Páter Leopold Jablonský: Diabol ma nefascinuje, fascinuje ma Božia moc, ktorú som zažil

Bol exorcistom, v súčasnosti sa venuje modlitbám za uzdravenie, s konaním Zlého a jeho dôsledkami sa stretáva pravidelne. Pre magazín slovoplus.sk hovorí o dôležitých životných medzníkoch; o tom, o čo okráda ľudí Zlý, aké zranenia nám môže spôsobiť a ako ich možno vyliečiť. Páter Leopold J. Jablonský.

Prvým dôležitým medzníkom vo vašom živote bol rok 1994. Prečo?

Spomínam si presne aj na konkrétny deň, 8. januára 1994, keď som sa prvýkrát stretol so smrťou, pretože v ten deň zomrel môj starý otec. Bol to muž, ktorý mal v dedine veľkú vážnosť a autoritu a keďže bol katolík, videl som prvýkrát aj živého katolíckeho kňaza.

Truhlu s telom starého otca priviezli ku nám domov, ako to už na dedine býva, a ja som sa ako pätnásťročný na neho díval a videl som, akoby to ani nebol on. Ten človek, ktorý v živote veľa vybudoval, odovzdal nám hodnoty, zrazu zhnije a bude koniec. Nedokázal som to pochopiť. Prišlo mi to ako dosť mrzutá vízia života.

 

Čo bolo ďalej?

V triede sme mali spolužiaka, ktorý bol jediný praktizujúci katolík. Oslovil som ho, že sa s ním chcem porozprávať. Bol som vodcovský typ, ktorého sa inštinktívne bál, azda aj pre moje bitkárstvo a myslel si, že idem do neho rýpať. Povedal som mu: „Nie, Jaro, myslím to vážne!“ Dal mi prvú Bibliu – Nový zákon, doteraz ho pri sebe nosím.

 

Rozumeli ste, čo je tam napísané?

Veľmi nie, prečítal som dve, tri strany a oslovila ma jedna veta. No stačila mi, aby ma posunula ďalej. Až neskôr som si uvedomil, že je to forma modlitby, lebo som sa o tej jednej vete rozprával s Bohom.

Jaro ma potom pozval do spoločenstva v Martine a bol to silný zážitok. Chodili tam mladí obrátení ľudia, ktorí žili vieru autenticky a mali osobný vzťah s Bohom. Tam som sa rozhodol, že chcem žiť rovnako a že sa chcem úplne zasvätiť Bohu. Boh postupne do môjho života vstupoval, no trvalo to niekoľko rokov.

 

Oslovil vás svätý František z Assisi. Čím?

Bolo to rok po mojom obrátení, knihu o ňom mi daroval Jaro. O mníšskom živote som mal pochmúrne predstavy a u Františka mi učarovala sloboda. Spoločenstvo bratov, ktoré založil, sa nedalo nazývať rehoľa, ale evanjelizačné hnutie. Veľmi dynamické, veľmi vášnivé, vo vášnivom vzťahu s Bohom. Bez vysokej teológie, založené na Božom slove, na evanjelizácii a na putovnom spôsobe života. František hovoril, že naším kláštorom je svet. Nedával žiadne návody na život, žiadne reguly, iba povedal, že jeho bratia majú jednoducho žiť evanjelium Pána Ježiša Krista. Hoci počas dejín získali františkáni mierne monastickú formu, stále je u nás prítomná sloboda, dynamika a evanjelizácia.

 

Čiže túto voľbu dnes neľutujete?

Nie, nie, nie (rozhodne). Páči sa mi, že u františkánov to nie sú len nariadenia predstaveného, ale riadime sa odkazom svätého Františka. Keď zomieral, bratia sa ho pýtali, čo majú napísať do reguly, čo treba robiť a ako žiť. Povedal, že robil to, čo od neho chcel Duch Svätý a oni majú robiť rovnako. Dal im priestor slobody.

