Poetka Andrea Ágg: Porazme netvora, heslo je pokora!

Jej báseň Muselo to prísť obletela sociálne siete i svet ešte v marci, na začiatku koronavírusu na Slovensku, bola tiež zhudobnená a preložená do jedenástich jazykov. O básnických zbierkach, ale aj viere, odovzdaní do Božích rúk a prežívaní koronavírusu sme sa rozprávali s autorkou Andreou Ágg (40).

Ste autorkou básnickej zbierky Muselo to prísť, báseň s rovnakým názvom sa stala na sociálnych sieťach virálnou a hovorí o aktuálnej koronavírusovej situácii. Vznikla celá zbierka až v situácii pandémie?

Celá kniha bola po textovej stránke asi na osemdesiat percent hotová už v januári 2020, keď som mala svoj druhý autorský večer v Nových Zámkoch. Bol venovaný mojim dvom priateľom – mladým manželom, ktorí nás nečakane opustili. Hlavnou témou večera bola teda ľudská konečnosť. Už vtedy som vedela, že by som chcela dať tieto básne do zbierky. Bol to môj druhý autorský večer, prvý som mala ako sedemnásťročná.

 

Už v sedemnástich rokoch ste vydali básnickú zbierku?

Áno, volá sa Bariéra. Je veľmi tenučká, obsahuje len desať básní. Keď som ju napísala, vedela som, že druhú chcem venovať Bohu. Prešlo dvadsaťtri rokov a táto nová zbierka je naozaj venovaná Bohu a týmto mojim dvom priateľom, ktorí odišli do večnosti. Zbierka bola takmer hotová a korona jej priniesla titul Muselo to prísť.

 

Prečo takýto názov?

Hovorí o tom, že niečo už naozaj muselo prísť, aby sme sa „zobudili“ a zmenili. Zopár básní, ktoré som dodatočne do zbierky vložila, vzniklo počas korony.

Čo sa týka tejto zbierky, mala som celý koncept, ako bude vyzerať, že tam budú fotografie, ktoré budeme robiť v prírode, mala som pripravenú úžasnú fotografku. A do toho prišiel koronavírus a všetky moje plány sa zbúrali, pretože fotografovať sa nedalo a v rúšku by to bolo o ničom.

 

Ako ste to s fotografiami napokon vyriešili?

Ozvala sa moja kamarátka z Francúzska, že by mi zbierku ilustrovala. Je architektka, ale ponúkla mi túto možnosť a naladila sa na moje básne. S jej maľbami tušom som veľmi spokojná.

 

 

CELÁ KORONA JE O ZMENE

O čom je básnická zbierka Muselo to prísť?

Je rozdelená na tri časti – konečnosť, zmena a večnosť. Konečnosť je o našej ľudskej konečnosti tu na zemi, keď už nie je čo meniť. Smrť znamená koniec života na zemi. Potom je zmena, keď je ešte šanca niečo zmeniť, zlepšiť – je to úsek jedného ľudského života. Do tejto časti som vložila aj báseň Muselo to prísť, lebo celá korona je podľa mňa o zmene, šanci na zmenu. Tretia časť večnosť hovorí o tom, čo je po tomto živote.

 

Máte nejakú báseň z novej zbierky, ktorá vám je obzvlášť srdcu blízka?

Prvá časť zbierky už vo mne doznieva, sú to tri roky, čo nás naši priatelia opustili. Teraz prežívam najmä časť zmena. Napríklad mám celkom rada báseň A keby si mal všetko na svete.

 

 

NIEČO UŽ MUSELO PRÍSŤ, ABY SME SA PRESTALI HRÝZŤ

Vrátim sa ešte k azda najznámejšej básni Muselo to prísť. Prekvapilo vás, že sa stala až takou virálnou?

Prekvapilo, ale nie až tak veľmi, lebo si myslím, že ľudia v nej našli to, čo sami vnímali v tom momente, a preto sa s ňou stotožnili. Báseň opisuje našu ľudskú pohodlnosť, nenásytnosť, ďalej následok – lockdown, ako aj možnosti, ako sa dá využiť čas za múrmi dverí. Najdôležitejšia v celej básni je však nádej a posolstvo v posledných veršoch:
Porazme netvora,
heslo je POKORA.

 

Aké boli okolnosti písania tejto básne?

Napísala som ju asi za pätnásť minút po zhliadnutí večerných správ, lebo boli veľmi negatívne, pocítila som úzkosť, strach. A myslím si, že v tom momente prežívali to isté všetci na Slovensku. Čísla sa zvyšovali, nevedeli sme, čo nás čaká. Dala som ju na sociálnu sieť, nikdy predtým som to neurobila, ale vtedy som to tak cítila, že to mám spraviť. Ráno mi písali priatelia, nech ju sprístupním pre ostatných, aby ju mohli zdieľať. A začala sa šíriť ako lavína, ľudia ju zdieľali, dokonca aj náš pán premiér. Bolo to pre mňa niečo nové. Slová padli na úrodnú pôdu.

 

Ak som správne zachytila, báseň bola aj preložená do viacerých jazykov, však?

Áno, najprv sa ozval katolícky kňaz z Prahy Bratislavským novinám, ktoré túto báseň vydali v deň, keď ju našli. On ju preložil do češtiny, spojili sme sa, použil ju aj vo svojej kázni, vybavil ďalšie dva preklady – španielčinu a taliančinu. Kamarátka, ktorá zbierku ilustrovala, ju preložila do arabčiny. A ľudia sa mi ozývali a preložili ju do jazyka, ktorý vedeli.

