Plyšový Ježiško. Hračka alebo didaktická pomôcka?

Ako priblížiť osobu Ježiša tým najmenším? Spôsobov je mnoho a každý z nich je originálny. V Šamoríne žijú Mikulášovci, ktorí sa s touto otázkou popasovali po svojom. A teraz pomáhajú aj iným.

Zaujímavá rodina

Rodičia s troma deťmi zo Šamorína. Najstarší Martin má šesť rokov, Paulínka štyri a najmladší Maximilián dva roky.

Mama Martina je právnička. Študovala v Prahe. No teraz je už šiesty rok na rodičovskej dovolenke. Jej manžel Martin vyštudoval teológiu v Bratislave. Okrem toho má doktorát z filozofie a nikdy sa nenudí. Je partnerom v Private equity spoločnosti a podniká tiež v headhuntingu. Znamená to, že obsadzuje pracovné pozície pre vyšší a stredný manažment. Väčšinou pracuje z domu, a tak môže tráviť čas so svojou rodinou.

Deti ako hodnota

Dnes je im už všetko jasné. Deti sú na prvom mieste. Rodičia ich vnímajú ako Boží dar a venujú sa im zo všetkých síl. Otec s nimi hráva tradične otcovsky na šialené naháňačky, futbal, hokej a schovávačky. Mama ich vychováva po svojom. Je zástankyňa pokojnejších hier. Spoločne s deťmi rada tvorí, rozpráva žarty a vedie detské debaty. Spoločne sa snažia tráviť čo najviac času v prírode, medzi priateľmi alebo pri športe.

Cesta k Bohu

Pre oboch bola originálna.

Martin už v detstve miništroval v topoľčianskom kostole a spolu so starými rodičmi sa modlil ruženec. Svoju vieru si upevnil štúdiom teológie a filozofie na vysokej škole. Rád si spomína na svoj pobyt v Medžugorí i v USA, kde zakúsil kresťanskú lásku aj prostredníctvom láskavého prijatia ľudí z farského spoločenstva.

Martina, hoci tiež pochádza z veriacej rodiny, dlho nedokázala Bohu dôverovať. Pýtala sa ho, prečo nevyrieši hádky medzi jej rodičmi. Čakala, že bude mať nejaký čarovný prútik a raz-dva zničí všetko zlo.

Jej predstavy o Ježišovi sa začali lámať, keď odišla na dva roky do Anglicka. Študovala na strednej metodistickej škole, kde sa prvýkrát stretla s pravidelným čítaním Biblie. Vyučovanie sa vždy začínalo bohoslužbou slova. Tento zvyk sa usiluje zachovať, hoci pri troch deťoch to nie je jednoduché.

Krásu katolíckej viery začala objavovať pri svojich návratoch na Slovensko. Zaujímala sa najmä o svätú omšu a Eucharistiu. Neskôr sa na vysokej škole zoznámila so svojím budúcim manželom. Zaujímavosti k tomu udáva dve: Prvá spočívala vo vtedy „modernej“ webovej aplikácii, a druhá zaujímavosť, ako neskôr zistila, bývala takisto ako ona v Topoľčanoch, len o niekoľko domov ďalej… No a práve s ním riešila mnohé otázky ohľadom viery.

Po troch rokoch spoločného chodenia sa zosobášili. Ako Martina vraví: „Kráčame spolu do neba a ťaháme jeden druhého.“ Tu sa začína ich spoločná cesta viery.

Svätá omša

Spolu s deťmi sa snažia zájsť na svätú omšu aspoň raz do týždňa v pracovný deň, aj keď ich ratolesti ju prežívajú po svojom. Hoci nie vždy majú „svoj deň“ a vymýšľajú, nikdy z kostola neodchádzajú pred požehnaním. Vedia, prečo to robia. Na svätú omšu prichádzajú ako rodina, pretože im to dodáva silu a tiež chcú, aby si ich deti privykali na liturgické slávenie. Tešia sa, ak si môžu vybrať svätú omšu za účasti detí a dúfajú, že čoskoro sa im podarí prežiť eucharistickú slávnosť ešte hlbšie. To bude vraj vtedy, keď chlapci budú miništrovať a Paulínka spievať v zbore.

Farnosť

Obaja pomáhajú vo farnosti. Patria do rodinného spoločenstva, ktoré vzniklo po tom, ako absolvovali Kurz manželských večerov. Raz za mesiac sa stretávajú s ďalšími rodinami, modlia sa a vzájomne sa podporujú.

Svoju úlohu zohrali ako manželský pár pri formácii rodičov detí, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie. Martin neobišiel ani birmovancov a stal sa ich animátorom.

Martina – ako správna mama – dva roky spoluviedla katolícky dopoludňajší Klubík pre deti v predškolskom veku. Raz týždenne sa stretávali u sestier saleziánok. Okrem rodinného spoločenstva sú pre Martinu darom aj týždenné modlitby matiek. Tu nachádza svoje priateľky či „duchovné poradkyne“.

