Potrebujeme Európsku úniu?

Stále menej a menej Slovákov využíva svoje právo voliť. A ešte menej ich chodí voliť, keď sú voľby do Európskeho parlamentu. Fakticky sme krajinou, kde sa o Európsku úniu zaujíma najnižší počet voličov – iba 13 %. Prečo je to tak? A čo je to vlastne tá jednými ospevovaná, inými nenávidená Európska únia?

Foto: Alžbeta Hrušovská

Počiatky Európskej únie siahajú do obdobia po 2. svetovej vojne. V záujme zabezpečenia trvalého mieru sa európske krajiny začínajú od roku 1950 hospodársky a politicky zjednocovať v Európskom spoločenstve uhlia a ocele. Šiestimi zakladajúcimi krajinami sú Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko. Z týchto krajín sa v roku 1957 vyvinulo Európske hospodárske spoločenstvo.

Sama Európska únia (EÚ) však vzniká až v roku 1993. Už pri svojom zrode sa EÚ opierala o spoločné hodnoty, medzi ktoré patria ľudská dôstojnosť, sloboda, demokracia, rovnosť, právny štát a ľudské práva. Už vyše polstoročia zabezpečuje EÚ stabilitu, mier a prosperitu. Devätnásť štátov používa jednotnú menu euro. Občania EÚ a krajín Schengenského priestoru sa môžu voľne pohybovať po krajinách bez nutnosti vlastniť cestovný pas alebo žiadať o víza. V súčasnosti má EÚ 510 miliónov obyvateľov, 28 členských štátov a 24 úradných jazykov. Päť krajín kandiduje na prijatie, štyri krajiny patria do Schengenského priestoru, ale nie do EÚ (Island, Lichtenštajnsko, Nórsko a Švajčiarsko).

Jedným zo základných dokumentov EÚ je Charta základných práv Európskej únie. Skladá sa z preambuly, siedmich hláv a päťdesiatich štyroch článkov.

Hneď v úvode sa dočítame: ,,Národy Európy sa rozhodli vytváraním stále užšieho zväzku zdieľať mierovú budúcnosť na základe spoločných hodnôt. Pamätajúc na svoje duchovné a morálne dedičstvo, je Únia založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity; je založená na zásadách demokracie a právneho štátu. Do stredobodu svojej činnosti stavia človeka, a to zavedením občianstva Únie a vytvorením priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.“

 

 

ZAKLADATELIA EÚ

Azda medzi najznámejšie mená súvisiace so zrodom EÚ sú Jean Monnet a Robert Schuman. Obaja Francúzi, obaja autori myšlienky zjednotiť Európu v záujme trvalého mieru a bezpečnosti. Päť rokov po skončení 2. svetovej vojny, 9. mája 1950, zverejnili tzv. Schumanov plán, v ktorom navrhli spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, hlavných zložiek potrebných v zbrojárskom priemysle. Hlavnou myšlienkou bolo, aby sa krajiny navzájom kontrolovali, a tak žiadna z nich nemohla tajne pripraviť a rozpútať ďalší ozbrojený konflikt.

O čosi menej známe, no nemenej dôležité meno je Simone Veilová. Žena, ktorá prežila holokaust, sa v roku 1979 stáva prvou volenou predsedníčkou Európskeho parlamentu a zároveň prvou ženou zastávajúcou tento post. Jej detstvo a traumatizujúce zážitky z koncentračného tábora v Osvienčime boli dôvodom, prečo prijala záväzok usilovať sa o zjednotenú Európu, za ktorý bojovala do konca svojho života.

A čo sa EÚ zatiaľ podarilo? Na prvom mieste je určite najdlhšie obdobie mieru v novodobých dejinách, zrušenie hraničných kontrol medzi štátmi EÚ a tým výrazne uľahčené cestovanie či štúdium a práca v členských štátoch. Hlavným hospodárskym motorom je jednotný trh, ktorý umožňuje voľný pohyb väčšine tovarov, služieb, kapitálu a osôb v rámci EÚ. S tým súvisí aj zavedenie eura v 19 štátoch. Všetky členské štáty dodržiavajú spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku, čo im umožňuje vo svetovom meradle vystupovať jednotne. EÚ je zároveň najväčším svetovým poskytovateľom humanitárnej pomoci tretím krajinám.

