Petra Kentošová: Ako môžem veriť v Boha, ktorý mi berie človeka, ktorého milujem najviac na svete?

Keď jej mama oznámila, že je v terminálnom štádiu rakoviny, cítila hnev, nespravodlivosť a obrovskú bezmocnosť. Pri pohľade na jej utrpenie odmietala veriť, že Boh existuje, jedine, ak by bol sadista. Po jej smrti ostala iba bolesť a prázdnota. Ako sa z neveriaceho človeka stane niekto, kto sa Bohu rozhodne patriť celý? Viac o svojom príbehu v rozhovore prezradila Petra Kentošová (49), ktorá žije v Sklenom a už dvadsaťpäť rokov je zasvätená sestra v Komunite Ján Krstiteľ.

Autor: Godzone

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

 

Aké si mala dospievanie? 

Vyrastala som v tradičnej katolíckej rodine s tradičnou vierou. S rodičmi, s bratom a sestrou sme chodili každú nedeľu do kostola, no chodili sme tam z povinnosti. Nemala som s Bohom osobný vzťah. Poznala som pár detských modlitieb, spoločne sme sa doma trochu modlili, ale to je asi tak všetko.

 

Vyrastala si počas režimu, vedela by si povedať, ako to ovplyvnilo tvoju rodinu?

Môj otec bol učiteľ, no napriek tomu sa nebál a stále chodil do kostola. Viem, že v tom čase to pre učiteľov bolo náročnejšie, boli za vieru stíhaní. Mama raz prišla domov z práce a vyhlásila, že vstúpila do komunistickej strany a vzdáva sa Boha. Neviem, ako k tomu došlo a čo tomu predchádzalo, jednoducho jedného dňa prišla domov ako komunistka, vraj prestáva veriť v Boha a nepraje si, aby sme my, jej deti, chodili do kostola.

 

Vedela by si teraz spätne povedať, ako to ovplyvnilo teba?

Pamätám si veľmi dobre na tú vetu, ktorú nám povedala, že keď pôjdeme do kostola, vytrhá nám vlasy. Mama bola veľmi energická a asi aj cholerická osobnosť, takže sme jej to verili. Zrazu bola, skrátka, nasmerovaná proti Bohu. Bola som z toho veľmi prekvapená. Keďže som mala s mamou veľmi dobrý a blízky vzťah a s Bohom skoro žiadny, s radosťou som privítala túto možnosť, ktorá sa mi ponúkla – každú nedeľu dlho spať, počúvať rádio, pozerať televízor a už viac nemusieť ísť na omšu. Tešila som sa z toho.

 

Vedela si vtedy porozumieť otcovi, prečo bola pre neho viera taká dôležitá?

Jeho viera bola tradičná. Záležalo mu na tom, aby sme chodili do kostola, takže mu bolo ľúto, keď sme prestali. Cítila som však z toho tlak, z ktorého som bola skôr nervózna, preto som s ním nesúhlasila a nerozumela som mu, prečo je to pre neho také dôležité.

 

 

Poškodil sa týmto váš vzťah? 

Určite sa atmosféra v našej rodine zmenila a rozdelila. Rozdelila sa aj náboženská výchova a vedenie k viere, keďže mama nechcela a otec chcel, aby sme navštevovali kostol. Vznikla napätá situácia a rodičia sa práve kvôli tomuto často hádali.

Od mamy prichádzali často prejavy zloby voči všetkým tým veciam. Bola výbušnej povahy. Pamätám si na jeden moment, keď v jednej z takýchto hádok strhla zo steny kríž, ktorý tam vždy visel, a zlomila ho. Mali sme tiež obraz s Pánom Ježišom, ktorý pri inej príležitosti zvesila dole a natrhla ho. Boli to prejavy zlosti voči viere a náboženstvu. S mojím otcom sa často hádala, on totiž niekedy chodil aj do krčmy, a tak mu vyčítala, že ako môže chodiť do kostola a zároveň do krčmy. Bolo to veľmi napäté.

 

Ako ťa ovplyvnila takáto viera?

