Počujete, čo vám Boh v modlitbe hovorí?

Modlitbu často realizujeme ako svoj monológ. Prosíme, možno aj ďakujeme, pridáme k tomu Otče náš a „Amen“. Lenže modlitba má byť rozhovor. Aj Boh nám niečo hovorí. Počujeme ho? Vieme ho vôbec počúvať? Pozrime sa na možnosti, ako sa to dá. Poradia nám najmä skúsení modlitebníci.

„Každý sa pokúša modliť, ale iba u tých, ktorí sa naučia počúvať, sa modlitba stane plynulou,“ píše Pete Greig, anglický modlitebník, vo svojej knihe Ako sa modliť.

Počúvať Boha má byť samozrejmé pre každého. „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou.“ (Jn 10, 27)

Ježiš je náš Dobrý pastier, máme ísť za jeho hlasom, lebo je to to najlepšie, čo na tejto zemi môžeme mať. Jeho slovo, radu, povzbudenie, vôbec hocičo, čo nám chce povedať. Rozlíšiť jeho hlas uprostred uponáhľaného života, stresu či nesústredenej modlitby je ťažké. Niekto môže mať aj obdobie sucha, ako by bol Boh úplne ticho. Lenže on ponúka rozličné spôsoby, aby k nám prehovoril.

 

IBA NASÁVAŤ AKO ŠPONGIA

Sestra Helena Torkošová je františkánka. Jej rehoľný život má veľký vplyv na to, ako sa modlí a ako počas dňa funguje. Delí sa o to, ako ona počuje Boha vo svojom živote.

„Každý deň po ranných chválach a svätej omši (niekedy mám omšu večer) mám v tichu čas na rozjímavú modlitbu, pri ktorej túžim, aby prešla do kontemplácie.

Osobnú modlitbu začínam vstupovaním do Božej prítomnosti. Chcem sa osobne stretnúť so svojím Bohom. Prečítam si aj pasáž z Božieho slova. Pýtam sa Pána, čo mi chce týmito slovami povedať a ako ich mám uskutočniť dnes v živote, za čo ďakovať, za čo odprosovať, za čo prosiť, za čo sa prihovárať, čo ma dnešný deň čaká, čo mu chcem odovzdať a podobne. Je to na rozumovej a vôľovej úrovni.“

Ale v prvom rade chce sestra Helena sedieť ako Mária pri jeho nohách a byť pri ňom a s ním. Načúvať mu alebo len tak nasávať. Veľmi dobrým obrazom je pre ňu špongia, ktorá sa suchá ponorí do vody, nasáva vodu a už potom nie je ani suchá, ani ľahká, ale plná vody a môže následne utrieť aj obrovskú a zašpinenú tabuľu. Jej kvalita sa mení – pritom nič nerobí, iba nasáva.

„Chcem s Bohom prežiť kvalitnú hodinu – aj viac, keď sa dá – v jeho prítomnosti. Chcem upriamiť svoju myseľ, svoju pozornosť iba na neho a dať mu celé srdce. Keď sa toto podarí, že sa začnem ponárať v ňom, všetko sa mení. Ja som v ňom a on vo mne. To je jednota sŕdc. Boh vtedy vlieva zo svojho veľkého srdca do môjho malého srdca to, čo je v jeho srdci. A to je jednota a láska.

Potom idem k svojim povinnostiam, stretávam množstvo príjemných i menej príjemných ľudí. Je dôležité niesť jeho prítomnosť do každodennosti či do školy k študentom, kde učím, a podobne. Toto premieňa v prvom rade mňa. A ak sa mením ja, mení sa aj moje okolie. Také zotrvávanie v jeho láske, hoci aj bez slov, je najhlbšou modlitbou. Ak sme uponáhľaní a máme plno aktivít, tie nám niekedy nedovolia sa takto zastaviť. Musím však priznať, že nie vždy sa mi to darí tak, ako by som chcela. Ježiš takto trávil celé noci v kontemplatívnej modlitbe s Otcom, keď počúval jeho hlas. Príkladmi sú aj mnohí svätí a majstri kontemplácie,“ vysvetľuje sestra Helena, aké je pre ňu dôležité počúvanie v modlitbe.

