Pohľad Cirkvi na sex: Kedysi nutné zlo, dnes vzájomné požehnanie a posvätenie
Sexualita je jedna z mála oblastí, na ktorú Cirkev menila názor v priebehu dejín. Od nutného zla, nevyhnutného k plodeniu detí, až po intímny akt sebadarovania, ktorý odhaľuje niečo z tajomstva Boha. Mnoho ľudí však, bohužiaľ, tento posun v zmýšľaní nezaregistrovalo.
Bohužiaľ, ešte aj dnes sa bežne stretávame s názormi, že Cirkev učí, že sex je zlý. Všetko spojené s telesnosťou a sexualitou je nečisté a hriešne. Áno, aj v Cirkvi boli rôzne prúdy, ktoré hlásali pokrivený obraz na ľudské telo. Tieto pohľady však nesmieme posudzovať v kontexte dnešného sveta.
Židovský kontext
V judaizme sú prikázania týkajúce sa sexuality veľmi jasne dané a nemenné. Tieto prikázania veľmi jasne definujú, za akých okolností je sex povolený. Dokonca aj v manželstve je sex zakázaný počas menštruácie a ešte sedem dní po jej skončení. Po tomto období sa žena očistí v mikve (špeciálnom kúpeli) a manželia môžu mať sex. Dalo by sa povedať, že až „musia“, keďže predmanželské zmluvy v židovských manželstvách určovali, koľko času má manžel venovať na uspokojenie svojej manželky.
Mať sex je v judaizme právom ženy a nie muža. Odmietanie intímneho spolužitia však nemá byť vnímané ako trest alebo prostriedok na vydieranie manžela. Zaujímavosťou je, že medzi základné práva manželky, ktoré manžel nemôže zanedbávať, patrí okrem sexu aj právo na dostatočnú stravu a oblečenie.
Sex mimo manželstva nie je povolený, zhovievavo sa však pozerá na sex po zásnubách. Smilstvo a cudzoložstvo sú vnímané ako vážne porušenie Božích zákonov. Trestom za tieto hriechy bola kedysi smrť.
Pohanský kontext
Rané kresťanstvo postupne stratilo svoj židovský charakter a ďalej sa formovalo už najmä v kontexte grécko-rímskeho sveta. V oblasti sexuality však dochádzalo k veľmi silnej konfrontácii, keďže sexuálna morálka bola v pohanských oblastiach veľmi voľná. Rozšírená bola aj chrámová prostitúcia, ktorá bola považovaná za lukratívne povolanie.
V období veľmi silného pokušenia v oblasti čistoty sa posilnila špeciálna úcta k panenstvu, keďže panenstvo malo človeku pomôcť úplne sa zamerať na Boha.
Cirkevní otcovia
Aj učenie cirkevných otcov bolo ovplyvnené tradíciou, historickým kontextom, ale aj ich osobným životom. Svätý Augustín prežil veľmi búrlivú mladosť. Neskôr žil so ženou, s ktorou aj splodil syna. Keďže sám podľahol pokušeniu sexuálnej neviazanosti, na ľudskú sexualitu sa pozeral podozrievavo. Podľa neho človek v dôsledku dedičného hriechu nemôže žiť sexualitu bezhriešne. Ale vnímal aj isté dobrá, ktoré vyvažujú jej nedostatky – dobro detí, vernosti a sviatosti. Sám si uvedomoval, že manželstvo má väčšiu ako len reprodukčnú úlohu. „Manželstvo sa nezdá byť dobré len kvôli plodeniu detí, ale tiež kvôli prirodzenému spoločenstvu medzi pohlaviami.“ (De bono coniugali 3)
Ježiš pozdvihol prirodzenú dôstojnosť manželstva tým, že ho povýšil na sviatosť. Cirkev kládla veľký dôraz na jeho sviatostnosť a vernosť. Bolo to v dobe, kedy sa nevera vnímala ako normálna súčasť života. Svätý Augustín musel náuku o vernosti a nerozlučiteľnosti manželstva obhajovať aj pred vlažnými kresťanmi. Sex bol však stále vnímaný ako nutné zlo, ktoré ospravedlňuje iba plodenie detí.
Niektorí cirkevní otcovia, napríklad Gregor Nysský alebo Hyeronym, sa mylne domnievali, že sexualita a manželstvo sú dôsledkom hriechu, ktorý Boh predvídal. S tým nesúhlasil sv. Tomáš Akvinský, ktorý hovoril, že už v raji, pred upadnutím do hriechu, existovala sexualita i pohlavné rozmnožovanie. Neexistovala tam však nezriadená telesná žiadostivosť.