V podstate – kvôli môjmu lepšiemu vzťahu s mamou – som bola na strane mamy. Vyhovovalo mi, že nemusím riešiť veci týkajúce sa viery, a podvedome som Boha „vyhodila“ zo svojho života. Bola som spokojná a myslela som si, že to tak má byť. V tomto období považujem seba samú za neveriacu.

 

Pamätáš si na ten zlom, keď si zistila, že Boh žije?

Áno, veľmi dobre. Bola som už na strednej škole, mala som asi sedemnásť rokov… Keď som raz prišla domov zo školy, mama mi oznámila, že jej diagnostikovali rakovinu miechy. Znamenalo to pre mňa koniec doterajšieho života, lebo všetky moje istoty sa odrazu začali triasť a náhle sa zrútili, hlavne, keď mi povedala, že ide o terminálne štádium choroby a má metastázy v celom tele. V tom čase – pred tridsiatimi rokmi – na to nebol žiadny liek ani riešenie. V podstate ju poslali domov zomrieť. Od toho bodu sa začalo všetko meniť.

 

Ako konkrétne sa začali veci meniť?

Určite sa začal meniť samotný môj život a jeho zmysel. Nič už nebolo také ako predtým. Mama po dvoch mesiacoch ochrnula a zmenil sa hlavne jej pohľad na veci. Jej choroba bola taká bolestivá, že musela brať trikrát denne morfium.

Raz v noci som počula, ako sa s niekým rozpráva. Opýtala som sa jej, s kým sa rozpráva, veď tu nikto nie je. Odpovedala: „Ja sa modlím.“ Mala som pocit, akoby ma práve oparili horúcou vodou. Mama, ktorá o sebe prehlasovala, že je ateistka, ktorá v Boha neverí, sa modlí?

 

Ako si na to reagovala?

Pripomenula som jej, že práve ona mi povedala, že Boh nie je, a opýtala som sa jej, ako sa môže modliť teraz, ako môže veriť v Boha, ktorý mi berie človeka, ktorého milujem najviac na svete? Hovorila som jej: „Veď sa pozri, ako trpíš. Nie je možné, aby tam niekde nejaký Boh bol. A ak tam náhodou je, nie je to milujúci Boh, ale Boh, ktorý je sadista. Chcem, aby si vedela, že ja v takého Boha nikdy nebudem veriť.“

Napriek mojim tvrdým slovám ma poprosila o modlitbu, ktorú som odmietla, pretože som pociťovala hnev, nespravodlivosť a, samozrejme, obrovskú bezmocnosť.

 

 

Obviňovala si Boha, keď tvoja mama zomrela?

Celý čas som v srdci mala hnev voči Bohu aj napriek tomu, že som videla, že moja mama sa mení. Myslím si, že po tej prvej modlitbe nasledovali ďalšie…

Spätne vnímam, že prvý zázrak, ktorý Ježiš spravil v našej rodine, bol, že mama sa začala premieňať. O svojej smrti rozprávala ako o odchode do inej krajiny. Pre mňa to bolo absolútne neprípustné a neprijateľné. Bola plná lásky a pokoja, ktorú som u nej nikdy nevidela, a nerozumela som tomu. Pochopila som až neskôr…

Dva týždne pred smrťou si dala zavolať kňaza a oľutovala všetko zlé, čo dovtedy urobila. Potom odišla k Pánovi naozaj v pokoji. Ježiš premenil jej srdce. Bola to skutočne obrovská vec.

 

Zmenilo to aj teba?

Po maminej smrti ostal vo mne obrovský hnev a smútok. Ocitla som sa na dne veľkej jamy, z ktorej nebolo východiska. Napriek tomu, že som sa snažila z nej vyjsť, nedarilo sa a vedela som, že tu mi žiadny človek nedokáže pomôcť. Pamätám si, že nikto sa so mnou nechcel priateliť, pretože som bola smutná a hovorila som len o smutných veciach. Vyžaroval zo mňa smútok.

