Pod sklíčkom relikviára

„My, a to je pravdou, sa odmietame klaňať alebo adorovať nielen relikvie mučeníkov, ale ani slnko a mesiac, anjelov a archanjelov, Cherubínov a Serafínov a každé meno, nielen v tomto svete, ale aj v tom, ktorý príde. Pretože my nesmieme slúžiť stvorenstvu radšej než Stvoriteľovi, ktorý je požehnaným naveky. Stále však máme v úcte relikvie mučeníkov, v ktorých môžeme adorovať Toho, koho mučeníkmi sú.“ (Sv. Hieronym)

Téma relikvií je témou, ktorá – dovolím si tvrdiť – i samotný katolícky svet delí na viacero skupín. Hoci sa tradícia uctievania pozostatkov svätých, predovšetkým mučeníkov, tiahne dejinami našej Cirkvi už takmer od počiatku nášho letopočtu, predsa len stále vyvoláva v mnohých rozpaky či dokonca nevôľu. Na druhej strane, nájdu sa i tí, ktorí sú ochotní pre modlitbu pri relikvii toho či onoho svätca podstúpiť nemalú obeť vo forme náročnej púte plnej odriekania.

Čo nás na relikviách tak fascinuje? A naopak, čo sa mnohým z nás na relikviách úplne ľudsky prieči?

 

Ignác a Polykarp

Prvé zmienky o úcte k pozostatkom zosnulých mučeníkov pochádzajú už z prvých storočí.  V spisoch „Umučenie Ignáca“ a „Umučenie Polykarpa“ o smrti svätých biskupov a mučeníkov Ignáca z Antiochie a  Polykarpa zo Smyrny sa píše o úctivosti voči telesným pozostatkom oboch svätcov. V druhom spomínanom spise sa dokonca sa okrem termínu „katolícka cirkev“ po prvý raz popisuje rozdiel medzi úctou k svätcom a uctievaním Boha. O vzťahu k telesným pozostatkom umučeného biskupa Polykarpa píše očitý svedok takto:

„Neskôr sme pozbierali jeho kosti, vzácnejšie nad klenoty a čistejšie než zlato, a položili sme ich na vhodné miesto, kde – ak Boh dá – budeme oslavovať narodeniny jeho mučeníctva každý rok s radosťou a plesaním, aby sme si tak pripomínali tých, ktorí už dobehli svoj beh a aby sme pripravili tých, ktorí ešte kráčajú v ich šľapajách.“

 

Pravdepodobne ste sa už stretli s delením relikvií na stupne:

• relikvie prvého stupňa sú priamo časťou tela svätca – predovšetkým kosti; patria sem tiež predmety priamo z Ježišovho života (poznáme napr. relikviu svätého kríža)
• relikvie druhého stupňa sú predmetom, ktorý patril svätcovi – oblečenie a pod.
• relikvie tretieho stupňa sú posvätené predmety, ktoré sa dostali do priameho kontaktu s relikviou prvého stupňa – napr. priložený ruženec

 

Ak si premietneme náš vzťah k rôznym predmetom viažucim sa k milovaným osobám – prvý vypadnutý zúbok nášho dieťaťa či jeho prvá kučierka vlasov; svadobné šaty odložené v skrini na čestnom mieste; masívne hodinky po starom otcovi či brúsené poháre po starej mame – všetky majú pre nás veľkú hodnotu, pretože reprezentujú tých, ktorí sú nám drahí. I nenábožní ľudia majú v podobnej úcte predmety patriace blízkym. Rovnako ako my trávia čas na hroboch svojich milých, spomínajúc na spoločné chvíle. Sú to prirodzené situácie či prirodzené javy, založené na istej emocionálnej kultúre danej rodiny či celej oblasti.