 

AKO TO CELÉ FUNGUJE – INŠTITÚCIE

Európsky parlament (EP) v súčasnosti sídli v dvoch hlavných mestách – v Štrasburgu a v Bruseli. Štrasburg, i keď počtom obyvateľov i rozlohou menší, má dôležitejšiu i symbolickejšiu pozíciu. Mestečko na hranici medzi Francúzskom a Nemeckom bolo v konečnom dôsledku darované Francúzsku ako vyrovnanie za nemecké vojnové zločiny. Je hlavným mestom francúzskej provincie Alsasko.

Parlament je jediným priamo voleným orgánom EÚ. Zohráva kľúčovú úlohu pri voľbe predsedu Európskej komisie. S Radou Európskej únie sa delí o právomoci v oblasti rozpočtu a prijímania právnych predpisov.

Má momentálne 751 poslancov, no po vystúpení Veľkej Británie (brexit) sa ich počet bude znižovať na 705. Každá krajina má počet poslancov na základe počtu obyvateľov. Slovensko v súčasnosti zastupujú 13 politici. Okrem politickej príslušnosti k strane na Slovensku majú títo poslanci aj politickú príslušnosť v niektorej z politických skupín Európskeho parlamentu a pracujú v rôznych výboroch. V súčasnosti pôsobí v EP sedem politických skupín a poslanci majú možnosť aj zostať nezaradení. Poslanci nie sú viazaní hlasovať tak, ako to od nich vyžaduje skupina. V rámci skupiny jednotliví poslanci pôsobia v rôznych výboroch, zväčša v tých, ktorých špecializácia im je najbližšia, alebo o ktoré témy majú najväčší záujem.

 

Slováci v EP:

Skupina progresívnej aliancie socialistov a demokratov v Európskom parlamente

Monika Beňová, Vladimír Maňka, Monika Smolková (všetci Smer-SD), Boris Zala (kandidoval za Smer-SD, teraz pozastavil svoje členstvo v strane);

 

Poslanecký klub Európskej ľudovej strany (Kresťanských demokratov)

Pál Csáky (Strana maďarskej komunity – Magyar Közösség Pártja), Eduard Kukan (SDKÚ-DS), Miroslav Mikolášik (KDH), József Nagy (Most-Híd), Ivan Štefanec (kandidoval za SDKÚ-DS, teraz KDH), Anna Záborská (kandidovala za KDH, teraz KÚ);

 

Európski konzervatívci a reformisti

Richard Sulík (SaS), Branislav Škripek (kandidoval za OĽaNO, teraz KÚ), Jana Žitňanská (NOVA).

 

 

Európska rada stanovuje všeobecné priority EÚ. Spoločne v nej zasadajú hlavy štátov a vlád a hlavní predstavitelia EÚ.

 

Rada Európskej únie zastupuje vlády jednotlivých členských krajín. O predsedníctvo Rady sa delia členské štáty na základe rotačného systému. Súčasným predsedom je Rumunsko, Slovensko tento post zastávalo od júla do decembra 2016.

 

Európska komisia je výkonný orgán zodpovedný za navrhovanie a vykonávanie právnych predpisov EÚ, monitorovanie zmlúv a každodenné fungovanie EÚ. Jej aktuálnym predsedom je Jean-Claude Juncker. Tvorí ju 28 komisárov (za každý štát jeden). Na pozícii slovenského komisára figuruje Maroš Šefčovič (neúspešný kandidát na post prezidenta SR) a je zodpovedný za Energetickú úniu.