 

 

OČAKÁVAJME, ŽE BUDE HOVORIŤ

Tento týždeň po modlitbe sa sestra Helena stretla s osobou, ktorá jej nie veľmi príjemným hlasom povedala pár negatívnych vecí. „Normálne mám tendenciu všetko vždy vysvetľovať. Zrazu som jej položila otázku: ‚Toto ti prekáža?‘ Odpoveď na druhej strane – vyšším tónom hlasu – znela: ‚Áno.‘ Zmohla som sa na jedno slovo: ‚Prepáč.‘ A vzdialila som sa. V tej chvíli som ďakovala tomu Bohu, ktorého prítomnosť som niesla do celého dňa, že som nič nevysvetľovala a žehnala som tej osobe. Keby som začala vysvetľovať, mohlo to skončiť hádkou. Na ďalší deň som túto osobu stretla opäť. Namiesto ospravedlnenia mi z ničoho nič povedala: ‚Včera bol otrasný tlak, to sa nedalo normálne fungovať.‘ Znelo to sťaby náhrada ospravedlnenia.

Keď som s ním, Boh ma vedie, ak sa už práve ani nemodlím, a usmerňuje ma vnuknutiami. A to je neustále nenápadné kráčanie s ním. Vtedy prežívam tichú radosť –a opäť je to jeho prítomnosť.

Boh chce s nami hovoriť, túži byť súčasťou aj tých najmenších detailov našich životov, nielen veľkých vecí. Poznávať Boha znamená zaujímať sa o to, čo si myslí, a pýtať sa na jeho názor. Očakávajme, že bude hovoriť,“ povzbudzuje všetkých sestra Helena.

 

BOH HOVORÍ JEMNÝM, NEŽNÝM HLASOM

Ale sú situácie, v ktorých sestru Helenu čaká niečo ťažké, nové, čoho sa bojí a čo by najradšej zmenila, alebo by chcela, aby veci išli inak. Vtedy to Bohu ide odovzdať –a hoci by chcela ako dieťa poprosiť o zmenu Otca, tu zrazu počuje veľmi nežný, jemný hlas: „Daj mi všetko. Ja prijmem všetko. Dám ti všetko.“ Potom už nevyjednáva, ale ďakuje a prosí o silu, aby ju on previedol cez tento ťažký čas.

Odkiaľ má človek istotu, že počuje Boží hlas? Ak to robí dlhšie, už nepochybuje, ľahko to rozlíši. Jeho hlas je tichý, nežný, jemný. Niekedy, ak má človek pochybnosť, najprv nereaguje. Ale Boh sa ozve viackrát. Preto očakávajme, že ho budeme počuť. Dáva nám dar Ducha Svätého.

Podobnú skúsenosť s jemným hlasom Boha má aj Jana Mihaľová, vedúca modlitebnej služby spoločenstva Marana Tha v Prešove. „Boh ku mne hovorí tak, ako ho počúvam. V modlitbe, slove, cez ľudí, krásu stvorenia, náhodne usporiadané situácie, dokonalé načasovanie. Zvyčajne je to, čo Boh hovorí, sprevádzané pokojom, radosťou. Niekedy to tak nemusí byť. Pozýva nás do nových vecí, aj keď sa bojíme a máme pocit, že nás presahujú. Stáva sa, že niekedy nie sme schopní rozlíšiť svoj hlas od Božieho. Boží hlas je veľmi jemný. Ani prorok Eliáš nestretol Boha v silnom vetre, ani v búrke, ani v krupobití, ale v jemnom vánku. Podobne je to aj v našich srdciach,“ hovorí zo skúsenosti Jana.

Nikdy na sto percent nevieme, že či to, čo počujeme, je Boží hlas, ale občas vieme, že to je on. Často sa to podľa Janiných slov prejaví neskôr: „Napríklad, keď sa naplní to, čo Boh povedal. Ak niekto vykročí vo viere, že to bol Boží hlas, ale naozaj nebol, tak sa to nenaplní, ale ak to bol Boží hlas, tak sa naplní. Aj v našom spoločenstve sme mali situáciu, za ktorú sme sa viacerí modlili, mysleli sme si, že nám Boh niečo konkrétne hovorí, a pomýlili sme sa. Ale Boh s tým nemá problém, má aj zmysel pre humor. Sme v jeho rukách a on vie dať všetko do poriadku.“

 

 

CEZ BOŽIE SLOVO

Boh k nám hovorí prostredníctvom nadprirodzeného zjavenia – a tým je Božie slovo. Biblia je pre nás odpoveďou na všetky otázky života. Kto chce počuť Boží hlas, musí čítať aj študovať Božie slovo. Musí ho poznať.