V osemnástich som si myslela, že keď stretnem nejakého chlapca, ktorý ma bude mať rád –a ja jeho, všetko sa tým zmení. Vo svojom srdci som totiž pociťovala prázdnotu, samotu a veľkú túžbu po láske, ktorú mi dovtedy zapĺňala moja mama. No napriek tomu, že som toho chlapca stretla, nič sa nezmenilo. Vedela som, že ak nejaká pomoc existuje, musí prísť od niekadiaľ inokadiaľ.

 

A prišla? 

Keď mi zomrela mama, cítila som sa tak žalostne, že mojím jediným prianím bolo zomrieť. Nemala som žiaden zmysel života a dni boli úplne rovnaké – bez farby, bez zmyslu.

Bývali sme v paneláku, kde sme mali oddelené schodisko s povybíjanými žiarovkami. Skoro nikto tadiaľ nechodil, pretože tam bola tma. Ja som tadiaľ chodila každý večer a dúfala som, že ma tam niekto pripraví o život. Našťastie a vďaka Bohu sa nič také nestalo. Ďakujem Ježišovi za to, že ma ochránil.

Vedela som, že takto žiť nemôžem. Keďže som mala nejaké základy viery, zašla som do kostola, aj keď som v srdci mala stále hnev. Hovorila som: „Bože, ak si, daj sa mi poznať. Nevidím ťa a z toho, čo tu počujem, sa ma nič nedotýka, a neviem, kde si. Ale ak naozaj si, tak sa mi ukáž.“

 

Stalo sa niečo po tejto modlitbe?

Až po nejakom čase… Vošla som opäť do chrámu svätej Alžbety, sadla som si do lavice a utopená v sebaľútosti som neustále opakovala, čo ma najviac bolelo – že mamu už nikdy neuvidím, už jej nemôžem povedať „prepáč“… A vtedy sa stalo niečo úžasné. Započula som vo svojom srdci hlas, ktorý mi povedal: „Nerob si starosti, tvoja mama je so mnou a ja ťa milujem.“ Vtedy do môjho srdca náhle vstúpilo silné svetlo a obrovská radosť. Ako keď je človek dlhý čas zavretý v miestnosti bez svetla a zrazu niekto zasvieti. Bol to nádherný pocit. Skúsenosť, že ma niekto miluje viac ako moja mama alebo súrodenci, láska, ktorá ma v tej chvíli objala, sa nedá porovnať s inou láskou na svete. Nikto iný, žiadna ľudská bytosť nevie milovať tak, ako Ježiš. Zakúsila som to veľmi mocne.

 

Vedela si už vtedy, že sa ti prihovoril Boh?

Prvé minúty som ešte nevedela, čo sa to deje, komu patrí ten hlas a kto za tým je. Až neskôr som pochopila a zakúsila, že je to Ježiš. Pochopila som napríklad aj to, prečo si ľudia v kostole kľakajú. Dovtedy mi to prišlo ako divadlo, lebo som nemala s Ježišom skúsenosť.

V tej chvíli tam však pre mňa bol v celej svojej veľkosti – nádherný, majestátny, láskavý a blízky. Odovzdala som mu svoj život a on ma vytiahol z jamy, v ktorej som bola, ako môj záchranca. Od momentu, keď som sa preňho rozhodla, sa môj život radikálne zmenil. Dal mi nový život.

 

 

Ako sa po tomto momente začal tvoj život meniť?

Bolo to postupné. Ten pocit Božieho dotyku som chcela zažívať opäť a znova. Chcela som všetkým povedať, že Ježiš žije, že nie je mŕtvy! Vyviedol ma z tmy do svetla a môže to urobiť pre každého. Je to niečo, čo ma napĺňa dodnes. Mnoho ľudí žije v temnote a neveria, že Ježiš žije.

Začala som sa modliť, no nevedela som, ako to robiť. Hľadala som všelijaké knihy, Biblia v tom čase ešte nebola dostupná. Hľadala som spoločenstvo a prihlásila som sa do speváckeho zboru, lebo som chcela spievať pre Ježiša. Neskôr som začala čítať Bibliu a vyhľadávala som ľudí, ktorí vedeli o Ježišovi viac ako ja a ktorí ma viedli v jeho poznaní. A robila som ešte čosi…

 

Čo to bolo?

