Piarista Juraj Ďurnek: Najúčinnejšie premieňa láska

Žiť v prostredí, ktoré zdieľa našu vieru, povzbudzuje nás a napomáha k nášmu rastu, je milosť a požehnanie. Čo však v prípade, ak o svoje duchovné prežívanie musíme zápasiť uprostred najbližších – vlastnej rodiny či priateľov? Aj na to nám odpovie piarista Juraj Ďurnek, ktorý pôsobí ako koordinátor národnej služby Charis na Slovensku.

V každodennom živote sa pohybujeme v prostredí neveriacich alebo ľudí nepraktizujúcich kresťanskú vieru. Často dostávame odporúčanie, aby sme tam prinášali svedectvo viery. Čo toto slovné spojenie vlastne znamená? Stačí, keď budem o svojej viere len hovoriť?

Otázka skôr znie, či my sami Boha poznávame a vieme, o čom vlastne máme svedčiť. Boh nás pozýva do vzťahu s ním. Odpoveďou na jeho pozvanie je naša viera. Prakticky to znamená, že nielen veríme, že existuje, ale Bohu dávame vo svojom živote vo všetkom súhlas. Počúvame ho a poslúchame. Naša vernosť Bohu je totiž prvým predpokladom ohlasovania radostnej zvesti evanjelia. Otázka neznie, či mám o svojej viere hovoriť, o svojej viere musím svedčiť. To je naše poslanie, ktoré sme od Ježiša dostali. Ježišovo posolstvo je ohlasované v sile Ducha vtedy, keď je potvrdené naším svedectvom života. My svojou vernosťou Bohu urýchľujeme príchod Božieho kráľovstva medzi nami. Teda zbytočne budem hovoriť, že Boh je láska, keď som tvrdý a neprístupný človek. Márne budem ukazovať na Božie milosrdenstvo, keď druhých súdim a hovorím o ich chybách za ich chrbtom.

Sme povolaní o našej viere svedčiť úplne každému?

Boh túži, aby ho všetci ľudia spoznali a tak našli cestu spásy. Chce, aby sme prežili naplnený život a získali večný život. Chce tiež, aby sme už na tejto zemi žili v spoločenstve s ním. A to preto, aby sme našli odpovede na základné otázky nášho života: Prečo som tu? Aký zmysel má môj život? Na to potrebujeme poznať pravdu o Bohu i o sebe. No nielen my, ale všetci. Preto, áno, je potrebné, aby bol Ježiš ohlasovaný všetkým ľuďom. Toto ohlasovanie je našou úlohou. Úsilie ohlasovať evanjelium ľuďom dnešnej doby treba pokladať za povinnosť, ktorú plníme voči celej ľudskej spoločnosti. Teda je to povinnosť tých, ktorí ho poznajú, alebo lepšie povedané, poznávajú. Teda nás kresťanov.

POTREBUJEŠ VERIACE SPOLOČENSTVO, SÁM TO NEZVLÁDNEŠ

Čo ak som však pre vieru nepochopený alebo dokonca prenasledovaný vo vlastnej rodine? Ako mám duchovný život žiť v takejto neprajnej situácii?

Nepochopený a prenasledovaný bol aj Ježiš, najmä medzi najbližšími. Z Nazareta, kde vyrastal, ho vyhnali (porov. Lk 4). Keďže sme sa rozhodli Ježiša nasledovať, tak vo všetkom, aj v odmietnutí či prenasledovaní. Duchovný život – život s Bohom – si nemôžeme v nijakom prípade nechať zobrať. Teda aj v takej situácii si treba nájsť čas na stretnutie s Pánom – modlitbu, svätú omšu, spoločenstvo.

Čo najlepšie môžem urobiť, ak som v rodine alebo aj medzi priateľmi jediný veriaci?

Kresťanstvo je náboženstvo spoločenstva. Sám to naozaj nezvládneš. Preto je potrebné, ak nenachádzaš podporu v rodine, nájsť si spoločenstvo, ľudí, priateľov, kde o svojej viere, o svojom vzťahu s Bohom môžeš hovoriť. Modliť sa, samozrejme, môžeš aj sám. Teda tvoja modlitba by mala byť aj osobná (súkromná).

Ako by táto osobná modlitba mala vyzerať?

Potrebuješ si len nájsť čas a priestor, ktorý dáš Bohu k dispozícii, aby on mohol konať v tvojom živote a premieňal ťa. Pri osobnej modlitbe môžeš nájsť silu viery aj v nepriaznivom prostredí. Človek bez modlitby, bez osobného stretnutia s Bohom, reaguje na vonkajšie podnety reaktívne. Reaguje svetsky, skratovo, často sa len bráni alebo útočí a príliš sa neodlišuje od neveriacich ľudí. Ale ak sa človek modlí, už nereaguje z toho vonkajšieho sveta svojím falošným ja. Vychádza zo svojho vnútra, svojho najhlbšieho miesta, kde sa stretáva sám so sebou a s Bohom. A tak prináša tomuto svetu lásku, ktorá vyháňa každý strach.