Z Písma by sme sa nemali len učiť, mali by sme ho počúvať. A to je rozdiel. Pokiaľ sa o Bohu z Biblie učíme, je to štúdium. Ale pokiaľ chceme Boha prostredníctvom Biblie počúvať, potrebujeme modlitbu spojenú s rozjímaním. Pomôcť môže napríklad čítanie nahlas. Pri nejakom verši či slove, ktoré nás zaujme, sa zastavme a skúsme si ho vychutnať. Pete Greig v knihe Ako sa modliť navrhuje skúmať slová a frázy, ktoré nás zaujali, zosobniť si ich a aplikovať na svoj život: „Popustite uzdu svojim myšlienkam. Nefixujte sa príliš na doslovný význam; toto je subjektívna činnosť. Skúste text spracovať intuitívnym spôsobom, akým by ste napríklad vnímali umelecké dielo. Alebo k nemu pristúpte ako k tajuplnej krížovke: slová na stránke Biblie považujte za heslá, ktoré ukrývajú význam a odkaz iba pre vás. Potom svoje myšlienky, otázky, a dokonca a to, čo vás rozptýlilo, premeňte na modlitbu.“

V prvých rokoch rehoľnej formácie sestry Heleny k nej Božie slovo veľmi silno prehovorilo a ovplyvnilo ju na celý život. Bolo to ešte počas totality. „Nenosila som rehoľný odev, lebo som vstúpila do rehole ilegálne. Okrem pár ľudí nik nevedel, že som rehoľná sestra. Pracovala som v civilnom zamestnaní, kde bolo sto mužov a päť žien. Asi po dvoch mesiacoch si ma začal viac všímať jeden mladý kolega. Mal záujem o vzťah a chodenie so mnou, ale mne to nedochádzalo. Až raz, keď prišiel do kancelárie, mi jedna kolegyňa povedala. ‚Odkedy tu robíš, ten Milan sem chodí často.‘ A mnou akoby potom prešiel elektrický prúd.

V ten deň som po práci mala v pláne ísť na spoveď za kňazom, ktorý ma aj duchovne viedol. Už cestou som rozmýšľala, či mu o tom mám hovoriť. Predmet hriechu to nebol a ešte som nemala istotu, či ten kolega má o mňa naozaj záujem. Ale uvedomila som si, že mi nie je ľahostajný. Nakoniec som v sebe tú dilemu vyriešila tak, že ak sa ma kňaz po spovedí spýta na prácu, tak o tom porozprávam. A tak sa aj stalo. Po vyznaní hriechov sa ma spýtal: ‚A ako sa máš v práci, čo nové?‘ Tak som to otvorila. ‚Asi budem mať problém. Zdá sa, že má o mňa jeden kolega záujem, a neviem, ako to zvládnem.‘ Tu mi dal kňaz dobrú radu: ‚Nekoketuj s hriechom. Ak mu od začiatku nič nesľúbiš, vyhráš túto skúšku povolania a vytrváš.‘ A tak aj bolo. Prišla som domov a otvorila som si Bibliu. Len tak, hocikde, ‚magicky‘ neotváram Božie slovo, ale vtedy som to tak urobila. A otvorilo sa mi v Liste Rimanom 11, 29: ‚Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné.‘ Mala som pocit, že sú to slová napísané iba pre mňa a predtým som si ich vo Svätom  písme nikdy nevšimla.“

 

CEZ MÚDROSŤ A DOBRÉ RADY

Boh k sestre Helene prehovoril cez Božie slovo, ale tiež aj cez radu kňaza. Veľmi často k nej Boh hovorí cez jej príbuzných aj spolusestry v komunite, hlavne, ak ide o rady alebo napomenutia. Sú väčšinou povedané s láskou, lebo tí, čo jej ich hovoria, ju majú radi a chcú jej dobre, a vtedy je uschopnená to prijať ako od Boha.

Pete Greig je presvedčený, že hlavný dar, ktorý chce Boh dať niektorým kresťanom, je zdravý rozum. Píše: „Nie je o nič menej duchovné hľadať radu u skúsenejšieho kresťana než mať nadprirodzený sen či zažiť návštevu anjela. V mnohých prípadoch to môže byť dokonca oveľa užitočnejšie.“

Podobne aj sestra Helena vie, že Boh k nám hovorí aj cez zdravý rozum. Ten musí používať aj tento rok pri obmedzeniach a rozlišovať, čo je prioritou a čo má ustúpiť. Tu je potrebná aj múdrosť. Múdrosť sa prejavuje v tom, že v konkrétnej situácii dokážeme rozlíšiť, čo je pravda. Vďaka zdravému rozumu urobíme úsudok, ako s tou pravdou naložiť. Múdrosť je nadprirodzeným Božím darom, nejde o ľudské poznatky (Jak 1, 5).