 

Súdny dvor vykladá právo EÚ a zabezpečuje jeho rovnaké uplatňovanie vo všetkých členských štátoch. Nemá právo zasahovať do zákonov členských krajín (v praxi – ak je raz v danej krajine uzákonené, že manželstvo je zväzok jedného muža a jednej ženy, ani Súdny dvor nemá právo rozhodnúť inak, t. j. nariadiť, aby manželstvo osôb rovnakého pohlavia bolo v danej krajine možné uzavrieť).

 

Dvor audítorov kontroluje financie EÚ. Ako externý audítor prispieva k zlepšeniu finančného hospodárenia. Vystupuje ako nezávislý ochranca finančných záujmov občanov EÚ.

 

Európska centrálna banka je bankou pre jednotnú európsku menu – euro. Jej hlavnou úlohou je udržiavať kúpnu silu eura a cenovú stabilitu v eurozóne.

 

 

ČO SA MÔŽE A ČO NIE

V tom celom kolose sa veľmi ľahko môže stať, že stratíme prehľad o tom, čo EÚ a jej inštitúcie vlastne môžu pre nás urobiť. Azda najčastejšie ju vnímame vďaka eurofondom, ktoré využíva nejedno mesto, obec či iná inštitúcia. Práve eurofondy patria do jednej časti, ktorú má pod dohľadom Európsky parlament – do rozpočtu. O túto zodpovednosť sa však delí s Radou Európskej únie. Každých sedem rokov spoločne prijímajú viacročný finančný rámec, kontrolujú a schvaľujú ročný rozpočet a preverujú výdavky z predchádzajúceho roka. Pre zaujímavosť, rozpočet na obdobie rokov 2014 – 2020 bol nastavený 960 miliárd eur, z toho najväčšia položka (38,9 %) išla na ochranu a riadenie prírodných zdrojov.

Ďalšou z právomocí EP je kontrola – monitorovanie toho, či sa prostriedky EÚ využívajú správne. Pri navrhovaní kandidátov na post predsedu Európskej komisie sa zohľadňujú výsledky volieb do EP. Sami občania majú možnosť túto voľbu ovplyvniť len tým, koho si zvolia do vlády a neskôr do EP. V posledných rokoch vedie EP častejšie diskusie so všetkými dôležitými subjektmi s rozhodovacími právomocami, ktoré sa zoberajú problematikou eura, a tým výrazne prispieva k zvýšeniu transparentnosti správy eurozóny.

EP spoločne s Radou EÚ napokon rozhoduje o prijímaní právnych predpisov, ktoré ovplyvňujú každodenný život občanov. Azda medzi najznámejšie patria tzv. GDPR či zamietnutie kontroverznej dohody ACTA. Do tejto oblasti zároveň patria projekty ako Erasmus+, Európska dobrovoľnícka služba (EVS) a podobne.

Európsky parlament je jediná volená inštitúcia Európskej únie. Úlohou poslancov EP je teda predovšetkým zastupovať občanov na úrovni EÚ a chrániť ich záujmy. Väčšina medzinárodne uznávaných dohôd si vyžaduje súhlas EP a parlament je aj zapojený do formovania politík v oblasti rozvoja a humanitárnej pomoci.

 

 

ČO BY BOLO, KEBY EÚ NEBOLO…

Ako by sa zmenil život jednotlivca, keby sa Slovensko zrazu rozhodlo vystúpiť z Európskej únie? Nuž, stačí sa pozrieť na situáciu vo Veľkej Británii a neslávne známy brexit. Akoby si občania i parlament až teraz začali uvedomovať, čo všetko môžu stratiť. Ale poďme na to pekne po poriadku.

