Pokánie nie je podceňovanie sa, ale prijatie samého seba aj s chybami

V modlitbe z breviára sa píše: „Dobrotivý Bože, sprevádzaj svojou pomocou naše prvé kroky na ceste pokánia, aby vonkajšie úkony kajúcnosti vychádzali z úprimného srdca.“ Sv. Anton Paduánsky opisuje pokánie ako svadbu plnú radosti. Je to oslava a chvála Boha. Je pokánie dostatočne prítomné v našich životoch aj v tejto dobe? Konáme pokánie z úprimného srdca? Pokánie neoddeliteľne súvisí aj s pôstom. Avšak pokánie je o čosi hlbší a širší pojem ako „sviatosť pokánia“, teda spoveď. Ako ho objaviť a prehĺbiť?

Autorka: Marianna Hanobíková

„Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo,“ (Mt 3, 2), takto Ján Krstiteľ vyzýva ľud ešte pred príchodom Mesiáša. V Lukášovom evanjeliu čítame Ježišove slová: „Tak bude v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“

Pokánie sa často vníma ako ľútosť nad previnením. Ľutujeme svoje zlyhania. Niekedy sa zdá príliš ťažké priznať si chybu, ospravedlniť sa či odčiniť svoje previnenie. Preto pokánie nie je činnosťou, ktorá je len súčasťou sviatosti zmierenia. Je to celoživotná aktivita. Aj v medziľudských vzťahoch je pokánie veľmi potrebné. Preto by sme ho mali praktizovať každý deň vo svojom živote. Priznať si chybu a snažiť sa ju odčiniť. A usilovať sa o to hlavne ak sme zranili blízku, milujúcu osobu, ale aj kolegu či úplne neznámeho človeka.
Uvedomiť si svoju hriešnosť i konkrétne hriechy, snaha urobiť nápravu, ísť k spovedi – základné kroky na ceste pokánia. Treba však aplikovať pokánie aj do všedného života, do každého dňa.

 

NIE SOM HODEN

Téma pokánia je aktuálna v každej dobe. Pokáním sa učíme uvedomovať si svoju ľudskú realitu, že sme hriešni, ale budujeme si aj lásku k druhým ľuďom. Požiadať o odpustenie ako márnotratný syn v Ježišovom podobenstve (Lk 15,18) či priznať si svoju nemohúcnosť pred Bohom ako Stotník v Mt 8, 8 je priznanie si a uvedomenie si svojej malosti pred Bohom. Nie je to o podceňovaní. Je to o prijatí samého seba s chybami, aké mám. Ak prijmeme seba, potom sa môžeme usilovať každý deň žiť dobrý život s Božou pomocou. Aj napriek našim zlyhaniam a chybám.

Pokánie je obrátenie, zmena zmýšľania, zmena srdca. Má sa uskutočňovať celý život. Pomáhame ním nielen sebe, ale aj druhým, a hlavne sa dáva do poriadku náš vzťah s Bohom. Pokánie má určité fázy. Prvou a veľmi podstatnou je uvedomenie si hriešnosti i konkrétneho hriechu. Hriechom som sa vzoprel Bohu a vzďaľujem sa od neho. Preto si priznávam svoje zlyhanie, ľutujem (lebo Boha milujem), prosím o odpustenie a snažím sa o nápravu. Snažím sa vrátiť na tú správnu cestu vedúcu k Bohu. A Boh je pripravený odpustiť – a naozaj mi odpúšťa. Toto všetko je aj súčasťou druhej fázy pokánia – sviatosti zmierenia, teda spovede. V nej vyznáme pred Bohom a kňazom svoje hriechy a dostávame sviatostné odpustenie. Je to neoceniteľný dar vzkrieseného Krista.

