Petronela Baštová: Na Hondurase som sa naučila znova žasnúť

Je inšpicientkou v opere v Banskej Bystrici i laickou misionárkou, ktorá prijala misiu za svoj životný štýl. Petronela Baštová (33).

Peťa bola nábožensky vychovávaná odmalička – rodičia ju viedli k viere, chodili do kostola. No podľa nej to nebola taká živá viera, akú žije teraz. Neskôr sa prihlásila na skauting, ktorý viedli bohoslovci. Pod ich vplyvom sa dostala bližšie k Bohu. Svoje obrátenie vníma asi od štrnástich rokov, keď jej kňaz povedal: „Keď si uvedomíme, ako nás Pán Boh miluje, tak už nebudeme k životu potrebovať nič, len túto lásku rozdávať ďalej.“ Bol to pre ňu prvý impulz, aby začala Boha väčšmi spoznávať. Postupne sa začala hlbšie ponárať do náboženského života, slúžiť. Venovala sa rómskym rodinám, sociálnym rodinám a tak sa to ďalej nabaľovalo, jednak čo sa týkalo jej viery, jednak práce pre chudobných. Zdôrazňuje, že nie je hotová, ale je na ceste. Tej, ktorá sa začala pred devätnástimi rokmi a pokračuje dodnes.

V živote jej najväčšmi pomáha modlitba, vzťah s Bohom, ticho, ale aj ľudia okolo nej, knihy, prednášky, ktoré jej umožňujú rásť vo vzťahu s Pánom. Nemá konkrétnu spiritualitu, ktorá by jej bola blízka, ale rada čerpá zo všetkých, obľubuje rôznorodosť.

 

MISIA AKO ŽIVOTNÝ ŠTÝL

Peťa mala vždy v srdci túžbu po misiách, ktorá vznikla už pred tými devätnástimi rokmi, keď povedala, že chce niekam vycestovať. Najprv však bola na ročnej príprave u saleziánov, ktorí ju vybrali do Azerbajdžanu, ale pochopila, že ešte nie je čas misijne pôsobiť. Bola vtedy po bakalárskom štúdiu. A tak ukončila sociálnu prácu na vysokej škole a išla pracovať do Bratislavy na sociálno-právnu ochranu. Hoci aj tam mala svoju misiu, službu, neprestávala pokukávať po zahraničnej misii a tam pomáhať ľuďom. Bol to desaťročný boj. Všetko vo svojom živote tomu prispôsobovala – napríklad si nezobrala mobil na paušál, lebo… čo keď odíde? A potom videla na Dome Quo vadis plagát, že MiSeVi hľadá dobrovoľníkov do zahraničia, a tak si povedala: „Buď teraz, alebo už nikdy! Bože, toto je posledná šanca, že pôjdem na misie, alebo to už úplne zatratím.“ Bola už tri roky po škole, pracovala, mala svoje zázemie.

 

 

Do MiSeVi prišla v jeho začiatkoch, fungovalo vtedy len tri mesiace. Dnes je tam už päť rokov. MiSeVi je občianske združenie mladých veriacich ľudí, ktorí pocítili pozvanie od Boha – šíriť jeho lásku, evanjelium a slúžiť chudobným po celom svete v duchu spirituality svätého Vincenta de Paul. Sú to laickí misionári, ktorí prijali misie za svoj životný štýl. Sú začlenení do vincentskej rodiny ako jej najmladšia vetva. V prvom rade chcú misionársky pôsobiť tam, kde sú, a potom aj cestovať na misie – či už na Slovensku alebo v zahraničí (Honduras, Rusko, Kazachstan, Ukrajina ap.).

Jej prvotnou motiváciou ísť na misie bolo, že chce vycestovať tam, kde môže pomáhať ľuďom a popritom im niečo povedať o Bohu. Jej túžba nebola evanjelizačná, ale skôr taká, že môže fyzicky pomôcť a s tou láskou, prístupom, bude obracať ľudí. No keď prišla na svoju prvú misiu na Honduras, bolo to o niečom inom. Práve tam pochopila, že ľudia sú hladnejší skôr po tom duchovnom, ako po materiálnej pomoci. „Bol tam duchovný hlad a tam sa aj preformulovala moja motivácia – viac evanjelizovať, ako pomáhať fyzicky. Misie sú teraz pre mňa to, že prijímam ľudí takých, akí sú, a pomáham im v duchovnom raste,“ hovorí, hoci nevylučuje, že nie je potrebná aj materiálna pomoc.