 

https://www.slovoplus.sk/rozhovor-ako-chranit-deti-pred-vplyvom-zleho/

 

EXORCIZMY PREŽÍVAME AKO MODLITBU CHVÁL

Druhý životný medzník prišiel v roku 2004, keď ste sa stretli s diablom. Ako si na to spomínate?

Bol to najprv veľmi živý a dynamický sen, ktorý ma veľmi vystrašil. Figuroval v ňom diabol. O nejaký čas ma pozval môj profesor, aby som robil modlitebníka pri exorcizme, čo bol pre mňa skutočne silný, intenzívny zážitok a stretnutie so Zlým. Vtedy som sa prestal báť Zlého. Hovorím, že tá skúsenosť mi vyoperovala strach.

 

Exorcizmus je v predstave ľudí predovšetkým o strachu.

Diabol je zlodej radosti, ak upadnem do nejakého hriechu, strácam radosť. Ak vstupuje diabol do života človeka s nejakou zviazanosťou a slabosťou, tiež mu kradne radosť. A naopak, radosť je Božím znakom, znakom Ducha Svätého.

Ja som exorcizmy prežíval veľmi radostne, boli to pre mňa modlitby chvál, nikdy sme to nedramatizovali a nesústredili sa na Zlého, ktorý tam bol prítomný. Vždy to bola oslava Ježiša, ktorý je stredom všetkého. Verili sme, že človeka oslobodí a prinesie mu novú radosť a slobodu zo života. Možno preto nebol priestor na strach, ale bola tu istota, že Ježiš je prvý, kto má záujem oslobodiť ľudí.

 

Prečo sa podľa vás ľudia boja stretnutia s diablom?

Strach pochádza z toho, že diabol môže ublížiť alebo sa pomstiť. Niekedy to aj urobí. Ak niekoho porazíte v zápase, tak si nad vami v rámci pohŕdania odpľuje. V skutočnosti však reálne nemôže urobiť nič. Koľkokrát sa mi stalo, že mi počas exorcizmu povedal: „Počkaj, čo ti prídem urobiť v noci.“ A stále nič. Aj som mu povedal, že len sľubuje a sľubuje. A veľmi sa ho to dotklo, že mu neverím. Nikdy som nemal problém so spánkom, ľahnem a do troch sekúnd spím (smiech).

 

Začali ste „veriť“, že diabol existuje, až po exorcizmoch?

Vždy som veril, že existuje. No zrazu som sa s ním stretol reálne, ako s bytosťou, ktorá vstupuje do tohto sveta a je počuteľná, viditeľná a dotknuteľná.

Nebol to však diabol, ktorý ma fascinoval, ale Božia moc, ktorú som zažil. Niekedy sme robili exorcizmy alebo modlitby za oslobodenie v kaplnke pred Eucharistiou. Fascinovalo ma, že ten človek, ktorý bol mimo vedomia a ktorého telo si používal diabol, si kľakol pred Eucharistiou a po hebrejsky sa predstavil Ježišovi. Vzdal mu úctu.

Keď som videl, ako sa diabol správa voči Ježišovi v Eucharistii, zmenilo to môj spôsob prežívania svätej omše. Vôbec teda neriešime diabla. Vždy učím mojich pomocníkov, aby ho ignorovali, nepočúvali, čo povie, lebo on toho narozpráva veľa a nasľubuje ešte viac.

 

Čo ste sa ešte počas exorcizmov naučili?

Nenechať si ukradnúť radosť. Modlitbám som venoval celé dni, bolo to množstvo rozhovorov a cítil som veľkú únavu napriek tomu, že sme zažívali víťazstvo Boha. Stretávanie so Zlým ma poznačilo rúškom smútku a únavy, býval som vážny a smutný.

Urobili sme zásadnú vec – exorcizmy sme zmenili na modlitby chvál. Odvtedy je to ovzdušie radosti, víťazstva a lásky. A najmä citlivosti voči tomu človeku, aby sa cítil prijatý.