K pokániu patrí aj náprava následkov hriechov– rôznych škôd, ktoré spôsobujú. A to je už tretia fáza. Niekedy sa žiada napraviť aj niečo celkom konkrétne, čo sme pokazili, inokedy aspoň nejako vynahradiť zlo, ktoré som hriechom spôsobil a prilial tak do veľkého „kotla“ ľudského zla a naopak, prispieť k „veľkej hore“ dobra svojou hŕstkou. Časť trestov za hriechy sa môže zotrieť aj tým, že v pokore prijmeme svoj životný kríž.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o dôležitosti vnútorného pokánia – obrátenia srdca, ktoré sa potom môže prejavovať rozličnými spôsobmi a má byť celoživotným postojom.

 

 

RÔZNE FORMY POKÁNIA

Samostatná kapitola Katechizmu sa venuje vnútornému pokániu. „Vnútorné pokánie sa môže prejavovať rozmanitým spôsobom.“ Niekedy tieto spôsoby nazývame mimosviatostné formy pokánia. Písmo a tradícia zdôrazňujú najmä tri formy: pôst, modlitbu a almužnu, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu:

• k sebe samému
• vo vzťahu k Bohu
• vo vzťahu k iným

„Okrem úplného očistenia, ktoré spôsobuje krst alebo mučeníctvo, uvádzajú ako prostriedky na odpustenie hriechov úsilie zmieriť sa so svojím blížnym, slzy pokánia, starostlivosť o spásu blížneho (Jak 5, 20), orodovanie svätých a činorodú lásku k blížnym (najmä trpiacim a chudobným), ktorá zakrýva množstvo hriechov.“ (1 Pt 4, 8) Dôležité miesto má prijímanie Eucharistie, ktorá nás oslobodzuje od každodenných previnení a chráni pred tými vážnymi, a ďalej čítanie Svätého písma, modlitba a iné úkony zbožnosti. Treba sem prirátať aj kajúce obdobia a dni liturgického roka, ako aj terajšie Pôstne obdobie. Najistejšou cestou pokánia je vziať každý deň svoj kríž a nasledovať Ježiša.

 

PREČO JE ŤAŽKÉ ODPÚŠŤAŤ?

Ak často odriekame Otčenáš, určite sme si všimli, že v tejto modlitbe vravíme to, čo by sme mali robiť – odpustiť, aby bolo odpustené aj nám. Avšak prečo je niekedy ťažké odpustiť? Ohľadne témy odpustenia sme sa spýtali aj kňaza Mgr. Stanislava Radvanského. Hovorí, že bolesť je ochranou človeka. Bez bolesti by sme si neuvedomili, že sa niečo deje s naším telom, a to by sa mohlo skončiť zle. Podobne je to aj v duchovnej oblasti. Ak nám niekto ublíži, pociťujeme na duši bolesť (ktorá nás aj chráni) a nevieme sa s ňou hneď vyrovnať. Niekedy potrebujeme čas, aby sme dokázali odpustiť. Aj keď povieme: ,Pane chcem odpustiť, ale teraz to neviem,‘ je to už akýsi prvý krok k odpusteniu. Tužíme po spravodlivosti, po satisfakcii, ale úplnej spravodlivosti sa dočkáme až na konci vekov. Preto sa musíme postupne časom pokúšať odpustiť, pretože ak bolo nám mnoho odpustené, musíme aj my vedieť odpustiť.

Dobrým nástrojom ako zistiť, v čom sa môžeme neustále zlepšovať, čo môžeme ešte napraviť, je spytovanie svedomia alebo naše „zrkadlo“. Ak ho budeme vykonávať pravidelne, pocítime zmenu. Budeme sa lepšie poznať a ľahšie si priznáme svoju chybu, nehodnosť pred Bohom. Preto sa snažme každý večer, keď budeme premýšľať nad uplynulým dňom, spomenúť si na momenty, kedy sme sa nesprávali najlepšie. Uvedomme si svoje zlyhanie a pokúsme sa ospravedlniť alebo napraviť svoje previnenia skutkom milosrdenstva. Budeme sa cítiť voľnejší a pokojnejší aj na tele, aj na duši. A naozaj pocítime úľavu a radosť.