Úcta voči relikviám  v kontexte Cirkvi ako veľkej rodiny sa nevymyká z tohto vzorca. Mnohí by vedeli ctiteľom relikvií vytknúť prílišnú úctu, ktorá im nepatrí.  Vhodnou úctou voči svätým sa však iste neprehrešujeme voči úcte, ktorá prináleží len Bohu. Veď už žalmista píše, že „v Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých.“ (Ž 116, 15) Ak Boh na svojich milovaných nazerá takto, veríme, že môžeme i my.

Samozrejme, treba istú duchovnú zrelosť či schopnosť rozlíšiť, čo je „vhodná“ a čo „nevhodná“ úcta. Veríme, že Boh, ktorý posvätil svojich svätých, je v nich stále prítomný i po ich smrti. No vyjadrenie úcty v adorovaní Sviatosti oltárnej sa skutočne líši od prejavov úcty voči relikviám svätcov.

„Relikvie – ostatky svätých sa tešia obľube i v dnešnej dobe. Pristupujeme k ním s úctou, lebo nám sprítomňujú život svätca. Osoby, ktorá je pre nás vzorom k svätosti. Pre mňa je to dôkaz toho, že človek naozaj môže patriť Bohu. Svätec/svätica je živá bytosť, ktorá mi je podobná. A jej pominuteľný život na Zemi zanechal omnoho väčšiu stopu, ktorá ma trvalý zmysel. Boh vie z nás smrteľných urobiť hrdinských ľudí. Svätci sú toho dôkazom. V ich slabosti žiari Božia milosť.“

br. Felix Mária, františkán

 

„V Dubnici nad Váhom máme sochu nebeskej matky Márie ako ju jej Syn, vtelené Slovo, nežne hladí po tvári. Pripomína nám tak Boží dotyk, ktorý stále trvá. Toto je krásne na našej viere, že odkedy sa Boh stal človekom, človek môže cítiť hmatateľne dotyk neba. Naša viera je teda vtelená, konkrétna a presne taká je aj svätosť. Vo svätých sa dotýkame Krista a On sa dotýka nás. Deje sa tak už počas ich života, ale ešte silnejšie po ich smrti. V nich totiž najviac zažiarilo tajomstvo, že sme Kristovým telom. A k nášmu telesnému rozmeru nepatria len kosti, ale aj šaty, osobné predmety, miesto, kde bývame… Ja osobne ako salezián silne prežívam chvíle, keď môžem byť na miestach, kde sa narodil a žil don Bosco a zvlášť drahá mi je Bazilika Panny Márie Pomocnice a bočný oltár, kde je umiestnená urna s jeho relikviami a mnohými lístočkami s odkazmi pre nášho milovaného Otca mládeže.“

Peter Štellmach, SDB

 

Elizeus, Pavol a obruba šiat

Iste sa nájdu tí, ktorí tvrdia, že tradícia relikvií nemá žiaden biblický podklad. Avšak opak je pravdou. Mučeníci, ktorých sme spomínali v predošlej časti, nie sú v skutočnosti „priekopníkmi v tradícii relikvií“.  Už starozákonný Elizeus sa pričinil o rozruch, keď svojimi kosťami prebudil k životu mŕtveho.

„Potom Elizeus zomrel a pochovali ho. V tom roku však prichádzali do krajiny moabskí lupiči. Keď raz pochovávali akéhosi muža, zazreli lupičskú bandu a hodili toho muža do Elizeovho hrobu. Len čo sa ten muž dotkol Elizeovych kostí, ožil a stal si na nohy.“ (2 Kr 13, 20-21)

Pristavme sa pri tejto zvláštnej príhode. Ak sme doteraz spomínali úctu k relikviám ako pozostatkom tiel svätcov, ktorí žili a zomreli ako mučeníci či v chýre svätosti, tu sa dotýkame – priam doslovne – veľkého tajomstva, ktoré relikviám nemožno odňať. Je ním rozumom neuchopiteľná príhovorná moc, ktorá cez relikvie pôsobí naprieč dejinami.