 

AJ PROSTREDNÍCTVOM SNOV A VIDENÍ

Písmo obsahuje mnoho príkladov, kde Boh hovoril prostredníctvom snov a videní. K sestre Helene Boh posledných pätnásť rokov hovorí cez sny. „Je to jeden z prorockých rozmerov mojej služby. Ak sa mi s niekým konkrétnym v noci sníva a sen si pamätám aj ráno a pripomína sa mi počas dňa, viem, že sa mám za tú osobu pomodliť, že potrebuje Božiu pomoc, pripadne sa jej ozvať e-mailom či telefonátom. Zakúsila som veľa zaujímavých veci. V mojej pokrvnej rodine majú dvaja príbuzní veľmi silný dar obrazov, ktoré si Boh mocne používa. Niekedy majú odkaz aj pre mňa, kde im Boh ukazuje i nové veci, ktoré chce prostredníctvom mňa robiť, a ukáže im tú situáciu, o ktorej netušia a nerozumejú jej. Ja však áno.“

Podľa Peta Greiga sú sny, videnia a proroctvá veľmi subjektívne. Musíme ich preto posudzovať podľa Písma a použiť pritom aj zdravý sedliacky rozum. „Ak obsahujú aj pokyny týkajúce sa budúcnosti, treba vyhľadať radu múdreho človeka. Apoštol Pavol tvrdí, že ‚prorokujeme sčasti,‘ a preto radí, aby sme proroctvá ‚posudzovali‘ (1 Kor 13, 9. 29). Zároveň nás však pobáda, aby sme ‚dychtili‘ po proroctve, čo znamená, že tento dar v žiadnom prípade neodmieta,“ usmerňuje autor vo svojej knihe.

 

 

CEZ OBYČAJNÉ MYŠLIENKY

Boh k nám hovorí aj prostredníctvom okolností. Funguje tzv. „princíp otvorených a zatvorených dverí“. Jedny dvere nám Boh zatvoril, lebo má pre nás otvorené iné, len ich musíme objaviť a vstúpiť do nich (prijatie alebo neprijatie na školu či do zamestnania).

Boh k nám hovorí cez svedomie. Ak si zatvrdíme svedomie alebo srdce a odmietneme ho poslúchnuť, prídeme o požehnanie, ktoré nám Boh chce dať.

Boh sa k nám prihovára aj v osobnej reflexii (Lk 2, 19): „Aj Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci.“

Tichý lahodný šum či vnem k nám prichádza počas tichej modlitby, ale aj neskôr pri práci či prechádzke v prírode, či v záhrade, vtedy, keď na to už až tak sústredene alebo usilovne nemyslíme. Vnuknutia od Boha môžu prísť v podobe obyčajných myšlienok alebo prekvapivých nápadov. Vtedy sa pýtajme pomocou otázok:

1. Páči sa to Ježišovi: Čo by v tejto chvíli robil Ježiš? Ako by sa zachoval on?
2. Čo najhoršie by sa mohlo stať, ak táto myšlienka nie je od Boha?

Sestra Helena sa pri takom rozhodovaní modlí k Bohu, aby ju zastavil, ak ide svojou cestou, ak to nie je jeho vôľa. Je to hlavne vtedy, keď ide do nejakého nového projektu a nemá stopercentnú istotu, že je to jeho zámer. V Skutkoch apoštolov sa píše, že Boh takto zastavil aj apoštola Pavla. Mal svoj plán ohlasovania a zrazu vo sne videl Macedónca, ktorý mu hovoril: „Poď aj k nám hlásať.“ A šiel.

„Teraz rozbieham jeden nový projekt. Po výzve pápeža Františka v exhortácii Christus vivit som sa začala venovať pastorácii slobodných. Videla som aj veľkú potrebu, lebo v mojom okolí to nik nerobil – a tí ľudia tu sú. Tak som prosila Boha: ‚Ak to chceš aj ty, tak daj, nech sa na prvé stretnutie prihlási aspoň päťdesiat slobodných ľudí.‘ A prihlásilo sa ich deväťdesiat. Mala som potvrdenie, že to mám robiť. Dnes už o tom nepochybujem, hoci keď sú tu aj prekážky (Covid-19 a obmedzenia). Už sa to rozbehlo a má to rastúcu tendenciu. Ďakujem Bohu, že som vykročila vo viere. Mám teraz pokoj v srdci a radosť,“ teší sa sestra Helena.

 

MÔŽE HO POČUŤ KAŽDÝ

Čo robiť, ak ho niekto nepočuje? Je dobré začať čítať Božie slovo. V ňom k nám hovorí Boh. My hovoríme v modlitbe k Bohu a Boh hovorí k nám prostredníctvom Božieho slova. Keď budeme v ňom zakorenení, potom uvidíme ďalšie veci. Nebojme sa tiež prosiť o to, aby nám Boh otvoril duchovné zmysly (oči aj uši). Aj apoštol Pavol o to prosí v Liste Efezanom v prvej kapitole.

