo pred Božou tvárou“, ale zároveň je príkladom, že Boh ostal s ním. A tak je to aj s kňazmi, ktorí sa rozhodnú odísť.

 

 

JE TO INÉ, KEĎ ODÍDE KŇAZ

Myslíte, že je to väčší hriech? Neviem odpovedať na túto otázku. Pravdou je, že v našom okolí sa do uší kňazov aj rehoľníkov dostávajú prosby: „Prosím, pomodlite sa, lebo vy ste bližšie k Bohu.“ Byť pri Bohu znamená mať s ním vzťah, a to môže rovnako urobiť mama, otec alebo dieťa. Je to úloha pre každého kresťana. Nie som presvedčená o tom, že Boh má radšej kňazov ako ostatných. Veď všetci sme jeho deti. A aký by to bol Otec, keby miloval každého inou láskou?

Odhoďme teda predsudky a pustime sa do hľadania pravdy. Boh teba i mňa miluje rovnako. Obaja sa z ľudskej krehkosti dopúšťame hriechov. To, čo je v nich rozhodujúce, je úmysel a dobrovoľnosť. Skôr ako sa kňaz rozhodne opustiť kňazstvo, musí si prejsť dlhú cestu, väčšinou naplnenú sklamaniami a nepochopením.

 

SVIATOSŤ JE SVIATOSŤ

Veci a udalosti okolo nás nie sú ani biele, ani čierne. Nik z nás nie je vo všetkom dobrý a nik z nás nie je úplne nanič. Boh nás stvoril ako svoje milované deti, ktoré povoláva k svätosti. Niektorých volá do manželstva, iných do kňazstva či zasväteného života. No povolanie nie je zároveň vysokoškolským diplomom s názvom: „Všetko zvládne, všetko vie, s ničím nemusí bojovať.“ Naopak. Je to výzva prekonávať prekážky či skúšať, ako si vo vzťahoch stanoviť správne hranice.

A hoci medzi ľuďmi prevláda názor, že stať sa kňazom je oveľa viac ako vstúpiť do manželstva, láska, ktorú dostáva kňaz, matka, otec rodiny či dieťa je rovnaká. Boh sa nepozerá na nás tak, ako sa my pozeráme na seba navzájom. On dáva všetko a nerobí rozdiely.

Túži len po jednom, aby sme boli pripravení na stretnutie s ním vo chvíli, keď nás povolá k sebe. S povolaním nedáva svätosť, ale odvahu bojovať o ňu. A priznajme sa, nie vždy máme na to silu.

 

KŇAZ – SVÄTEC, ALEBO HRIEŠNIK?

Keď odíde z farnosti kňaz, jeho veriaci v tom majú jasno. „To ona je na vine!“ šomrú tety z kostola. „Videli sme ju, ako chodila na faru. Zviedla ho. Škoda chlapca, mal dobré kázne.“ Veď mnohí odchádzajú preto, lebo nezvládajú celibát.

Alebo: „Mal decko,“ tak čo už mal robiť. Treba sa ísť oň postarať.

„Už dlhší čas bol zvláštny, iste sa na to pripravoval.“ A veru sa nemýlia.

 

DÔVODY, PREČO KŇAZI ODCHÁDZAJÚ

Ak by som mala zisťovať, prečo to „zabalia“, bolo by vhodné, aby som urobila veľký výskum. To však nie je (aspoň nateraz nie) mojím cieľom. Chcem len poukázať na niektoré z príbehov, ktoré sa stali, a prajem si, aby boli správne načítané. Tam, kde ich pochopia, neprichádza odsúdenie, ale súcit.

Ak sa kňaz rozhodne opustiť faru, kostol, svojich veriacich, tak to neurobí preto, lebo sa mu niečo prisnilo. Nie je to rozhodnutie zo dňa na deň ani z mesiaca na mesiac. Často dozrieva niekoľko rokov. Sprevádzajú ho vnútorné boje, modlitby i pády. Únava, bezradnosť či syndróm vyhorenia, často aj psychologická či iná terapeutická pomoc.

Ľudia od neho očakávajú priam dokonalosť, kým on bojuje sám so sebou.

Tak aký by mal byť podľa ľudských predpokladov?

 

 

Lili (7)

„To je jednoduché. Kňaz by mal byť dobrý, slušný a svätý ako Ježiško.“

 

 

Ivana (43)

„Aký by mal byť kňaz? Mal by chodiť pripravený na omšu. To znamená, že by nemal listovať v lekcionári a pýtať sa, aké evanjelium je v ten deň. A hlavne by to nemal robiť vtedy, keď ho vidí viac ľudí. Mal by sa pripravovať na kázeň, aby potom neopakoval tie isté vety. Mal by dbať na to, aby hovoril zrozumiteľne, nie teologicky. Ono to vyznie múdro, ale míňa to účinok.