Elizeus ako svätý muž požíval istý stupeň úcty. Príhoda však vykresľuje veľkú Božiu moc, ktorá v tomto mužovi pôsobí i po jeho smrti. Smrťou Božie pomazanie nekončí.  Elizeus, ležiac v hrobe, stále pôsobí ako Boží nástroj a dotyk s jeho kosťami budí k životu.

Táto veľká príhovorná sila, prameniaca z túžby svätca po čo najvernejšom nasledovaní Krista, sa prejavuje vo veľkom množstve zázrakov, uskutočnených práve počas či po modlitbe pri relikvii toho či onoho svätca.

„Relikvie sú jedným z pokladov, ktoré nám Cirkev ponúka. Sú obohatením našej viery a sprevádzajú človeka cestou jeho života, pretože samotní svätci boli jednými z nás, žili tu na našej zemi, mali podobné alebo tie isté ťažkosti no prekonávali ich s pohľadom upretým na Krista, za čo si vyslúžili titul Božích priateľov.  My veriaci si môžeme z nich brať príklad a tiež v úcte k nim a cez nich si vyprosovať u Boha to, po čom každý z nás túži. Prostredníctvom svätca, cez jeho príhovor si vyprosiť u Boha potrebné milosti. Je dôležité si uvedomiť, že jedine Boh uzdravuje, jedine On dáva a vypočuje, no svätí sa prihovárajú za naše modlitby. Už v Starom zákone nachádzame text, v ktorom kosti svätého proroka Elizea prinavracajú človeku život (2 Kr 13, 20-21). Aj Nový zákon ukazuje silu relikvii, kde sa Boh oslavuje prostredníctvom apoštolov: „A Boh robil Pavlovými rukami neobyčajné divy, takže aj na chorých donášali šatky a zástery, ktoré sa dotkli jeho tela, a neduhy ich opúšťali a zlí duchovia vychádzali.(Sk 19, 11-12). Hoci dnes je možno úcta k relikviám svätcov trošku v úzadí, predsa aj dnes si môžeme cez týchto svätcov veľmi veľa vyprosiť. Z osobnej skúsenosti mám viaceré manželské páry, ktoré nemohli mať deti, no cez modlitby k svätému Gerardovi, ktorý je patrónom matiek, tehotných žien a detí, si vyprosili vytúžené dieťa, hoci to lekársky nebolo možné. Či šestnásťročný chlapec, ktorému sa minulo mazivo v kolene a nemohol vôbec chodiť, tak jeho vrúcna modlitba k sv. Filoméne vyprosila u Boha uzdravenie, ktoré sa udialo po troch dňoch od lekárskeho vyšetrenia. Svätci sú pre nás darom, ktorý nám Boh dáva, aby sme prostredníctvom nich boli ešte viac s Ním spojení.“

Michal Svatený, kaplán vo farnosti Čadca

Veru, nielen Elizeove kosti, ale i kúsky látok, ktoré sa na okamih dotkli tela sv. Pavla ešte počas jeho života, pôsobili zázračne. Vari to on konal zázraky? Nie – rovnako ako je to pri relikviách svätcov v minulosti i dnes, to Boh cez neho pôsobil a stále pôsobí na tých, ktorí sa k nemu s dôverou obracajú a prosia o príhovor. Je príhodné spomenúť i obrubu Ježišových šiat, ktorej sa s vierou dotkla chorá žena. Veríme, že to Ježišova sila ženu uzdravila, nie oblečenie, ktorého sa dotkla. Množstvo situácií, no rovnaký princíp Božej prítomnosti.

Pravdaže, nie všetko, čo sa za relikviu považuje, ňou naozaj i je. Pravosť relikvií, rovnako ako Božia moc v nich,  sa často potvrdzuje i počas exorcizmov.  Mnoho bolo popísaného o tom,  ako sa počas týchto modlitieb zlý v posadnutom vyjadroval k prítomnosti svätca či svätice v relikviári. Zvlášť mocným príhovorcom pri exorcizmoch je sv. Páter Pio, ale tiež sv. Gemma alebo sv. Ján Pavol II.