1. Potrebovali by sme opäť cestovné pasy. Aj na cestu do Česka, Poľska, Rakúska či Maďarska. Na hraniciach by sme museli absolvovať pasové kontroly.
2. Potrebovali by sme opäť vlastnú menu. Prechod na korunu po eure by bol z ekonomického hľadiska veľmi nevýhodný. Opäť, pri cestovaní do zahraničia by sme museli meniť hotovosť a zarobili by na tom tretie strany (poplatky v zmenárňach).
3. Nemohli by sme čerpať eurofondy. Opravy ciest, zastávok, škôl, detských ihrísk či športovísk by museli byť výraznejšie financované zo štátneho rozpočtu (na čo nemáme).
4. V prípade ozbrojeného konfliktu by sme v tom boli sami. (A spoliehať sa na pomoc Ruska či inej krajiny sa veľmi nevypláca.)
5. Zbohom študentské mesiace v zahraničí. Žiadny Erasmus+, žiadne (alebo minimálne) pracovné stáže. Vďaka podpore EÚ vznikajú na Slovensku centrá excelentnosti – napr. pri TUKE alebo SAV.
6. Sťažená situácia v svetovom meradle. Kým teraz sme zároveň súčasťou väčšieho kolosa a súčasne máme vlastné rozhodovacie právo vo veciach týkajúcich sa vnútorných zákonov štátu, po výstupe z EÚ by sme sa stali oveľa ľahším terčom potenciálnych agresorov. Naša ekonomika by bola v úpadku, museli by sme platiť oveľa vyššie obchodné poplatky za vývoz a dovoz potravín či iných komodít z EÚ.
7. Chýbali by nám peniaze na opravu ciest. Z dotácií eurofondov sa napríklad podarilo zlepšiť dopravné spojenie Košice – Rožňava či dokončiť novú rýchlostnú cestu R2 Zvolen – Pstruša alebo obnoviť trolejbusovú dopravu v Bratislave.
8. Chýbali by financie v zdravotníctve či v kultúre. EÚ prispela na obnovu Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach, v Žiline sa zase podieľala na obnove Budatínskeho parku.

 

 

NA NÁVŠTEVE V EURÓPSKOM PARLAMENTE

Každý z europoslancov má istý rozpočet na to, aby mohol niekoľkokrát za svoju poslaneckú kariéru pozvať väčšie či menšie skupiny ľudí na návštevu europarlamentu – či už do Štrasburgu alebo do Bruselu. Na pozvanie pána Mikolášika som Štrasburg navštívila prvýkrát v júni 2016, v septembri toho istého roka som si na pozvanie pána Škripeka prezrela Brusel. Len pred pár dňami som sa, na pozvanie pani poslankyne Žitňanskej, opäť vrátila do Štrasburgu a dostala som tak šancu predstaviť Európsky parlament aj dvom svojim žiačkam (momentálne učím na základnej škole).

 

Prečo som sa rozhodla toto pozvanie prijať až trikrát?

V prvom rade preto, lebo sa zaujímam o veci verejné a chcela som na vlastné oči vidieť a zažiť atmosféru Európy. Lebo Brusel i Štrasburg ju nepochybne ponúkajú. Európsky parlament je kolos. Na prvý pohľad moderná budova ukrývajúca tisícky zamestnancov. Každý poslanec má svoj tím ľudí, svoju kanceláriu. Okrem nich tam pracujú stovky bezpečnostných pracovníkov, administrátorov či bežných zamestnancov ako napríklad pracovníkov v jedálni či upratovačov. Centrom či srdcom parlamentu je rokovacia sála, kde prebiehajú najdôležitejšie debaty a hlasovania. Pokiaľ sa vaša návšteva odohráva súbežne s rokovaním, máte šancu zúčastniť sa na ňom ako pozorovateľ na tribúne. Každý príspevok do rozpravy sa prekladá do všetkých 24 úradných jazykov a každý z poslancov i návštevníkov má k dispozícii simultánny preklad do zvolenej reči. Takže v princípe sa europoslancom môže stať aj človek, ktorý ovláda iba svoj rodný jazyk, hoci každý z opýtaných potvrdil, že je veľkou výhodou vedieť po anglicky či francúzsky – výrazne to uľahčuje komunikáciu s kolegami v poslaneckých skupinách a vo výboroch. Pri prvej návšteve rokovacej sály som bola mierne prekvapená – napriek práve prebiehajúcej rozprave bolo prítomných asi tridsať poslancov. Kde boli ostatní? Vysvetlenie je však jednoduché – v sále sú prítomní zväčša iba tí, ktorí prednášajú alebo tí, ktorých sa príspevok priamo dotýka. Ostatní sledujú prenos priamo v kancelárii, prípadne si potom prečítajú vo výboroch sumár najdôležitejších informácií. Dĺžka príspevku je v rozmedzí jednej až troch minút, ak rečník limit nedodrží, predsedajúci mu nemilosrdne vypne mikrofón. V sále sú okrem poslancov prítomní aj uvádzači, ktorí v prípade narušenia či potýčky môžu hlavných aktérov vyviesť mimo rokovania. Žiadne siahodlhé príspevky či vzájomné urážky teda nehrozia a politici skutočne na úrovni a (zväčša) priamo k téme prinášajú relevantné informácie. Keď však ide do tuhého a prichádza na hlasovanie, je, samozrejme, potrebné, aby všetci poslanci boli aj osobne prítomní a hlasovaním tak vyjadrili svoj názor na danú tému. V porovnaní so slovenským parlamentom sa tu oveľa častejšie stáva, že aj jednotliví poslanci v rámci poslaneckej skupiny hlasujú rozdielne.

