Požehnaná sloboda
Žiť radostne, vo vedomí plnenia Božej vôle so mnou a v pokoji svoj status slobodnej v spoločnosti a v Cirkvi ešte stále nie je také jednoduché. Ako to prežíva jedna z nás?
Požehnaná… Hmm, kedysi som sa na to tak nepozerala. A vlastne možno áno, ale veľmi dávno. Popravde, vždy som bola taký ten typický samotársky typ. I keď boli detské stretká a neskôr aj väčšie stretnutia mládeže samozrejmosťou, baterky som si dobíjala najradšej osamote. S chlapcami som sa najradšej kamarátila… 🙂 Nejaký životný stav som neriešila.
Ale ako vysokoškoláčka som raz uvažovala nad manželstvom, inokedy nad rehoľou. Čo sa týka rehole, v tom som mala viac-menej jasno – necítila som takú silnú túžbu, o akej som čítala vo svedectvách zasvätených osôb. Zostávalo manželstvo. Ale ja som bola sama, takže som nadobudla pocit, že nie som dosť… Doteraz netuším, čo to slovo DOSŤ malo znamenať. Milá? Vtipná? Sympatická? Snažila som sa byť ženou, byť s Bohom. No „moja chýbajúca polovička“, ako som si ho nazvala, neprichádzala.
Medzitým som počúvala dobre mienené (ale zraňujúce) rady: „Keby si bola citlivejšia… spoločenskejšia… menej náročná…“ Evidentne som nebola „dosť“. (Alebo som bola príliš.) Neskôr som znova začala zvažovať aj rehoľu a rozhodovať sa. No myslela som si, že sa mi nedarí, lebo sa takého rozhodnutia bojím… Napokon si aj moje kamarátky začali zakladať rodiny, čo ma primälo k aktívnejšiemu činu ako iba k premýšľaniu. Takže som odišla na tri dni do kláštora.
Bola som presvedčená, že práve tam po rokoch hľadania svojej budúcnosti zistím, či chcem, alebo nechcem byť mníškou. Nezistila som. Ale dozvedela som sa, že mám na výber ešte tretiu možnosť. Inej by sa pri tomto poznaní možno zakrútila hlava, ale zo mňa opadol stres. Už som vedela, že byť slobodná nemusí byť iba prechodné, môže to byť taký istý plnohodnotný stav ako rehoľa či manželstvo. A že práve vtedy, keď budem žiť prítomnosťou, zistím, čím vlastne chcem byť.
Takže odvtedy som požehnane slobodná. 🙂 Dalo mi to pokoj. Už nemyslím na to, čo so mnou bude, keď sa nevydám. Ani na to, že ma bude škoda, keď nebudem mníškou. Nemám strach. Už viem, že byť slobodná neznamená donekonečna vyčkávať. Viem, že mám špeciálne poslanie, lebo mám, napríklad, viac času ako manželky a matky a viac možností ako rehoľné sestry.
A zistila som, že to moje uvažovanie o tom, či byť radšej manželkou, alebo mníškou, ma oberalo o kopu času. Na jednej strane je dobré, že som budovala svoje silné stránky, ale, na druhej strane, zvažovaniu všetkých výhod a nevýhod jedného i druhého stavu som sa venovala na úkor svojich povinností – tu v prítomnosti. Len preto, lebo som si myslela, že byť slobodná je prechodný (nesprávny) stav, ktorý musím stoj čo stoj zmeniť. Teraz to už nerobím. A nemám strach. A práve to mi dáva istotu, že toto je to, čo chce pre mňa Boh. Je síce náročné nezostať sama vtedy, keď celé moje okolie postupne uzatvára manželstvá, ale dá sa to, len sa treba otvoriť novým príležitostiam a nepochybovať.
Pravdupovediac, tlak okolia už necítim. Otázky sú, ale tak ako na všetky iné – odpovedám normálne. A za ten krátky čas som sa s nepríjemnou reakciou na svoj stav ešte nestretla. 🙂
Neviem, či slobodná budem až do smrti. Totižto, sloboda – nakoniec sa aj tak môžem vydať alebo vstúpiť do rehole. (Haha. :D) Ale je pre mňa skvelé vedieť, že to nie je moja povinnosť. Inak by som bola neustále nepokojná a smutná. Takto sa môžem venovať tomu, čo sa mi tu a teraz ponúka.
Kamila (27)