„Na relikvie je rôzny historický pohľad. V minulosti sa urobilo ohľadne relikvií množstvo chýb, ale čo znamenajú pre mňa? V minulosti bol často pohľad, že telo je zlé. Ale relikvie nám ukazujú, že takisto ako duša, aj telo je sväté. Ako v Eucharistii máme Kristovu prítomnosť, v týchto relikviách je prítomnosť daného svätca, príhovorcu.  Veľmi pekne je to vidno práve pri exorcizmoch, keď démoni z posadnutých ľudí so strachom kričia mená daných svätcov, ktorých relikvia je prítomná, a pritom daný posadnutý o nich predtým ani nevedel.“

Michal, seminarista

 

Autenticitu relikvií potvrdzuje oficiálny dokument o pravosti. Tento dokument obsahuje množstvo informácií, vrátane mena cirkevnej autority, ktorá dokument vydáva. Dokument garantuje pravosť relikvie, špecifikuje, o aký typ relikvie sa jedná, a bližšie popisuje relikviár, v ktorom bola relikvia pripravená na darovanie. Súčasťou je vosková pečať a podpis cirkevnej autority.

Kódex kánonického práva sa k otázke relikvií vyjadruje najmä v zmysle ochrany relikvií – v paragrafe 1190 je výslovne zakázané s relikviami obchodovať, predávať ich. V súčasnej dobe internetového obchodu nie je náročné dostať sa k predajcom „overených, pravých relikvií“ mnohých svätých či dokonca artefaktov z Ježišovho života. O pravosti i úctivosti sa tu však dá skutočne polemizovať, ba priamo pochybovať.

 

Don Bosco a Titus Zeman

A teraz trochu osobnejšie – pre mňa bola po mnohé roky otázka relikvií témou, ktorej som sa podvedome vyhýbala. Nepochybovala som o moci, ktorou cez ne dokáže Boh pôsobiť, ani o potrebe úcty voči nim. Čo ma na nich odrádzalo, bol predovšetkým fakt, že niekto dovolil, aby bolo telo svätca či svätice použité na „výrobu“ desiatok či stoviek malých relikvií. Považovala som manipuláciu s telom svätých za neprípustnú, neúctivú. Ak niekde vystavovali telo, ktoré sa Božou mocou nepodvolilo zákonom prirodzeného rozkladu, bolo to pre mňa fascinujúce. Omnoho menej ma nadchýnala predstava delenia niečej kosti do malých relikviárikov či nebodaj podobný postup pri iných častiach tela.

Som zo saleziánskej farnosti. Tu sme v apríli 2013 mali možnosť stráviť vzácne chvíle s relikviami sv. Jána Bosca, zakladateľa saleziánov. Kým sa farnosť chystala na veľkú slávnosť, ja som v sebe bojovala veľký boj. Videla som radosť všetkých, ktorí sa na príchod svätca tešili, a zároveň som vnímala, že hoci don Bosco patrí medzi mojich najobľúbenejších svätcov, nechcem ho v takejto forme stretnúť.

Napokon som sa rozhodla, že sa slávnosti zúčastním – čiastočne preto, lebo som nechcela, aby boli moje deti ochudobnené o zážitok len pre môj nespracovaný predsudok, a čiastočne z čírej zvedavosti, ako to vlastne je  – stretnúť sa „zoči-voči“ so svojím vzorom spomedzi svätcov.

Na ten deň sa nedá zabudnúť. Už pri vstupe do kostola som zacítila dačo nepomenovateľné, dačo, čo som skutočne prežila po prvý raz. Akoby ma obstúpilo nebo, cítila som sladkosť a pokoj. Ešte cestou do kostola sv. Jakuba som mala pochybnosti, či som sa rozhodla správne; a zrazu tu stojím a pozerám na truhlu s voskovou figurínou svojho milovaného don Bosca a neviem, či mám plakať alebo sa smiať. A tak sa len ticho modlím a potom už ani to nie – len kľačím a vychutnávam si tie okamihy. Manžel, ktorý šiel so mnou, sa na okamih stretnutia tešil, no po chvíli modlitby už chcel uvoľniť miesto iným – no ja nie; úplne detsky som kľačala pri sklenenej truhle a nevedela sa nabažiť tej tichej radosti, ktorá sa ma zmocnila.