 

 

HONDURAS AKO NEORANÉ POLE

Petinou prvou zahraničnou misiou bol Honduras, kde pôsobila tri mesiace. Keďže boli prví, mapovali, ako to tam vyzerá, aby do krajiny následne mohli vyslať ďalších misionárov. Honduras bol jej splnenou desaťročnou túžbou. Kňaz, ktorý po nich prišiel, mal negatívne skúsenosti s prepadom, a to im ako prvé rozprával cestou v aute. Ale ona bola odhodlaná, vnímala, že je odovzdaná do Božích rúk a túžila, aby Boh konal svoje dielo. V prvom momente síce spoznali, že prišli do veľmi nebezpečnej krajiny, ale keď prišli na misijnú stanicu, vedela, že to je miesto, kam mala prísť, lebo tam ju Pán viedol celé desaťročie.

Na mnohých miestach majú v nedeľu len bohoslužbu slova, lebo sú tam len dvaja kňazi, ktorí majú na starosti tridsať dedín a cesta do jednej trvá celý deň. Zistili, že Honduras nevyhnutne potrebuje pomoc množstva laikov. V krajine vnímali duchovnú chudobu ľudí, ktorí sa pýtali na vieru. Išlo o oblasť, kde nebola ani voda, ani elektrina, školstvo je úplne zanedbané, učiteľ je lekciu pred žiakom a obyvatelia sú vďační za každú pomoc. Je to neorané pole a všetko, čo človek urobí, je nejakým spôsobom dobré, lebo tam nie sú misionári.

 

 

„Na Hondurase som sa naučila znova žasnúť,“ hovorí o svojej najkrajšej skúsenosti z misie, „žasnúť nad maličkosťami, že každý deň máme za čo chváliť Pána, už hneď po prebudení.“ Opisuje krásne nebo plné hviezd, očarujúce západy slnka a vyzýva k úžasu nad zdanlivými maličkosťami, ktoré v kolobehu života často prehliadame. Hoci misia nebola ľahká, je za ňu vďačná. Ďakuje Bohu aj za tie ťažké veci, lebo ju naučili mnohému a čerpá z toho dodnes. „Na misijnej stanici sa človek často pýta: Naozaj som tu správne? Či to bol len môj výmysel?“ Peťu Pán ešte pred odchodom na misiu tak konkrétne ubezpečoval, že ju tam chce mať, dial sa jej zázrak za zázrakom. Nemala financie, v robote podala výpoveď a nevedela, kam pôjde. A Pán všetko zariadil.

 

 

Po prvej misii na Hondurase v roku 2015 sa o dva roky neskôr vrátila. Prvá misia bola veľmi ťažká, lebo boli prví, ktorí tam išli. Ale druhá misia už bola úplne iná, presne taká, po akej Peťa vždy túžila, bolo to pre ňu obrovským požehnaním, hoci bola pre ňu náročná zo zdravotnej stránky.

 

 

SME MISIONÁRMI UŽ OD KRSTU

Peťa hovorí o chudobe a o tom, že napríklad na Slovensku je úplne iná – je to chudoba ducha, ktorá je väčšia, ako tá materiálna. V občianskom združení MiSeVi majú formáciu pre tých, ktorí nielen chcú ísť do zahraničia na misie, ale chcú žiť misiu na Slovensku, to je aj ich prioritou. „Žiť misiu tam, kde si, a maj misiu ako svoj životný štýl,“ vysvetľuje ich hlavnú myšlienku MiSeVi. „Môžeš ísť do zahraničia na misie, ale keď sa vrátiš, stále si misionárom, aj tu. Všetci sme misionármi už od krstu,“ vraví. To sa snažia vzbudzovať aj medzi ľuďmi. Pre tých, ktorí vstúpia do formácie, nie je prioritou ich služba, ale to, aby oni sami budovali svoj vzťah s Bohom a aby ich služba bola výpovednou hodnotou ich vzťahu s Ježišom. „Misionári sú tí, ktorí žijú svoju vieru pravdivo, v pravde, svedčia o tom a neskrývajú sa. A dôležité je, že sú normálni, bez toho, aby sa neuzatvárali pred ostatnými a ich viera nebola o pocitoch, ale o skutkoch,“ znie jej vlastná definícia misionára.

MiSeVi má aktuálne sedemnásť členov, hoci viacerí prešli formáciou a boli na misiách. Dnes má dvoch členov aj v Rožňavskej diecéze, priamo na biskupskom úrade na pozvanie otca biskupa. Ukazuje sa, že Rožňava je misijné územie a aj na Slovensku naozaj potrebujeme misionárov – nielen jednotlivcov, ale aj rodiny.

 

 

Petronela Baštová dnes pracuje v Štátnej opere v Banskej Bystrici a snaží sa svojím životom ukazovať, že sa dá žiť aj inak. Nielen nosením misijného kríža, ktorý je vyjadrením jej životného štýlu a mnohým možno „nepasuje“, ale aj normálnosťou, vernosťou a odhodlanosťou.