Čo ešte potrebujem, aby som zvládal život medzi neveriacimi?

Okrem osobnej modlitby potrebuješ modlitbu spoločenstva – liturgiu, svätú omšu, miesto, kde budeš Bohu spolu s ostatnými predkladať svoje chvály a prosby. Kde sa budeš môcť spolu s ostatnými modliť aj za obrátenie svojej rodiny a dar viery pre nich. Ak nemáš veriacich priateľov, musíš si ich nájsť.

SVEDECTVO SPOLOČENSTVA LÁSKY JE NAJSILNEJŠÍM ARGUMENTOM VIERY

Nedarí sa mi nájsť veriaceho partnera. Je viera až taká dôležitá? Je v poriadku vstúpiť do partnerského vzťahu s neveriacim človekom?

Predovšetkým, my katolíci nemáme dovolené vstupovať do manželstva s neveriacim, nepokrsteným človekom. Takéto manželstvo nebude sviatostné – sviatosť manželstva môžu totiž uzavrieť len dvaja pokrstení.

Prečo je také dôležité, aby manželstvo bolo sviatostné?

Každá sviatosť prináša do života človeka špeciálnu pomoc Božej milosti, teda aj manželom v sviatosti manželstva. Ak chcete manželstvo budovať bez Božej pomoci, nech sa páči, ale ja by som do toho nešiel. Mnohé manželstvá takto často končia rozvodom. V takomto zmiešanom manželstve totiž v záujme súladu a harmónie budete musieť vo svojom živote robiť aj kompromisy, ktoré sa týkajú vašej viery a morálky.

Každý vzťah je predsa o kompromisoch, prečo to v tomto prípade nie je dobré?

Lebo v tomto prípade by to prinieslo chaos. Napríklad v oblasti výchovy detí, plánovaného rodičovstva, ale aj bežného praktizovania viery. Len keď si zoberieme nedeľnú svätú omšu – pôjdeme do kostola, pôjdem len sám/sama, zoberiem deti, alebo nie…? Alebo čo sa týka výchovy detí. Vieme, že deti si berú príklad od svojich rodičov. Dvojkoľajná výchova prinesie do ich života len chaos. Budú sa pýtať: tak čo je správne, to čo robí mama alebo otec? Tiež, pokiaľ je Boh vo vašom živote na prvom mieste, tak to bude vyvolávať u vášho životného partnera veľa otáznikov a nedorozumení. Nebude tomu rozumieť, bude si myslieť, že ho nemilujete dostatočne alebo že je vaša láska rozdelená. Mnohí majú predstavu, že svojho manželského partnera napokon pre Boha získajú, že ho obrátia. Ale to môže byť veľký omyl. Najmä ak je neveriaci muž. On má byť totiž tým, kto rodinu privádza k Bohu, kto predstavuje rodine Boha a kto predstavuje rodinu Bohu. Rodina by mala byť takou domácou cirkvou. Keď je muž neveriaci, toto svoje kňazské poslanie nerobí a to chýba. Práve takáto situácia môže priniesť oslabenie alebo stratu viery druhého manželského partnera.

Čo ak už žijem v manželstve a môj manželský partner nie je veriaci? Do akej miery je mojou úlohou snaha o jeho obrátenie?

Nechcem, aby sme sa na spomínanú situáciu pozerali len negatívne. Cirkev napokon dáva povolenie na uzatváranie zmiešaných manželstiev – teda manželstiev aj s nepokrstenými. Sú tam podmienky: aby v takomto manželstve veriaci mohli slobodne vyznávať svoju vieru, aby deti mohli byť vychovávané vo viere. Boh vypočúva naše prosby a modlitby a je mnoho prípadov, kedy viera do života človeka prišla cez jeho životného partnera. Je otázne, ako sa snažiť o obrátenie svojho manžela či manželky, lebo manželia neuzatvárajú svoje manželstvo preto, aby sa poúčali, ale aby sa milovali. Preto ako schodnejšiu cestu skôr vidím svedectvo vlastným životom, keď neveriaci partner uvidí, čo prináša viera do života jeho manžela/manželky. Tu môže zohrať významnú úlohu kresťanské spoločenstvo, priatelia, ktorými sa rodina obklopuje. Práve svedectvo spoločenstva lásky je najsilnejším argumentom viery. „Pozrite, ako sa milujú,“ je známy výrok o kresťanoch už v prvotnej Cirkvi. Lebo láska premieňa najlepšie.

Autor: Katarína Višňovská

Snímky: archív respondenta