V tom čase som študovala na vysokej škole a nemala som žiadnych priateľov. Po svojom obrátení som začala chodiť po škole a už z desiatich metrov som s radosťou zdravila všetkých svojich známych. Mala som pri sebe vždy balík cukríkov, aby som ich mohla ostatným vždy ponúknuť. Nikto nechápal, čo mi je a čo sa mi stalo. Vysvetľovala som im, že som šťastná, pretože som stretla Ježiša, a pozývala som aj ich do stretnutia s ním, že dostanú to, čo ja.

Samozrejme, ľudia na mňa začali ukazovať a vravieť, že sa mi niečo stalo. Ale dodnes ma to neopúšťa a všetkým chcem povedať, že Ježiš žije, miluje nás, čaká na osobný vzťah s nami a je možné ho stretnúť. To, čo urobil pre mňa, môže urobiť pre každého.

 

Neskôr zomrel aj tvoj otec. Zvládala si jeho smrť už inak?

Bolo to veľmi náročné, lebo s ním som nemala až taký blízky vzťah. Mala som výčitky svedomia za všetky svoje chyby voči nemu. Bolo to dosť náročné aj preto, že to bolo náhle.

Keď som stála nad jeho telom, veľmi mocne som si uvedomila, že on už stojí pred Pánom a ja sa pozerám iba na jeho fyzickú schránku. Vtedy mnou prenikla otázka: „Petra, čo budeš robiť so svojím životom? Jedného dňa sa skončí, prídeš predo mňa a budeš mi musieť predstaviť svoj život.“ Napadlo mi, že najlepšia investícia je dať mu celý svoj život, pretože takto sa nepomýlim.

 

Čo to znamenalo prakticky?

Vedela som, že Ježiš ma volá úplne mu patriť v zasvätenom živote. Zanechať rodinu, ktorú mám a ktorú by som si mohla založiť, priateľov, prácu – a ísť za ním. Otcova smrť bola impulzom, pre ktorý som všetko zanechala a išla za Ježišom na sto percent.

 

 

Zažívaš Boha živého každý deň – aj v úplne malých veciach?

Život s Ježišom nie je len o jednom silnom alebo slabšom stretnutí. Môžem sa pýšiť tým, že Ježiš je môj manžel, keďže som mu zasvätila svoj život. Jasné, že ho zažívam každý deň, predovšetkým v modlitbe. A keďže momentálne pracujem v komunite v kuchyni, veľa ráz ho zažívame aj v prozreteľnosti. Už sa stalo, že nám napríklad niečo chýbalo – a zrazu to prišlo. Zažívam ho aj vo vzťahoch, keď som napríklad z niečoho trošku znechutená a príde sestra alebo brat a povedia mi niečo, čo ma povzbudí. Alebo keď príde niekto, komu ja môžem ohlásiť Ježiša.

 

Vieš povedať aj nejaký konkrétny príbeh?

Minule, keď sme šli na jednu svadbu, priala som si, aby mi Ježiš poslať niekoho, komu budem môcť o ňom povedať. Keď si vedľa mňa sadol jeden chlapec, začala som… Bol tam aj s manželkou a vážne sa zaujímal, mali sme veľmi pekný rozhovor. Vedela som, že to zariadil Ježiš.

Často niečo poviem a stane sa. Boh nie je mŕtvy, naozaj žije a jeho najväčšou túžbou je osobný vzťah s každým jedným milovaným dieťaťom – a hlavne s tými, čo sú od neho ďaleko. Stačí ho len pozvať do svojho srdca a poprosiť ho, nech sa dá spoznať ako živý Boh. Je to absolútne najlepšia voľba, ktorú môže človek urobiť, pretože jeho život sa zmení na nepoznanie, na krásny, kvalitný, intenzívny a plnohodnotný život, presne ako povedal Ježiš: „Prišiel som vám priniesť život v hojnosti.“

 

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.