Hoci je na prvý pohľad pracovný týždeň europoslanca o čosi kratší (rokovania sa začínajú spravidla v pondelok popoludní a končia sa vo štvrtok večer), opak je pravda. Zabudnite na fixný pracovný čas od ôsmej do štvrtej, keď treba, diskusie vo výboroch či poslaneckých skupinách prebiehajú aj do polnoci a na druhý deň sa začína opäť o pol ôsmej ráno. Vo štvrtok večer zväčša poslanci odlietajú do domovských krajín a v piatok pracujú v miestnych kanceláriách, navštevujú školy, podujatia, venujú sa osvete.

 

 

PREČO ÍSŤ VOLIŤ AJ V EUROVOĽBÁCH?

Sme krajina, kde v eurovoľbách príde vyjadriť svoj názor iba 13 % oprávnených voličov, no vo veľkom počuť z každej strany sťažnosti na to, ako to v tej EÚ (ne)funguje a či by nebolo lepšie, keby sme tam nepatrili. Zodpovednosť za to, kto bude občanov Slovenska reprezentovať v Európskom parlamente, je teda len a len v našich rukách. Určite vám v posledných týždňoch pristála v schránke tenká brožúra – zoznam strán a kandidátov na poslancov EP. Stačí si pozrieť zoznam dostupných kandidátov (ktorých je viac než dosť), 25. mája 2019 si vziať občiansky preukaz, ísť do svojej volebnej miestnosti, prevziať si hlasovacie lístky a krúžkovať. A teda, prečo ísť voliť? Svet sa otvára. Európa sa otvára. Aj Slovensko sa otvára. To je fakt, ktorý ide ruka v ruke s vývojom spoločnosti. Ak chceme, aby si Európa zachovala svoje kresťanské hodnoty, aby sme spoločne dokázali vyriešiť migračnú krízu, aby sme aj o dvadsať či tridsať rokov mali dostatok čistej pitnej vody, musíme s tým niečo robiť. A to minimum, ktoré pre to môžeme (či mali by sme) urobiť, je zvoliť do Európskeho parlamentu takých poslancov, ktorí budú za týmito hodnotami stáť.

Sme Slováci. No sme aj Európania. Či chceme či nie, patríme sem. Práve na Slovensku leží pomyselný stred Európy. A Európska únia má slúžiť práve na to, aby sa nám všetkým, v našom i svetovom meradle, žilo lepšie a bezpečnejšie. Skúsme sa teda zodpovedne postaviť k našim občianskym povinnostiam a ukážme Európe, že sme jej plnohodnotným členom, ktorému záleží nielen na vlastnom, ale aj na spoločnom dobre všetkých národov dobrej vôle.