Mýty a ich následky
V období stredoveku šírili niektorí, aj z radov Cirkvi, o sexe rôzne mýty. Intímne spolužitie bolo napríklad zakázané cez Pôst a Advent alebo počas sviatkov. Za hriešne sa tiež považovalo vzrušenie prežívané pri sexe. Dovolená bola iba jedna poloha, a to misionárska. Počas aktu, ktorého jediným cieľom bolo plodenie detí, malo dôjsť k čo najmenšej rozkoši. Hriechy spojené s ľudskou sexualitou boli veľmi prísne vnímané.
Novodobé vnímanie sexuality
Veľký posun vo vnímaní manželstva a sexuality spôsobil pápež Pius XII., ktorý hlásal, že povolanie človeka k svätosti sa realizuje v dvoch rozmeroch – povolaním k panenstvu a povolaním k manželstvu. Na tú dobu tiež veľmi otvorene hovoril o tom, že pocity, ktoré manželia pri styku zažívajú, nie sú hriešne ani nečisté: „Sexuálne uspokojenie sprevádza stretnutie milujúcich sa manželov. Boh, ktorý vymyslel sexuálne uspokojenie, v plnosti akceptuje tento ľudský pocit, dovoľuje tešiť sa z neho v manželskom akte.“
Myšlienka, že nie je nič zlého na tom, keď sa manželia usilujú o rozkoš a telesné aj duchovné uspokojenie pri úplnom telesnom sebadarovaní, bola pre mnohých revolučná. Pius XII. si však uvedomoval komplexnosť a hĺbku manželského spolužitia. „Niektorí tvrdia, že šťastie v manželstve priamo závisí od vzájomného potešenia v manželských vzťahoch. Nie je tomu tak. Šťastie v manželstve priamo závisí od vzájomnej úcty manželov, a to aj v ich intímnych vzťahoch.“
Teológia tela
Tému tela a ľudskej sexuality premeditoval do hĺbky pápež Ján Pavol II. Učenie Katolíckej cirkvi v tejto oblasti dokázal vysvetliť s neuveriteľným pochopením. Podľa tohto svätca je sexuálna mravnosť vo svojej podstate vyjadrením Božej lásky našimi telami. Keď teda žijeme podľa pravdy našej sexuality, napĺňame skutočný zmysel nášho bytia a jestvovania. Platí to však aj naopak. Ak nežijeme podľa pravdy našej sexuality, úplne strácame význam nášho bytia. A nedokážeme nájsť pravé šťastie a radosť.
V manželstve sa odkrýva niečo z tajomstva trojičnej Božej lásky a má byť symbolom a nástrojom vzájomného požehnania a posvätenia. Ján Pavol II. vo svojich katechézach o manželskej láske povedal: „Sviatosť, ako viditeľný znak, je vysluhovaná človekom, jeho telom, pomocou jeho viditeľnej mužskosti a ženskosti. V skutočnosti telo, a iba telo, môže zviditeľniť neviditeľné – duchovné a božské. Bolo stvorené, aby prinášalo tajomstvo skryté od večnosti v Bohu do viditeľnej skutočnosti sveta, a tým bolo jeho znakom.“
Vo svojich príhovoroch hovoril aj o kráse a dôležitosti manželskej intimity: „Manželský život je darom; táto skutočnosť sa stáva najevidentnejšou, keď sa manželia dávajú jeden druhému v láske a toto vzájomné stretnutie ich robí ‚jedným telom‘.“
Ako nás vidí svet
Je veľká škoda, že svet nás katolíkov často vníma ako tých, pre ktorých je sex hriešny a zlý. Často sa stretneme s názorom, že Cirkev sa ľuďom pletie do spálne… A pritom sa nemôžu viac mýliť.
Cirkev vníma sexualitu ako niečo oveľa krajšie, intímnejšie, vášnivejšie ako dnešný svet. Ten hovorí o sexe iba ako o živočíšnej potrebe. Je jedno s kým, kedy, ako, hlavne aby si na malú chvíľu zažil uspokojenie svojich túžob. To, že sa po chvíli nebudeš cítiť naplnene nevadí, veď si si to užil tu a teraz.
V kontexte viery však sex nadobúda úplne nový význam. Ten ho neoberá o vášeň a hravosť, ale práve naopak, dodáva mu nový rozmer. Uspokojenie, ktoré ponúka, nie je len chvíľkovou slasťou, ale slúži na budovanie jednoty lásky medzi mužom a ženou. Ponúka uspokojenie nielen sexuálnych túžob, ale oveľa hlbšej túžby milovať a byť milovaný.
Keď sexualitu zúžime iba na obyčajný ľudský pud a živočíšnu potrebu, ktorú treba naplniť za akýchkoľvek okolností, robíme ju niečím obyčajným a všedným. Cirkev hovorí o tom, aký krásny, intímny a hlboký môže byť sex, lebo nechce, aby sme sa uspokojili s niečím, čo nám nemôže dať naplnenie. Lebo v Božom pláne je sex vzájomným intímnym darovaním sa milovanej osobe. A je plný lásky, nehy, hravosti, vášne.