 

 

Je to teda vaše osobné vnímanie celej situácie koronavírusu…

Áno, hoci slovo koronavírus tam nie je ani raz spomenuté. Je tam slovo rúško, čo si už ľudia spoja, ale je to presne o tejto situácii. Niečo už muselo prísť, aby sme sa prestali hrýzť. Nákupy bezodné – len som spísala, čo sa dialo. Tak som to cítila, že už ani Boh sa na to nemohol pozerať. Korona je šanca na zmenu a je na nás, či sa poučíme, alebo pôjdeme zas do tých istých koľají.

 

Čo vás naučil tento boj s koronavírusom, ktorý už naozaj trvá dlho?

S rodinou žijeme už sedem rokov v Maďarsku a stále sme ako rodina spolu. Ale zrazu sme nemohli ísť ani k babkám na Slovensko, boli sme len sami. Brali sme to dosť vážne, nechodili sme nikde nakupovať. Naučili sme sa kváskovať, robili sme si chlebík, veci, ku ktorým by som sa nikdy nedostala. Aj manžel zhodnotil, že si myslel, že to bude horšie, ale celkom sme vychádzali aj s deťmi a vždy bolo na programe niečo kreatívne. Na omše sme zrazu chodili len pred televízor a dokonca som intenzitu kázne a čítaní vnímala viac ako v kostole – zrazu sme boli blízko. Snažili sme sa to aj poňať slávnostne, s dievčatami sme sa vždy vyobliekali ako na omšu. Celé toto obdobie vnímam ako šancu na zmenu – či na individuálnej alebo celosvetovej úrovni, aby sme sa už prebudili a urobili zmenu so sebou či napríklad aj s ekológiou.

 

 

ČO MÔŽEM, SPRAVÍM, ALE ČO NEMÔŽEM, NECHÁM NA PÁNA BOHA

Začíname nový rok. Zvyknete si dávať novoročné predsavzatia alebo máte nejaký špeciálny spôsob, ktorým vstupujete do nového roka?

Ešte keď sme s manželom neboli svoji, založili sme si takú tradíciu: Na papieriky si napíšeme svoje predsavzatia do budúceho roka, čo by sme chceli za ten rok dosiahnuť. Navzájom si ich nevidíme. Dáme ich do jedného vrecka a na konci roku na Silvestra ich vyťahujeme – na jednu stranu dáme to, čo sa podarilo, a na druhú to, čo nie. Na začiatku to boli veci ako to, že sme sa chceli zobrať, mať svoj byt, deti. Boli to túžby, vždy ich bolo veľmi veľa. Hru hráme už jedenásty rok a pozorujeme, že rokmi je ich menej a menej. Sme vďační za to, čo máme. Aj korona nás naučila, že veľa vecí nepotrebujeme. Za celý čas sme nekúpili ani jednu vec na oblečenie, zrazu sme zistili, že všetko, čo potrebujeme, máme. Bolo to pre každého z nás niečo nové, museli sme sa naučiť novými spôsobmi rozmýšľať a hospodáriť, ale dalo nám to veľa.

Iste, sú aj také predsavzatia ako schudnúť pár kíl a podobne, ale nikdy sa to nepodarí. Keď som mala veľmi zlý rok a zomreli mi tí dvaja priatelia a aj manželov dedko, povedala som si, že v januári spravím hrubú čiaru za starým rokom. Lenže takto to nefunguje. Hneď 1. januára mi zomrela ďalšia známa. Prišla som na to, že všetko je v Božích rukách. Čo môžem, spravím, ale čo nemôžem, nechám na Pána Boha.

 

Pomáha vám aj v tejto situácii odovzdanosť do Božích rúk?

Na tom musím ešte popracovať. V mnohých situáciách zisťujem, že ešte tak nedôverujem Bohu, ale snažím sa. Keď mám ťažkú situáciu, Boh je prvý, za kým idem. Už som sa naučila, že nehľadať pomoc najprv ani u kňaza, ani manžela, ale Boh je ten, za ktorým treba ísť najprv, až potom hľadať iné možnosti. Aj túto situáciu mu odovzdávam. Nepozerám správy, pretože sú väčšinou spúšťačom negatívnych myšlienok. Ale ani nežiť v bubline, nájsť svoj stred, ktorý človeku vyhovuje, v ktorom vie žiť, prežiť – a zároveň nielen prežívať.

 

Čo vám najlepšie pomáha v oblasti psychohygieny či viery pri týchto karanténnych opatreniach?

Podľa mňa je to taký požehnaný čas. Jeden môj známy kňaz musel byť v karanténe, mal koronavírus. A hovoril, že preňho je to požehnaný čas, že nikdy nemal toľko času zahĺbiť sa do seba, čítať. Takisto aj ja, nikdy som toľko nečítala ako teraz. Vybrať si knihy, ktoré nám môžu niečo dať, čítať Sväté písmo, staré časopisy, venovať sa rodine, hrať sa s deťmi spoločenské hry, venovať im čas. Teraz už nie je výhovorka, že nemáme čas. O tom je aj jedna báseň, ktorú som napísala – Už nejaký čas.

 

Zachytila som, že máte k zbierke spravený aj diár.

Výzorovo je taký ako zbierka, vnútro ako klasický diár a na chrbte je časť z mojej básne, ktorá sa na diár presne hodí. Vybral ju Andrej Kmeťo, grafik, ktorý sa ujal mojej knihy aj diára:

Každý týždeň značíme si do diára ciele,
tvárime sa, že vlastníme univerzum celé.

A Boh sa zabáva na našich plánoch!
Zabudni na zajtra,
dnešku povedz „ÁNO“.

Foto: archív respondentky