Mal by vedieť spolupracovať s deťmi. Ak má nejaký dobrý nápad, tak ich môže zapájať do projektov a rozvíjať spoločný život vo farnosti.

A mal by vystupovať, ako by som to povedala, ľudsky, aby sme mu mohli dôverovať. Mal by byť duchovný otec, ku ktorému sa môžeme obrátiť bez strachu z odmietnutia. Je mi ľúto, že sú kňazi, u ktorých my, ľudia, nenachádzame pochopenie.“

 

René (42)

„Myslím si, že kňaz by mal byť v prvom rade ľudský. Mal by byť otcom a oporou ovečkám. A hlavne, možno to vyznie nemúdro, ale mal by mať zdravý sedliacky rozum. Povahu nezmeníš… každý musí na nej popracovať. Takisto aj kňaz je človek. Dostal viac talentov, teda viac si zodpovie. Je služobník a sprostredkovateľ Božích tajomstiev pre nás ľudí. Treba sa za neho modliť. Koľko mu my dáme, toľko dá aj on nám.“

 

Nik z tých, ktorým som položila otázku, aký by mal byť kňaz, nemal problém s odpoveďou. A dobre vedeli aj to, aký nemá byť.

A tak sa pýtam ďalej: „Čo môžeme urobiť pre to, aby kňazi neodchádzali?“

Dajme mu zmysel života. Kňaz odíde, ak je presvedčený, že ho nik nepotrebuje, že ani farníci o neho nestoja. Cíti sa vinný za svoje správanie. A premáha ho hnev, že nedokáže plniť predstavy svojich veriacich.

Aj on duchovne i mentálne dozrieva. Mení názory – a ak má skutočný vzťah s Bohom, jeho život sa mení a posúva. Nie vždy je to jednoduché, ale vždy je to možné.

Preto nie je našou úlohou súdiť kňazov. Kopnúť si do nich, lebo nezvládli svoje povolanie. Mastiť si vlastné ego, že sme lepší ako oni. Našou úlohou je modliť sa za nich a žehnať im.

 

 

SKÚSENOSŤ

Pred šiestimi rokmi sa môj spovedník a priateľ mojej duše stretol s istou dievčinou. Bolo to v čase, keď dával niekoľko turnusov duchovných cvičení za sebou. V telefonáte ma prosil o modlitby, lebo je unavený a nechce, aby to tí ľudia na ňom zbadali.

No tá dievčina, ktorú som spomenula, bola iná. Vybadala jeho emocionálne rozpoloženie, a tak nerozprávala o svojej duši, ale počúvala jeho. Pre neho to bolo príjemné. Zdalo sa mu, akoby sa poznali niekoľko rokov. Rozumeli si vo všetkom.

O niekoľko dní, keď sa skončili duchovné cvičenia a on konečne mohol byť sám so sebou, uvedomil si, že sa zaľúbil. Ak existuje láska na prvý pohľad, bol presvedčený o tom, že sa to stalo práve jemu.

Čo s tým? Snažil sa modliť, ale jeho emócie sa búrili. Hovoril o tom so spovedníkom i s priateľmi. A keďže žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí, po dvoch mesiacoch si bol istý: buď s ňou prestane úplne komunikovať, alebo odíde k nej.

Rozhodol sa pre prvú alternatívu. Veď Boh je s ním a iste mu pomôže. Snažil sa, ako vedel. Už to nešlo tak ľahko, stratil radosť zo života a ďalšie dni sa pre neho stávali obetou.

Každý deň slúžil svätú omšu, snažil sa modliť, spovedal ľudí, chcel byť na nich milý, ale nič z toho mu neprinášalo potešenie. Čoraz viac sa zahlboval do činnosti, chcel nájsť zmysel, pre ktorý sa oplatí žiť.

Večer premýšľal nad tým, prečo sa vlastne rozhodol pre kňazstvo. Lebo si to jeho mama priala? Lebo mu od malička hovorila, že ho už v lone zasvätila Pánovi a Panne Márii? Lebo od malička miništroval a bol najvzornejším miništrantom? Lebo mu otec povedal, že ak pôjde do seminára, tak prestane piť? Čo ho k tomu viedlo?

Je pravda, že po prvých dvoch rokoch štúdia v seminári sa vrátil domov s tým, že nechce byť kňazom. Ale čo z toho, keď videl, ako to jeho mamu ranilo? Bývali predsa na dedine, kde každý pozná každého. A čo sa stane, ak sa dozvedia, že on sa rozhodol pre Krista a potom ho zradil?