Kde môže byť príčina, ak je niekto „hluchý“? Mnohí si povedia, že toľké roky sa modlia a ozaj nič nepočujú. Možno je nutné niečo zmeniť. Odstrániť škodlivé alebo nesprávne vplyvy a zvuky či šumy. Skontrolovať – aké hlasy počúvam? (Hudba, filmy, príliš veľa času na sociálnych sieťach, kde som ovplyvňovaný duchom tohto sveta, nie Duchom Božím.)

Alebo niekto sa v minulosti mohol namočiť do nejakých foriem okultizmu, a to mohlo spôsobiť „hluchotu“ na Boží hlas. Je potrebné sa z toho vyspovedať a zrieknuť sa, pripadne ísť na modlitbu oslobodenia.

Dôkazom toho, že Boha môže počuť každý, je aj svedectvo len štrnásťročného Matúša Maníka. Tvrdí, že Boh k nemu hovorí rôznymi spôsobmi. Napríklad cez obrazy. „Dá mi nejaký obraz v modlitbe a osobne mi ho vysvetľuje, čo mi chce tým obrazom povedať, aby som mu porozumel. Hovorí ku mne cez rôzne osobné zjavenia, ktoré mám cez deň, a dáva mi k nim výklad. Boh ku mne hovorí cez sny. Tiež ku mne hovorí cez rôzne myšlienky, ktoré mi počas dňa napadnú, a tiež cez Božie slovo. Napríklad mi v rámci dňa napadne nejaký verš z Biblie, ktorý poznám, a hneď viem, že mi chce Boh niečo povedať. Tiež vnímam, že ku mne hovorí cez druhých ľudí, ktorých mi posiela do cesty.“

Matúšovi sa napríklad počas leta – keď mal byť animátorom na rodinnom tábore – stalo, že mal problém prijať skupinku detí. „Takú som mať nechcel. A vtedy som si sadol a oprel sa o stenu. Zavrel som si oči s očakávaním, čo si o tom myslí Boh. Vtedy som dostal obraz raketoplánu, aký bol vo filme Star Wars, a Boh k tomu obrazu hovoril, že mám zjednotiť skupinku, ktorú budem mať, a priviesť ju bližšie k nemu, že nezáleží na tom, akú skupinku budem mať. A prijal som jeho vôľu. Rodinný tábor ani nemohol dopadnúť lepšie a skupinku som mal perfektnú.“

 

POČUŤ HO DENNE

Lucia Ceľuchová ako členka modlitebnej služby v spoločenstve Marana Tha priznáva, že jej počutie Boha v modlitbe závisí od niekoľkých vecí. „Od môjho citového rozpoloženia – a teda hnevám sa na seba či na nejakého človeka? Som radostná a veselá? Trápi ma niečo? Vzťahy, okolie, nespravodlivosť? Toho je dosť veľa. Potom počutie Božieho hlasu závisí aj od času, ktorý Bohu – a teda modlitbe – venujem. Niekedy je to krátka osobná modlitba, niekedy sú to ružence, niekedy len prežehnanie. No či modlitbe venujem jednu minútu alebo tri hodiny, vždy je to čas s tým, ktorý už je pre mňa všetkým.“

Lucia vie, že ani v minulosti, ani teraz nie vždy stavia Boha na prvé miesto v živote. „No určite viem, že je ten, ktorému môžem všetko zveriť. Že je mojím najlepším priateľom. Boha počujem cez ľudí okolo, každé milé slovo, povzbudenie a pochvalu, napomenutie i výčitku. Tiež cez úsmev blížnych, aj zadívanie sa na obraz, ktorý mám v izbe, cez pohľad priateľov. Počujem ho cez pieseň, ktorú mu spievam – a zároveň on mne. Počujem ho cez často odrecitovaný Otče náš, Zdravas’, Mária, či Sláva Otcu – teda cez naučenú modlitbu, ale aj cez rozhovor s ním.“

Cez pohľad na Eucharistiu pri adorácii vidí Lucia Ježišovu tvár. „Možno je to moja predstava, možno je to výplod toho, čo by som chcela vidieť, no stalo sa mi to neraz. A slzy – moje slzy – mi hovorili o jeho láske ku mne napriek všetkému. Takto ho počujem. Boha počujem denne vo svojom živote. Lebo môj život je mojou modlitbou. Môj život je jedna modlitba vo vzťahu k nemu.“