„Požehnaná si medzi ženami!“ Sme aj my požehnaní(m)?
Ako je to s Božím požehnaním v našom živote? Zakusujeme ho? Alebo je rezervované iba vyvoleným a tým, ktorí si ho zaslúžia? Sme požehnaní, len ak sme výnimoční, úspešní, šťastní a naplnení? Môže sa požehnanie ukrývať i v našej všednosti? Alebo dokonca i v nenaplnení? Môže sa skrývať i pred nami samými? Čo sa môžeme dozvedieť o požehnaní zo života Božej matky?
Požehnanie rovná sa… blahobyt?
Obyčajne si požehnanie spájame s hojnosťou, sýtosťou a prekvitaním. Predstavujeme si ho ako synonymum šťastia. Boh nad nami drží svoju ruku a preto si na nás netrúfne žiadny neúspech. Keď Boh žehná, človeku sa darí, je naplnený pokojom, vyrovnanosťou, práca mu ide od ruky. V živote prospieva s vyznamenaním.
Boží dotyk v našom živote
Požehnanie je naozaj prejavom Božej prajnosti voči nám. Jeho nakloneným uchom, otvorenou náručou, ktorá nás zahŕňa prijatím, milosťou a dobrodeniami. Boh nielen bdie nad nami a stráži naše kroky, ale priamo sa nás dotýka, pohládza nás, dýcha v nás. Je prítomný v našom konaní, v našich slovách, v našej duši.
Požehnanie je neprestajným Božím volaním k životu, k láske, k dobru. Boh sa nás dotýka spôsobom, akým to v daných okolnostiach potrebujeme. Niekedy potešuje, čo je v nás ustarostené, niekedy napĺňa, čo je v nás prázdne, niekedy hojí, čo je zranené, zohrieva, čo je skrehnuté, kriesi, čo je v nás mŕtve.
Požehnanie je vždy prejavom Božej priazne voči nám!
No znamená vždy viditeľný úspech? Obchádzajú požehnaných ťažkosti, skúšky a trápenia? Sú vždy hrdinami v každom zápase? A čo ak som na dne? Pripútaný na lôžko? Zdrvený stratou? Ponorený v dlhoch? Vyšťavený únavou? Čo ak márne pátram po zmysle? Čo ak nevidím cestu? Čo ak krvopotne bojujem o holé prežitie?
Som požehnaný i vtedy, keď zakúšam noc? Stojí Boh na mojej strane, i keď zažívam vyprahnutosť, alebo i vtedy, keď dokonca ani necítim jeho prítomnosť? Môže mať požehnanie i príchuť trpkosti?
Tá, ktorá bola plná Boha – „požehnaná medzi ženami“!
Učme sa od Márie! Pozrime sa na ňu! Anjel ju pri zvestovaní pozdravil ako „plnú milostí“. Alžbeta, naplnená Duchom Svätým, ju oslovila ako tú, na ktorej spočinulo najväčšie požehnanie spomedzi všetkých žien sveta i dejín, pretože ona nosila pod srdcom (i v srdci) živého Pána. V Máriinej duši nebol ani kúsok miesta, ktorý by nebol popísaný Božou rukou a ktorý by si Mária chcela nechať pre seba. Vyvolená, prisľúbená, nežná, čistá duša, ktorá nikdy neprivolila pokušeniu a neochutnala horkú pachuť hriechu. Bola úplne ponorená v Bohu a preto i nadovšetko požehnaná.
Boh bol nielen s ňou a nad ňou, žil v nej – až tak veľmi, že sa v nej stal telom. Poviete si: príliš vzdialený ideál? V čom sa môže obyčajný biedny človek, ako som ja alebo ty, porovnávať so vznešenou Máriou? Je nám jej život vôbec v niečom blízky a podobný? Priniesla jej plnosť požehnania do života zvláštnu prestíž? Vyhladila jej cestu? Odstránila tŕnie? Starala sa o ňu ako v bavlnke? Zaistila jej pocty? Popredné miesta pri stoloch? Zľavy pri nákupoch, dobré výsledky u lekára, tučné bankové konto, poistenie proti úrazom na tele a na duši s trvalou nebeskou garanciou? Život bez škrabancov a modrín, bez ujmy? Ako žila požehnaná Mária?
Ako sa požehnanie prejavilo v pozemskom živote Kráľovnej nebies?
Áno, Mária bola a je skutočne Kráľovnou, no jej dni na tomto svete ani zďaleka nepripomínali luxusný život privilegovanej smotánky. Nevyužívala nijaké VIP výhody, nechránil ju žiadny nebeský štít pred zimou, tmou, bodľačím a slzami. Práve naopak! Svätopisci ju ospievali ako Hviezdu, ktorá zasvieti do našej bezútešnej noci, do nášho blúdenia bez Boha, no jej život tu na zemi nebol ani zďaleka hviezdny. V ľudských očiach a meradlách tohto sveta nebola žiadnou „star“.
Bola to pokorná, jednoduchá služobnica Pána, ktorá žila v tichosti a chudobe pred svojím Bohom a celkom pre neho. Bola nadovšetko milá Bohu a predsa jej dušu prenikali ostré meče utrpenia. Požehnaná je vystavená hanbe z nemanželského tehotenstva. Požehnaná rodí v maštali. Uprostred noci uteká pred vrahom svojho dieťaťa, ktoré bolo, mimochodom, Božím Synom, no ani ono sa netešilo žiadnym VIP výsadám.
Požehnaná strávi niekoľko rokov vo vyhnanstve ako utečenec a neskôr v skromnej nazaretskej izbe s tieňom Simeonovho proroctva, ktoré predpovedá muky. Zarába si na chlieb vlastnými rukami. Počúva chýry o tom, ako narastá nenávisť voči tomu, ktorý prišiel všetkým odpustiť. Požehnaná stojí pod krížom. Krutosť a hrôza zväzuje jej krehkú nevinnú dušu ako obruč. Očami zbiera kvapky krvi svojho syna a objíma ich v ranenom srdci.
Požehnaná, požehnaná, vo všetkom bola požehnaná! Boh ju uchránil od hriechu, no nevytvoril pre ňu iný svet. Potreboval ju tu, medzi nami, vo svete, ktorý zahalila temnota.
Vrcholom požehnania je stať sa požehnaním
Boh ani nikomu z nás nevytvorí inú realitu než tú, ktorá nás obklopuje. No túži, aby sme sa uprostred nej celkom odovzdali jemu. Aby sme boli svetlom pre tých, ktorí ho nemajú. Nádejou pre tých, čo sa tratia v tme. Aby sme sa stali pokrmom pre ľudí, ktorí hladujú. Aby sme svetu priniesli Boha tak ako Mária. Aby sme sa Pánovi ochotne zverili do rúk a dôverovali jeho plánu s nami. Dokorán pre neho otvorili svoje srdcia a nechali sa ním preniknúť.
Pretože vo chvíli, keď sa otvoríme Božiemu požehnaniu, staneme sa požehnaním, betlehemom, jasličkami, náručou i krížom, ktorý sprítomní Božiu lásku medzi ľuďmi. V akejkoľvek životnej situácii a na akomkoľvek mieste, kde nás GPS práve lokalizuje. Byť požehnaným (a tiež požehnaním) znamená dovoliť Bohu, aby v nás otvoril nebo… i pre iných.