Poranení

Niektoré momenty z vyučovacích hodín sa nedajú zabudnúť. Možno práve preto, že stále tie deti stretávam na ulici a vidím, kam sa ich život momentálne uberá.

Dozrievanie je celkom náročný proces, a u človeka v súčasnosti dvakrát. Všetko to, čo sme ako rodičia vkladali do detí v prvých rokoch života sa preveruje práve v období puberty, keď sú deti oveľa citlivejšie na mnohé veci – aj keď sa tak netvária. Chýba im predovšetkým viditeľne prejavená láska cez záujem dlhší ako päťminútový rozhovor, zaplatený mobil a nové rifle.

Často sa potom pred očami učiteľa odkrývajú tragédie, za ktoré sa napriek snahe povzbudiť a dať smer ostáva iba modliť. Odfiltrovať si určitý stupeň rebélie voči dospelým, teda aj rodičom a slovníka, ktorý musí byť „in“ pred triedou, dobrý učiteľ vie. No pri opakovaní tých istých viet z tých istých úst už je jasné, že nejde o pózu.

Nechcem žiť, načo? Som škaredá, hlúpa, škola mi nejde, nemám prsia, nič nedokážem. A navyše: môj otec ma ani trošku nemá rád, vôbec! Nikdy mi nič pekné nepovedal a ani sa o mňa nezaujíma. Dlabem ho aj celý takýto život! Načo som tu? Boh? Blbosť, pančelka… Keby bol, tak môj otec by ma mal rád!

Lenže v tej istej triede je ich viac…

Nepoznáte dobrého psychológa, veľmi ho potrebujem!

Hrkne vo mne. Veľmi šikovné, nadané dievča, výborná klaviristka s nádhernými kresbami. Hej, je oblečená stále v čiernom. Keď sa otvára, je mi smutnejšie a smutnejšie.

Naši vôbec o mne nič nevedia. Nepotrebujú to a nechcú. Keď som sa chcela porozprávať, že mám problémy, vysmiali ma. Že aké by som ja mala mať? Aká depresia? Blbosť, vymýšľaš si! A čo vlastne chcem? Máš mobil, máš vreckové, chceš si niečo kúpiť? Ja som chcela len čas, vedieť, že moji rodičia o mňa stoja, že mi kryjú chrbát a rozumejú mi. Skrátka, že ma majú radi. Sú stále v robote, riešia len svoje vlastné problémy. Ja už som mala samovražedné sklony. Nebaví ma takýto život, fakt. Keby som tu nebola, ani by si to nevšimli.

Necítia, že by mali nejakú hodnotu, že by boli pre niekoho zaujímaví, potrební, vzácni. Keď sa bavíme v rámci témy hodiny o dobrých vzťahoch v rodine, o ich budúcej úlohe muža a ženy ako manžela, manželky, otca či mamy, nechcú to.

Pančelka, čo vám poviem? Som iba s mamou, naši sú rozvedení a môj otec ani neviem, ako vyzerá. Mama chodí na smeny do roboty, veľmi ju nevidím. A čo teraz? Žijem si, ako viem. Ale ak je život to, čo robia rodičia, tak to nechcem. To je klamstvo! Ani deti – aby žili tak ako ja? Taký život nie je o ničom.

Niekde sa stala chyba, ak tieto deti neveria na lásku a dobro. A majú pravdu v tom, že takýto život pre ne nemá zmysel. Čakať však na ďalšiu viditeľnú tragédiu je omyl.