Plyšový Ježiško – cesta k nemu

Sú autormi plyšového Ježiška. Figúrky, ktorú môžete objaviť aj v katolíckych predajniach. Ako sa k nej dostali?

Prvýkrát táto myšlienka vznikla v Martininej hlave. Bolo to pred troma rokmi, keď pracovala v Klubíku. Spolu s deťmi dramatizovala príbehy zo Svätého písma. Najskôr používala figúrky z Lega. Panáčika oblepila bielym servítkom a vytvorila tuniku. Prichytila ju lykovým lankom a hneď bol z toho opasok. Deti boli nadšené, ale ona tušila, že to nie je to pravé orechové.

V tom čase sa zúčastnila spolu s manželom a malým Martinkom na duchovných cvičeniach na tému: Som mama. Istá pani im tam dramatizovala príbeh zo života Rút. S úžasom naň pozerali nielen dospelí, ale aj deti. To ju presvedčilo, že dramatizácia je tou správnou cestou.

Ďalší impulz prišiel pred dvoma rokmi, keď si ich deti začali brať do postieľok plyšové zvieratká, ktoré dostali od príbuzných. Martin s Martinou si však povedali, že jediný vhodný „plyšák“ by bola postavička z Písma. Hľadali vo svete, ale nič nevyhovovalo ich predstavám. Tušili, že by sa to v budúcnosti mohlo využívať aj v katechéze.

 

 

Najdôležitejším impulzom bola Paulínka

Nedokázala obsedieť počas kázní a nebavilo ju ani listovanie v Biblii pre deti či v iných knižkách. Avšak rada držala v rukách veci a túlila si ich k sebe.

Bolo preto jasné, že ak by to s plyšovým Ježiškom vyšlo, zabavila by sa sama a v kostole by prestala vyrušovať.

Dostali sa až do Číny

Manželia Mikulášovci sa pustili do práce. Netušili, že nájsť výrobcu plyšových hračiek a prejsť celým procesom designu a výroby im bude trvať skoro rok.

Keď to šlo pomaly, pridali modlitbu. Už vopred si stanovili dve podmienky: kvalitný materiál a kvalitná ručná práca. A tak sa dostali až do Číny. Tam plyšový Ježiško po prvýkrát uzrel svetlo sveta.

Plyšový Ježiško ako kameň úrazu či požehnania

Názory ľudí sa na tento projekt líšia. Mikulášovci sa stretávajú s tými, ktorí im fandia ale aj s tými, čo nad tým krútia hlavou. Za všetko však hovoria skúsenosti. Deti plyšového Ježiška milujú. Vedia, že je s nimi, aj keď sa večer zhasne svetlo… že sa na ne pozerá, keď si kreslia alebo sa hrajú. Rozprávajú sa s ním a učia sa modliť.

Osvedčil sa aj v katechéze či na detských stretkách vo farnosti. Ak sa správne využíva, prináša požehnanie a radosť do detských očí. A to je pre manželov najdôležitejšie.

Prečo práve plyš

Plyš nie je menejcennejší ako papier, drevo, kameň, sklo, textil či keramika. Je vhodný práve pre svoju hebkosť a príjemný pocit z dotyku. Napomáha vytváranie pozitívnych hodnôt vo vzťahu medzi dieťaťom a postavou Ježiša, ktorý je z neho vyrobený.

Podľa skúsenosti Mikulášovcov deti nemajú v rukách taký cit ako dospelí. Ľahko potrhajú ružence či obrázky svätých. Ani v listovaní modlitebnej knižky nie sú skúsené. Ale plyšová postavička je niečo iné. Milá na dotyk i na pohladenie. A čo je dôležité, v dieťati navodzuje stav bezpečia a duchovnej harmónie.

Plyšový Ježiško nie je obyčajná hračka

Hoci dostala takýto názov, nie je to presné pomenovanie. Martina súhlasí s názorom, že jej využitie vystihuje aj pojem didaktická pomôcka alebo pomôcka v katechéze.

Závisí to od potrieb konkrétneho dieťaťa, ktoré vníma svet po svojom. Mikulášovci pripomenuli, že postavičku plyšového Ježiša poznajú aj v Rakúsku. Tamojšie Pápežské misijné diela, skôr ako začali s nimi spolupracovať, robili s plyšovým Ježiškom experiment. Skúšali, ako budú naň reagovať deti rôznych vekových kategórií. Respondentmi boli deti predškolského veku a mladšieho školského veku. Najviac sa však páčil tým prvým. Pre Martinu a Martina to bolo prekvapenie, pretože postavičku navrhovali v čase, keď ešte žiadneho predškoláka doma nemali.

 

Využitie plyšového Ježiška:

Modlitba

V Spojených štátoch plyšového Ježiša používajú ako pomôcku pri modlitbe s deťmi, ktoré majú špeciálne vzdelávacie potreby. Je pre ne dôležité, aby sa prostredníctvom dotykov dostali bližšie k Ježišovi.

