Prečo by sme mali byť verní Cirkvi?
Katechizmus. Hrubá kniha. Možno ju neraz nechávame niekde hlboko v knižnici. Je čas oprášiť ju a pozrieť sa na krásne pravdy, s ktorými nás chce (nielen) oboznámiť, ale dať aj dôvod za nimi ísť. Aby nám nielen dobre bolo, ale aby sme aj sväto žili.
Autor: Mária Kohutiarová, Zuzana Vandáková
Čo je vernosť Cirkvi a ako sa prejavuje?
Láska Boha a pokrsteného človeka často predstavuje v obrazoch vzťah manželov, presne tak ju pomenúva aj svätý Pavol vo svojich listoch: „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu…“ (porov. Ef 5, 25) Láska si vyžaduje vernosť, ktorá hovorí, že práve teba som si vyvolil a teba chcem milovať za každých okolností – a toto rozhodnutie nezmením.
Z Božej strany je táto vernosť absolútna a nemenná: Boh je verný a neopúšťa človeka za žiadnych okolností. Urobil a robí všetko pre to, aby mu dokázal svoju lásku a blízkosť. Keďže spoločenstvo, v ktorom žije a živí každý z nás vzťah ja a Boh, sa volá Cirkev, očakáva sa, že aj ja budem verný Cirkvi ako miestu, kde najsilnejšie pociťujem blízkosť Boha. Čo robí Boh, aby prejavil svoju vernosť k nám? Často je síce pravdivý a prísny, ale vždy vynachádzavý v láske a milosrdný, nikdy človeka neodpísal.
Vernosť Cirkvi teda vyžaduje tento postoj: máme právo byť pravdiví a prísni, no vždy s tým, že ide o lásku k Cirkvi, ktorú chceme mať svätú a čistú, nepoškvrnenú Kristovu nevestu. Každý z nás sa o túto svätosť, čistotu a nepoškvrnenosť pričiňuje tým, ako žije svoj vzťah s Bohom. Odpisovať Cirkev, zle rozprávať a hanobiť paušálne pápeža, biskupov a kňazov, pohŕdať životom Cirkvi a jej hodnotou nie je prejavom vernosti. Vždy je čo naprávať, ale vždy je aj čo chváliť a za čo ďakovať. Vernosť v týchto časoch znamená aj to, že napriek jej zlému „PR“ a výsmechu či prenasledovaniu, aké sa kresťanom dostáva, nemám problém kdekoľvek sa k nej hrdo priznať – nech by ma to stálo čokoľvek.
TIP: Skúsme sa sami utiahnuť do ticha a zamyslieť nad tým, ako je to s našou vernosťou voči Cirkvi. Aké „PR“ robím Cirkvi ja? Mám radosť z toho, že do nej patrím a že ju tvorím, alebo je mi to na ťarchu? A nezostaňme len pri zistení, ako to v mojom živote je, ale vložme to do modlitby.
Kedy môže byť človek exkomunikovaný?
Exkomunikácia znamená vylúčenie, vysunutie zo spoločenstva veriacich a Cirkvi. Je zložená zo slov „ex“ (mimo, von) a „communio“ (spoločenstvo svätých) – teda byť mimo spoločenstva. Je to jeden z najťažších trestov v spoločenstve Katolíckej cirkvi, ba dokonca až taký, že pre niektoré previnenia a hriechy netreba osobitne písomný doklad o vylúčení zo spoločenstva Cirkvi, ale taký veriaci sa vylučuje z neho samotným činom. Patrí k nemu napríklad fyzický útok na pápeža, zneuctenie Eucharistie či porušenie spovedného tajomstva. Najčastejším dôvodom je však práve účasť na interrupcii ako „pacient“ či zdravotník.
Druhá možnosť exkomunikácie je formou vyhlásenia. Takýto človek nemôže vôbec prijímať sviatosti ani vykonávať niektoré cirkevné úkony. Zmeniť tento stav, teda rozhrešiť od exkomunikácie, môže len pápež, ním poverený biskup alebo kňaz, v prípade nebezpečenstva však môže exkomunikáciu sňať každý kňaz. Okamžitá exkomunikácia nastáva však aj vtedy, ak človek odpadne od viery.
TIP: Skúsme sa modliť za tých, ktorým sa dostalo trestu exkomunikácie – pozerať sa na nich nie s odsúdením, ale s láskou. Neposudzovať, ale milovať. Nekritizovať, ale modliť sa.
Čo znamená poslúchať pápeža v otázkach viery a mravov?
Podľa toho, akým spôsobom odovzdal sám Ježiš úrad svätému Petrovi a jeho nástupcom, už vieme, že pápež je zástupca Ježiša Krista na zemi. Znamená to teda, že pri menovaní, prevzatí a vedení tohto úradu je pápež obdarený takou vedomosťou a milosťami, aby správne viedol Cirkev predovšetkým v tých veciach, ktoré sa týkajú viery a jej praktického života – teda mravov, morálky. Pápež vie a má vychádzať iba z toho, čo bolo zjavené a čo obsahuje Tradícia Cirkvi.
Na základe toho má citlivo v modlitbe a zvažovaní rozlišovať cestu Cirkvi v mnohých nastávajúcich otázkach, ktoré prináša rozvoj spoločnosti a zmena jej zmýšľania v závislosti na okolnostiach. Je to istota, že to, čo pápež povie a potvrdí ako učenie viery a návod na správanie v živote v konkrétnych situáciách (mravnosť), je presne tá istá cesta, ktorú od nás práve teraz a takto požaduje sám Boh.
Ak teda poslúchneme pápeža v týchto veciach, poslúchame samého Boha. Naopak, ak polemizujeme, kritizujeme, znevažujeme a odmietame učenie pápeža v otázkach viery a mravov, hovoríme, že neveríme v jeho vedenie Bohom alebo neveríme, že Boh by to od nás chcel. História však napriek rôznym osobám pápežov a ich okolnostiam vždy potvrdila, že sa nemýlili v týchto otázkach, ba niekedy boli veľmi vnímaví, citliví a prorockí.
TIP: Možno si neraz len tak „odrapoceme“ modlitbu za Svätého Otca, ktorú sa modlíme napríklad na konci modlitby svätého ruženca. Skúsme sa do nej vložiť naplno – a naozaj so srdcom prednášať modlitby a prosby za nášho Petrovho nástupcu.