Policajti mi neverili, že som mníška

Predveľkonočné obdobie. Policajné hliadky sa častejšie objavujú na obzore. „Kto ste? Občiansky a vodičský preukaz k tomu. Skúška alkoholu v dychu nevyhnutná.“ Stalo sa to niekedy aj vám?

Len nedávno sa skončila plesová sezóna. Okolo pol druhej ráno som sa viezla v aute, zvanom Karol, domov. Ešte sa mi nestalo, že by na mňa mávali páni, veď uznajte, mávať na mníšku je spoločensky a eticky nevhodné, ale títo si to mohli dovoliť. Boli to policajti.

„Dobré ráno, cestná kontrola. Doklady, prosím,“ zízal na mňa fúzatý, keď som otvorila okno.

„Dobré ráno. Nech sa páči,“ podala som, čo chcel. Zvraštil čelo a identifikačné karty podal kolegovi. Viditeľne som sa mu nepáčila. Mníška v túto skorú rannú hodinu, to musíte uznať, že je nanajvýš podozrivý element.

„Kde ste boli takto v noci?“ pokračoval vo výsluchu.

„Na plese.“

Okamžite zazrel na plešatého. Vymenili si pohľady. „Na plese?“ zopakoval.

„Áno,“ priznávala som pokorne.

„Vystúpte z auta. To je vaša maska? Dám vám fúkať,“ ujal sa svojej činnosti fúzatý, kým ten druhý, nazvime ho plešatý, si to namieril do auta. „Počkajte, idem si vziať prístroj na meranie alkoholu v dychu,“ zahundral fúzatý a vydal sa za ním. „To je hlúposť, zastaviť takto ráno mníšku.“

„Aj ja si to myslím, preklepni ju.“

 

 

Opierala som sa o auto a čakala som, čo bude.

„Nech sa páči, pani vodička, tuto teraz fúknite.“

Práve som sa nadýchla, keď plešatý poklepal fúzatému na plece. „To snáď nebude ani treba,“ pchal mu pred nos môj vodičák. „Prestaň, ona je fakt mníška.“

Päť sekúnd kukali na moju fotku v habite, kým sa nezačali smiať. A ja s nimi. Vec bola vyriešená. Z plešatého a fúzatého sa stali celkom zábavní policajti.

Vodičské a občianske preukazy môžu pýtať len oni. Boh bude v týchto dňoch pýtať preukazy iné.

Preukazy čistého srdca. Získame ich v spovednici, keď úprimne vyznáme hriechy. Hor sa po ne. Sú zadarmo s bonusom radosti a odpustenia.

Peknú predveľkonočnú spoveď, priatelia.