Mikulášovci túto možnosť doma nevyužívajú. Spolu s deťmi sa modlia pri kríži alebo pri zapálenej sviečke.

 

Pri zaspávaní

Martina s Martinom o tom vedia svoje. Ich deti si spontánne berú do postieľky Pána Ježiša. Vedia, že je s nimi. A že ich bude celú noc chrániť. Je to iste praktickejšie, ako dať deťom pod vankúš svätý ruženec alebo nejaký obrázok.

 

Každodenné hry

Ak si so sebou deti berú Ježiša, aj ich hra sa mení. Ježiš  je v Matúšovom evanjeliu predstavený ako Emanuel, čo znamená „Boh s nami.“ A práve túto skutočnosť si dieťa môže viac uvedomiť. „Je to špeciálna postava medzi hračkami.“ Ak je s nami Pán Ježiš, je len prirodzené, že sa aj v hre deti k sebe navzájom správajú empatickejšie.

Pozorovaním postavy Ježiša sa dieťa viac oboznamuje so životom Božieho Syna. Nie je nezvyčajné, keď deti dávajú napríklad otázky: „Prečo má dlhé vlasy? Prečo má také zvláštne šaty? Prečo sa smeje? Prečo má na srdci oheň a tŕnie?“

Mikulášovci práve tieto zvedavé otázky využívajú na to, aby svojim ratolestiam priblížili príbehy evanjelia. Plyšový Ježiš nie je len „hračkou“ pre deti, ale aj „výzvou“ pre rodičov a katechétov, ktorí sú zodpovední za náboženskú výchovu detí.

Katechéza

Poznajúc potreby detí predškolského veku Mikulášovci vytvárajú katechézy, ktoré pomáhajú najmenším poznať osobu Pána Ježiša. Vďaka plyšovej postavičke je to pre deti vhodný spôsob a veľmi ho obľubujú. Uvedomujú si, že tu nejde len o slová alebo samotné príbehy, ale aj o lásku, s ktorou sú odovzdávané.

Plyšový Ježiš u Mikulášovcov

Každé ich dieťa ho využíva po svojom. Keď idú spať, líha si spolu s nimi. Najmladší Maximilián (2 roky) si ho vypýta, keď sa „hrá“ na svätú omšu. Posadí ho k ostatným bábikám a rozdáva im krížiky na čelo, alebo dáva „prijímanie“.

Staršie deti, Paulínka a Martin sa tešia, keď spolu s mamou pripravujú katechézy. Tie môžete nájsť aj na webe.

Negatívne postoje

Mikulášovci sa s nimi stretávajú pravidelne. Nikdy nie však od detí. Prichádzajú od dospelých. Zaujímavosťou je, že postavička Ježiša je známa už aj v Poľsku, Rakúsku, Nemecku, Írsku i vo Veľkej Británii. Aké sú najčastejšie dôvody dospelých a prečo odmietajú plyšovú postavičku Ježiša? Tvrdia:

 

„Plyšová verzia je degradácia a ponižovanie Pána Ježiša.“

Tu sa môžeme zamyslieť nad samým Pánom Ježišom. Nie je najväčšie poníženie práve to, že sa narodil ako človek v chudobe? V maštali? Že sa rozhodol byť tu na zemi malý a „bezmocný“? Vo svete existuje veľké množstvo jeho zobrazení a toto je jedna predstava o ňom, ktorá má svoje poslanie. Priblížiť dieťaťu Božiu lásku.

 

„Plyšový Ježiško vedie dieťa k modloslužbe.“

Tento argument neobstojí. Aj dospelí pokľaknú pred krížom, a predsa sa neklaňajú krížu, ale tomu, kto na ňom zomrel. Tak isto aj deti. Za hračkou vnímajú oveľa viac, ako sme my schopní vidieť. A to nie je modloslužba, ale pomoc pri poznávaní Krista.

 

„Robíte to len pre peniaze.“

Primárnou motiváciou Mikulášovcov nie sú peniaze. Keby to tak bolo, Martina by sa venovala tomu, čo vyštudovala, teda právu. Ich heslo je Omnia ad maiorem Dei gloriam – všetko na väčšiu Božiu slávu. To, čo chceli pre svoje deti a to, čo vidia, že je dobré, ponúkajú aj ďalším rodičom i vychovávateľom.

 

Euro pre chudobných

Martina spomína, že od začiatku tohto projektu bola v ich srdciach túžba darovať 1 euro za každý predaný kus charite. Pred rokom začali spolupracovať s medzinárodnou Caritas Internationalis, kde si navzájom pomáhajú katolíci aj protestanti pri budovaní Božieho kráľovstva. Nedávno tiež spoluprácu nadviazali s Pápežskými misijnými dielami v Rakúsku a v Nemecku. Je pre nich prirodzené, že predajom kresťanských figúrok podporujú dôveryhodné kresťanské diela.

 

Na záver

Mikulášovci sa snažia ukázať malým deťom cestu do neba. Nech ich v tom Pán pomáha.