Prečo kresťan potrebuje spoločenstvo?
Cirkev je neskutočne rôznorodá, a to je jej obrovské bohatstvo. Okrem rôznych rádov zasvätených osôb existuje aj nespočetne veľa stretiek, spoločenstiev a modlitbových a chválových skupín pre laikov. Načo to vlastne je? Prečo sa kresťania združujú, keď svoj vzťah s Bohom každý prežíva úplne individuálne?
Autor: Alžbeta Ondrejková
Poznám mnoho nepraktizujúcich kresťanov. Majú rôzne dôvody, prečo nechodiť do kostola, či už je to odpor k Cirkvi, k jej dejinám, postojom, alebo k ľuďom, ktorí ju tvoria. Mnohokrát ich k tomu privádza zlá skúsenosť z okolia, ako pokrytectvo, „svätuškárstvo“ alebo „premúdrelé“ kresťanské rady. Na tom až tak nezáleží. Udivuje ma, že napriek tomu títo ľudia často vo svojich slovách či skutkoch prejavujú väčšiu vieru, teda dôveru v Boha, ako niektorí ľudia, ktorých pravidelne stretávam v kostole.
Mnohí kresťania vlastne ani nevedia, prečo do kostola chodia, ak tam vôbec ešte chodia. Pamätám si, že keď som bola dieťa, chodila som do kostola často so zaťatými zubami. Jednoducho preto, lebo som vedela, že je to dobré, pretože tak mi to odovzdali moji rodičia. A ja som o tom nepochybovala. Človek ale nemôže zostať navždy v tejto naučenej rutine a v istom veku musí sám pochopiť, prečo, alebo skôr po čo, do kostola chodí.
A túto otázku si človek nepoloží len v čase dospievania, keď sa v podstate sám začne rozhodovať, či bude, alebo nebude chodiť do kostola aj bez rodičovského dohľadu. Zrejme každý zrelo uvažujúci kresťan sa nad tým zamýšľa pravidelne. Potrebuje mať svoju osobnú skúsenosť s Bohom.
Nie vždy však človek dokáže prísť s dostatočne uspokojivou odpoveďou, ktorá by ho presvedčila v praktizovaní viery vytrvať. Práve v kritických momentoch, keď človek bojuje sám so sebou, môže najviac pomôcť kresťanské spoločenstvo.
S prirodzenou ľudskou tendenciou pamätať si predovšetkým to zlé je veľmi jednoduché zabudnúť na všetko, o čom si bol ešte nedávno skalopevne presvedčený, že je to Božie dielo v tvojom živote. Nie je to tak? Stále potrebujeme nové dôkazy o tom, že Boh je, a že je dobrý, že sa stará, že nezabudol, že sa nehnevá. Ale my sa na život vieme niekedy pozerať tak čierne, že ak nám Božia láska hoci aj udiera do nosa, nevidíme ju. A vtedy je dobré mať pred očami hmatateľné svedectvo. Nemusíš ho nevyhnutne nájsť vo svojej situácii.
V spoločenstve nájdeš ľudí v lepšej aj horšej životnej situácii, ako je tá tvoja. Ak potrebuješ povzbudenie, môžeš ho nájsť v živote brata, ktorý vidí Božiu moc vo svojom živote a ktorý o tom svedčí. Ak je niekto, kto prežíva rovnaké ťažkosti, akými teba Boh už previedol, si tam, aby si o tom svedčil a dal nádej.
Ľudia sa toľkokrát sťažujú na úplné malichernosti. Život v spoločenstve núti vidieť problémy iných, a tým pádom nám ponúka konkrétne spôsoby, ako žiť Božie slovo reálne. Je pomerne jednoduché žiť si vieru sám pre seba a pre dobrý pocit, ale ako hovorí Sväté písmo – viera bez skutkov je mŕtva. Ak nemáš príležitosť konfrontovať sa s Božím slovom, ako vlastne vieš, či si skutočne kresťan?
Brat v spoločenstve ti nastavuje zrkadlo.
Ako miloval Kristus? Až na smrť na kríži. Teba, mňa, aj toho, kto ti lezie na nervy alebo ho neznášaš a je ti protivný. V spoločenstvách nie sú ideálni ľudia, to teda nie. Napriek tomu sú tam ľudia snažiaci sa zmýšľať rovnako. Takže aj v spoločenstve akoby si stále počul stále Ježišovu otázku „Peter, miluješ ma?“ Vieš, že nemôžeš odpovedať: „Hej, Bože, teba mám rád, ale tohto tu neznášam“. V spoločenstve sa učíš, že „ten druhý“ je Kristus.
Vyjdi zo svojej komfortnej zóny.
Vyjdi zo svojej ochrannej bubliny, kde nezdieľaš svoj život s ľuďmi len preto, že byť sám je jednoduchšie. Tvoj život je iste plný zázrakov, o ktorých by mali všetci počuť. Je skúpe nechávať si ich pre seba, ak by niekto vďaka nim mal zistiť, aký je Boh nekonečne dobrý. Vyjdi k svojim bratom, aby si predovšetkým dával, a dostaneš oveľa viac. Buď s ľuďmi, pri ktorých si so svojimi kresťanskými zásadami nebudeš pripadať ako z vesmíru. Tlak tohto sveta je príliš silný, aby mu človek v tomto čase odolával sám.
Nájdi ľudskosť.
Kresťanstvo je životný štýl, nielen chodenie do kostola a modlenie sa. Je dobré mať okolo seba spoločenstvo dobrých ľudí aj pre úplne normálne bežné veci zo života – mať niekoho, koho život jasne vraví, že aj najbežnejšiu životnú rutinu sa dá prežívať s neustálym vedomím, že si Božie dieťa a nie dieťa tohto sveta.
Ak miluješ svoje deti, dáš im to najlepšie.
Verím, že vieš, že Boh je dobrý. Učíš to svoje deti, alebo to raz budeš robiť. Ak nemáš spoločenstvo, nájdi si nejaké, a ver, že prostredie plné svedectiev o Božej láske raz tvojim deťom pomôže rozhodnúť sa ostať blízko Bohu, keď budú pochybovať, ako si už tisíckrát pochyboval ty.