Možno ma len Boh chcel ubezpečiť, že don Boscovi nebolo pri príprave relikvií ublížené na cti; možno ma chcel potešiť, keď už som sa tak prekonala (teraz sa usmievam)… ktovie. Na ten pocit však nezabudnem.

O niekoľko rokov neskôr sa dačo podobné odohralo pri relikvii bl. Titusa Zemana, ktorý rovnako prišiel do Dubnice, aby tu s nami na chvíľu pobudol. Kľačiac v kostolnej lavici, prosila som o dar dobrého vychovávateľstva svojich detí, a úplne jasne som počula odpovede na svoje otázky.

Verím; verím, že Boh prostredníctvom relikvií svojich svätých miláčikov zvestuje tomuto svetu nádej, posilňuje nás samých vo viere a láske, dáva nám motiváciu bojovať so sebou i s tým, čo v tomto svete nie je v poriadku. Verím, že modlitba pri relikvii pôsobí na príhovor svätca zázraky; verím, že Boh sa teší, ak ako cirkev putujúca spolupracujeme na dobre s cirkvou oslávenou – aj prostredníctvom relikvií, ktoré nám dal k dispozícii.

„Pre mňa relikvie sú tým, čím sú: sú kúskom toho tela, ktoré prežilo život odovzdaný Pánovi, život naplno kresťanský. Keď sa pozerám na relikvie, vidím konkrétny život, ktorý Boh premenil svojou milosťou. Myslím, že je to veľmi dobré, že v Cirkvi máme relikvie svätých, mučeníkov. Lebo máme “rukolapnú” ukážku – aha, Boh môže naplniť celý život človeka. A potom, relikvie sú aj “hmotné miesto”, cez ktoré Boh stále pôsobí. Osobne som to zažil pri blahorečení dona Titusa Zemana, keď som videl túto vieru v praxi. Relikvie nás naozaj oslovujú a vedú bližšie k Bohu.“

Rastislav Hamráček, SDB

 

[edgtf_separator class_name=”” type=”full-width” position=”center” color=”#ddd” border_style=”” width=”” thickness=”” top_margin=”” bottom_margin=””]

 

Všetci sa tešíme na blížiace sa blahorečenie Anky Kolesárovej. Ako to bude s relikviami našej milej mučenice čistoty priamo po slávnosti? Ponúkame informácie priamo od organizátorov:

„Po skončení  samotnej slávnosti blahorečenia bude pokračovať program  do 15-tej hodiny Milosrdenstva  a hlavný relikviár Anny Kolesárovej bude  v sprievode mladých dievčat v bielych šatách a s bielymi ružami  preložený na osobitné miesto .

Bude to samostatný  vyzdobený biely  stan s kobercom , kde si ľudia môžu uctiť už blahoslavenú Annu  Kolesárovú tak , že si zoberú bielu ružu, ktoré budú pripravené a budú sa môcť  ňou  dotknúť   relikviára a prichádzajú s tou ružou domov  ako  s relikviou tretieho stupňa.

Aby mali spomienku na stretnutie.  Pavol Hudák pripomína , že slávnosť  blahorečenia je oslava Boha v Ankinom príbehu , kde naše srdcia sú otvorené a plné nehy a lásky a vtedy môžeme byť aj veľmi obdarovaní pri stretnutí s relikviou Anny Kolesárovej, prežívajúc obrovskú silu , pokoj a lásku z jej prítomnosti a božiu milosť , ktorá priteká na jej príhovor do sŕdc všetkých , ktorí k nej  prichádzajú s vierou.“