Potreboval si to premyslieť. Ešte sa prihlásil na duchovné cvičenia. A tam vylial svoju dušu kňazovi – rehoľníkovi, ktorý (aspoň sa tak tváril) okamžite spoznal, čo je Božia vôľa pre jeho život. Pozval ho k nim. Ponúkol štúdium v zahraničí. Sľúbil, že pôjde na misie. Nebude len takým obyčajným kňazom, Boh do jeho srdca vložil vyššie povolanie; to je dôvod, prečo nie je spokojný v seminári na Slovensku…

Uveril tomu, čo sa práve stalo. Dostal svetlo. Aj matka bude spokojná. Ani otec nebude piť. A budú na neho hrdí. Pri štúdiu teológie nemal čas rozmýšľať sám nad sebou. A ak prišla pochybnosť, stačilo, aby napísal vtedy už rehoľnému spolubratovi. Okamžite vedel, čo je jeho problém, a dal mu radu, ako sa s tým vysporiadať.

Prišiel deň vysviacky. Týždeň pred týmto veľkým dňom bol naplnený pochybnosťami, no liek na ne sa našiel. Volal sa pokušenie – a odpoveď je vytrvalosť v povolaní až do konca.

Musel to urobiť, aspoň vtedy bol o tom presvedčený. Aj mama, aj dedina bude spokojná. Aj doma bude dobre.

Prvé roky kňazstva boli skvelé. Boh mu žehnal a ľudia, s ktorými pracoval, ho mali radi. Videl ovocie svojich misií a bol sám na seba hrdý. Na istý čas aj uveril, že to tak má byť.

Postupom času sa mu však začali otvárať oči. Zrazu videl, že jeho spolubrat, o ktorom si ešte pred niekoľkými rokmi myslel, že rozpoznáva Božiu vôľu, nie je až taký dokonalý, ale má vyvinutý zmysel pre to, aby človeka dotiahol tam, kde chce, aby bol (hoci aj do kňazstva).

Po niekoľkých rokoch bol konfrontovaný sám so sebou. Emócie vo viere sa stratili. Ostala len realita. Boh je tu. On mu niečo sľúbil a teraz nevie, čo s tým, pretože cíti, že vo svete je niekto, s kým by si vedel predstaviť život.

Modlitby mu spôsobovali muky. Boh mlčal a on tak veľmi túžil po odpovedi. Spovedné „vydrž“ mu neprinášalo žiadnu úľavu.

A jedného dňa sa kolotoč s dievčinou, ktorú miloval, roztočil znova.

Odpoveď rehole bola jasná: „Misie.“ Trojposchodový kláštor. Dvaja spolubratia – každý s iným poslaním. Na všetko majú ľudí: na kosenie trávy, na upratovanie, ako inak, aj na varenie.

Poslúchol. Dúfal, že sa to vyrieši. No opak bol pravdou. Ponoril sa do ešte väčšej samoty. Z miesta, kde bolo duchovnej práce vyše hlavy, sa dostal na miesto, kde nebolo treba robiť vôbec nič. Ako na to on sám spomína, len strážiť veľký kláštor a raz za mesiac urobiť účty.

Už nemusel slúžiť sväté omše a spovede na tom mieste, kde bol, neboli a nie sú v móde. A načo by ich mal slúžiť, veď aj tak mu Boh neodpovie.

Celé dni sedel vo svojej izbe a premýšľal, čo má robiť so životom. Snažil sa o tom hovoriť aj s predstavenými, no tí akoby nepočuli. Mal dve možnosti. Kláštor bol medzi skalami, a tak by jeho pád z niektorej z nich vyzeral ako nešťastná náhoda. Alebo…

A vtedy do jeho života vstúpila jeho priateľka po tretí raz. Odcestovala zo Slovenska a našla si v blízkosti jeho pôsobiska prácu. Už im nič neprekážalo, aby sa stretávali. Aby plánovali budúcnosť.

On unavený a sklamaný… a ona? Plná nádeje a radosti, že bude mať pri sebe niekoho, kto jej pomôže, kto ju bude milovať a bude jej verný až do konca.

Pozbieral všetky sily a oznámil rodičom i predstaveným svoje rozhodnutie. Nebolo to jednoduché a bez problémov, ale bolo to možno jedno z jeho prvých rozhodnutí v živote.

Dnes? Chodí na sväté omše. Snaží sa modliť a hovoriť s Pánom. Bojuje po boku niekoho, o kom je presvedčený, že ho má rád.

Keď sa tak nad tým zamyslím, odísť a zachrániť si život je ten najlepší variant, aký si mohol zvoliť. Samovražda by bola horším riešením.

 

Z POHĽADU ODBORNÍKA

Na to, ako vníma kňazov, ale aj ich odchody či začiatky, som sa spýtala psychiatričky, MUDr. Bohdany Kvasničkovej:

 

https://www.slovoplus.sk/psychiatricka-bohdana-kvasnickova-knazi-by-mali-poznat-sami-seba-az-na-kost/