Posledná prváčka
Kedysi som čítala niečiu úvahu o poslednom detskom objatí… Neviete, ktoré to je, až kým zrazu nezistíte, že už žiadne ďalšie neprišlo… Fňuk!
Situácia, v ktorej sme sa ocitli v tento štvrtok, však bola iná. Rovnako ako predošlá niesla v sebe tieň „poslednosti“, hoci môj manžel by tento tieň nikdy nenazval tieňom; práve naopak – udalosti, ako je táto, považuje za krok k odletu detí z domova a potichu ich oslavuje. Ja som však presmoklila niekoľko dní – našu najmladšiu čakal zápis do prvého ročníka na základnej škole!
Slečna si v deň D poprosila dva vrkoče a šaty s bodkami, približne stodvadsaťpäťkrát mi odrecitovala pripravenú báseň o zatúlanom húsatku, ktorá ma rozľútostila ešte viac, a dokonca sa nebránila, keď som jej na šaty navliekla fialový svetrík po sestre! Samozrejme, pred našou vrkočatou dievčinkou, poskakujúcou od nedočkavosti, zostali všetky turbulencie môjho srdca skryté. To viete, my mamy – tvárime sa ako útočište, a pritom často samy potrebujeme niekam utiecť. Ale nie o tom som chcela, žmurk.
Nachystaní ako úplní profesionáli, vrútili sme sa do školy, ktorá už prichýlila pod svoje krídla naše staršie dcéry. Život prináša milé scenáriky, a teraz opäť – pomocníčkou pri zápise bola naša piatačka, od prírody zodpovedné a veselé dievčisko. Bolo to super, pretože nás hneď v úvode usadili v miestnosti plnej tlačív a naše malé stratené húsatko odviedla iná pani učiteľka do triedy, kde za ňou zatvorili dvere, bum! Za iných okolností by som spanikárila, ale vediac, že má pri sebe sestru, som zmobilizovala všetky svoje emocionálne sily a bola schopná normálne odpovedať na dospelé otázky pani zástupkyne. No dobre, priznávam, raz či dvakrát sa mi zarosili oči, ale zvládla som sa podpísať na ukázaný riadok, takže – úspech.
O pár chvíľ vybehlo z triedy naše zapísané dievčatko s pamätným listom v ruke. Opäť ma premkol pocit, že je to skutočne naposledy – posledné dieťa s pamätným listom v ruke, posledné dieťa v materskej škole, posledné dieťa so štrbavým úsmevom… Ale znova som sa hrala na veselú mamu, už sa tuším začínam približovať k levelu „profesionálna herečka“. Dieťa všetko zvládlo, treba popracovať na výslovnosti – áno, naša predškoláčka má problém „šo šykavkami“, a tak treba navštíviť logopéda. Mikrosekunda paniky, nádych, výdych, pár fotografií, silné objatie, slza a návrat domov.
Dnes, pár dní po zápise, vidím veci triezvejšie. Tešíme sa na objednanú školskú tašku, zvažujeme výber logopéda a pripravujeme darček pre učiteľky z materskej školy – sú úžasné!
Ste pozvaní zdieľať naše dobrodružstvá s nami! Do čítania o dva týždne!