Povinná škôlka prináša komplikácie rodičom aj starostom

Diskutovalo sa o tom pomerne krátko, no návrh zákona prešiel až nečakane rýchlo. Od 1. septembra 2020 bude predprimárne vzdelávanie povinné pre všetky deti od piatich rokov. Aký to bude mať v praxi dopad na rodičov a aký na obce a mestá?

Je viac ako rok pred plánovaným dátumom, no zriaďovatelia škôlok – obce a mestá – majú už teraz hlavy v smútku. Odkiaľ zoberú chýbajúcich pracovníkov? Ako rozšíria priestory?

Kým poslanci argumentujú tým, že „niektorí starostovia nič nerobia a sedia na zadku“ (šéf školského výboru Ľubomír Petrák), iní sa odvolávajú na to, že mestá sú na nápor pripravené. V denníku Pravda vyšiel v januári článok, v ktorom sa zdá, že väčšie mestá ako Prešov, Bratislava či Trenčín sa dlhodobo a systematicky pripravujú na zvýšený nápor a sú pripravené zväčšovať svoje kapacity v škôlkach.

Aká je však realita? Dlhodobý vývoj naznačuje, že škôlky majú problémy prijímať deti so zdravotným znevýhodnením či poruchami učenia. Náročnejším sa stalo aj umiestnenie dieťaťa, ktorého matka je doma na materskej s mladším súrodencom. V tomto prípade škôlky často uprednostňujú rodiny, kde matka alebo obaja rodičia pracujú. Zo skúseností vieme, že vo väčších mestách býva záujem aj o kvalitnejšie či cirkevné škôlky, kam rodičia zapisujú dieťa už takmer pri narodení.

 

 

ŠKÔLKA AKO POMOC PRE CHUDOBNÉ DETI

Azda najväčší problém budú mať práve obce, v ktorých katastri alebo v priamej blízkosti sa nachádzajú rómske osady. Medzi ich ďalšie povinnosti pribudne kontrola toho, aby všetky päťročné deti z osady chodili do školy, inak (pri počte pätnásť a viac neospravedlnených hodín v mesiaci) to budú musieť hlásiť na sociálku.

Je nespochybniteľné, že povinná predškolská dochádzka u detí zo sociálne znevýhodneného prostredia bude veľkou pomocou pre učiteľov základných škôl – no najmä pre deti samotné. Dieťa by si tak v prvom roku v škôlke osvojilo základné hygienické návyky, naučilo by sa slovensky a postupne by sa učilo fungovať v kolektíve. Výhodou môže byť to, že psychológ odporučí dieťaťu odklad nástupu do školy a v konečnom dôsledku by tak žiaci získali nie jeden, ale dva tzv. adaptačné roky bez straty rokov v povinnej školskej dochádzke (terajšia desaťročná sa predĺži na jedenásťročnú a odklad by sa do nej nepočítal), čo by mohlo mať za následok viac žiakov, ktorí úspešne ukončia aspoň základnú školu. Toto celé si však vyžaduje kvalifikovaných pracovníkov, malé kolektívy detí, spoluprácu sociálneho pedagóga, psychológa a rodiča. Ako toto všetko zabezpečí obec?

V praxi to bude vyzerať veľmi podobne ako doteraz. Nastanú problémy s kapacitami, spádové obce (bude to fungovať podobne ako pri školách) budú zrazu neschopné poskytnúť dostatočný počet miest, budú chýbať kvalifikovaní a ochotní pracovníci (povedzme si rovno, za ten plat si radšej učiteľky vyberú novovzniknuté miesta v blízkych mestách ako v dedinách, kde je škôlka spádová pre rómsku osadu). Všetko to bude vyzerať krásne na papieri, no v tvrdej realite sa budú zákony obchádzať kade-tade.

 

 

NECHCEM, ABY MOJE DIEŤA CHODILO DO ŠKÔLKY

Iným prípadom sú rodičia, ktorí (z rôznych dôvodov) nechcú, aby ich dieťa navštevovalo škôlku. Možno sú skutočne doma na rodičovskej dovolenke s jeho mladšími súrodencami, možno radšej využívajú opatrovateľky či pomoc príbuzných, alebo ich dieťa jednoducho býva často chorľavé. Čo v takom prípade?

Rodič môže spádovú škôlku (najbližšiu alebo inak určenú škôlku vzhľadom na trvalé bydlisko dieťaťa) požiadať o individuálne vzdelávanie v rámci plnenia povinnej školskej dochádzky, čo v praxi znamená, že dieťa nemusí denne navštevovať škôlku, ale musí vykonať na konci rozdielové skúšky. V návrhu zákona nájdeme však takúto formuláciu: „Predprimárne vzdelávanie dieťaťa, ktorému bolo povolené individuálne vzdelávanie podľa odseku 2 písm. b), zabezpečuje zákonný zástupca dieťaťa osobou, ktorá spĺňa kvalifikačné predpoklady aspoň úplného stredného odborného vzdelania ustanovené pre učiteľov materskej školy; zákonný zástupca dieťaťa jej za túto činnosť poskytuje odmenu.“

Preložené do ľudskej reči – rodičia musia nájsť osobu, ktorá spĺňa kvalifikačné predpoklady na učiteľku v materskej škôlke, a zaplatiť jej za to, že bude učiť ich dieťa.  Nemôže to byť starý rodič či iný príbuzný – iné je to v prípade, ak máte v rodine napríklad učiteľku materskej školy na dôchodku. Takáto babička, ak jej to čas, zdravie a možnosti dovolia, by teoreticky i prakticky mohla byť rok až dva formálne zodpovedná za vzdelávanie svojich vnúčat.

O čosi iné je to v prípade, že individuálne vzdelávanie sa odporúča na základe lekárskej správy. V tom prípade „predprimárne vzdelávanie dieťaťa, ktorému bolo povolené individuálne vzdelávanie, zabezpečuje kmeňová materská škola, ktorej riaditeľ rozhodol o povolení individuálneho vzdelávania, v rozsahu najmenej dve hodiny týždenne“.

Žiadosť o individuálne vzdelávanie okrem štandardných náležitostí bude musieť obsahovať aj „individuálny vzdelávací program, ktorého princípy a ciele vzdelávania musia byť v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania podľa tohto zákona, popis priestorového a materiálno-technického zabezpečenia a podmienok ochrany zdravia individuálne vzdelávaného dieťaťa, meno a priezvisko fyzickej osoby, ktorá bude uskutočňovať individuálne vzdelávanie dieťaťa, ktorému má byť povolené individuálne vzdelávanie, a jej doklady o splnení kvalifikačných predpokladov“.

 

 

PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA

Skúsme si to však celé rozviesť na jednoduchom príklade. Zoberme si modelovú rodinu a pozrime sa na to, aké majú v praxi možnosti.

Tradičná slovenská rodina, otec Ján (35) a matka Anna (34), tri deti, Majka (5), Jurko (4) a Miško (2). Bývajú ďaleko od rodičov, na pomoc starkých sa teda spoliehať nemôžu (po novom už ani podľa zákona).

Matka Anna bola až doteraz na materskej dovolenke s Miškom, ktorý v júli 2020 dovŕši tri roky. Anna by po šiestich rokoch na materskej chcela, aby Miško nastúpil v septembri do škôlky a ona sa mohla vrátiť do práce ako učiteľka. Prácu potrebuje, rodina s jedným príjmom a hypotékou počíta každú korunu.

Dcéra Majka do škôlky nechodila, pretože ju nikam nevzali, keďže má Aspergerov syndróm – Anna bola však doma na materskej s Miškom, tak sa Majke venovala a ona v septembri nastúpi do školy ako prváčka. Zápisom prešla bez problémov, bude chodiť do školy, ktorá je dve ulice od ich bytu, a bude integrovaná v kolektíve bežných detí.

Syn Jurko dovŕši v júni 2020 päť rokov a od septembra by mal nastúpiť na povinnú školskú dochádzku – do škôlky.

 

 

Realita

Spádová škôlka má miesto iba pre Jurka (5), pretože, keďže začína plniť povinnú školskú dochádzku, nestačia kapacity a prednostne berú iba päťročné deti. Podobne je to aj v ostatných škôlkach v malom meste.

Miesto pre Miška (3) sa našlo v súkromnej škôlke, poplatky sú však od dvestopäťdesiat eur vyššie a škôlka sa nachádza na opačnom konci mesta.

Anne sa podarilo nájsť miesto učiteľky v neďalekej obci. Plat začínajúceho učiteľa sa pohybuje okolo šesťsto eur v čistom.

Rodine pribudnú výdavky na cestovné, pretože Annina práca a Miškova škôlka si vyžadujú presuny autom. A hoci Jurko bude chodiť rok pred nástupom do školy aj do škôlky, v konečnom dôsledku bude dostávať menej kvalitné vzdelávanie ako jeho sestra Majka, ktorej sa venovala doma mama. Rodina má však v podstate šťastie, keďže všetky jej deti sa podarilo umiestniť do vzdelávacích inštitúcií, hoci za jednu z nich musia platiť, čo sú ďalšie výdavky do rodinného rozpočtu. Z Anniných zarobených šesťsto eur sa v konečnom dôsledku podarí do splátok hypotéky investovať zhruba sto eur mesačne.

 

Ako sa s tým celým vysporiadať? Jednoduché riešenie neexistuje. V každom prípade sa však potvrdilo, že plošne a narýchlo zavádzané opatrenia a zákony ľuďom životy viac komplikujú, ako zjednodušujú. Stačí sa pozrieť na neslávne známe vlaky či obedy zadarmo. Môžeme teda iba predpokladať, ako dopadne v praxi nový zákon o povinnej predškolskej dochádzke.

 

Poznámka autorky: Celý návrh v plnom znení možno nájsť tu.