 

 

DIABOL CHCE OKLAMAŤ ČLOVEKA, ŽE NEMÔŽE DÔVEROVAŤ BOHU

Veria ľudia na Slovensku, že diabol existuje?

Ťažko povedať, nemáme o tom žiadnu štúdiu ani anketu.

 

Ale stretávate sa predsa s mnohými ľuďmi.

Veriaci nepovažujú diabla za vymyslený svet. Skôr majú odstup. Nerozumejú tomu, rešpektujú to, no nechcú o tom nič počuť. Ľudia, ktorých nazývam kultúrni kresťania, teda tí, čo boli pokrstení a majú nejaké povedomie, sa z toho vysmievajú. Neberiem to však vážne, pretože naším cieľom nie je dokázať ľuďom, že diabol existuje.

 

Ste duchovným lekárom, a teda viete, že diabol používa na oklamanie ľudí rozličné finty. Ktoré najčastejšie?

Snaží sa človeku nahovoriť, že Bohu nemôže úplne dôverovať. Najčastejšie jeho klamstvo je, Boh na teba zabudol, nie si pre neho dôležitý. Diabol útočí na Božie srdce, aby mu človek nedôveroval a neveril, že je jeho Otec, a teda si nejako musí vypomôcť sám. Preto ľudia hľadajú pomoc u rôznych liečiteľov, mágov a veštcov.

 

Nejdú ľudia za liečiteľmi aj pre rýchly výsledok bez námahy, lebo je to jednoduchšia cesta?

Môže to tak byť, ale má to viacero koreňov. Ide o nevedomosť, že to nie je správna cesta. Poviem aj kritiku do našich radov: my v Cirkvi neponúkame alternatívu. Ľudia, ktorí prichádzajú, hovoria, že boli za svojím kňazom, ale nevedel im pomôcť, ani sa nad nimi nepomodlil nijakú modlitbu. Ak nenájdu v Cirkvi pomoc a nezažijú evanjelium, idú inde. Nie je to len o slove, ale aj o moci. Títo ľudia zažijú strašné veci a ja sa im nečudujem, že hľadajú pomoc. Mnohí išli naozaj najskôr na katolícku faru, no tam nič nedostali, nijakú ponuku.

 

Poznám príbeh človeka, ktorý mal veľké ťažkosti, a kňaz mu povedal, že nevie, čo s tým robiť.

Kňaz nemusí vedieť, čo robiť. Každý kňaz sa však môže s človekom pomodliť. Položiť ruky a modliť sa vlastnými slovami. Keď som to raz robil, ako prvý odišiel od človeka duch smrti, ktorý ho viedol k samovražde. Treba začať.

V našej kňazskej príprave je, žiaľ, dôraz na teologickú formáciu. Máme štátnice z pedagogiky, psychológie, no nevyužívame priestor, ktorý môžeme dať Duchu Svätému, aby konal.

 

Niektorí hovoria, že apoštoli kedysi uzdravovali a liečili a že dnes to už nefunguje.

Stali sme sa vraj úradníkmi. Kazateľ Raniero Cantalamessa začína v jednej knihe podobnými slovami: „Snívam. Snívam o Cirkvi, kde na biskupských a farských úradoch budú Boží muži modlitby, ľudia prídu, nedostanú iba dobré rady, ale položia na nich ruky a budú sa za nich modliť.“ Toto sa reálne nedeje.

Boh to však dopĺňa tak, že je na Slovensku čoraz viac laických spoločenstiev, ktoré službu príhovoru poskytujú. Ja kňazom hovorím: „Nedávaj len múdre reči, modli sa za tých ľudí. Nie je to o tebe a nemusíš byť páter Pio. Už len to, že dáš ruky na človeka, si kňaz, ktorý má autoritu, Boh spraví zvyšok. Len treba dať priestor Duchu Svätému a modlitbe.“

 

 

PRVÁ VEC, ČO SA POKAZÍ, JE RODINA

Čím ešte diabol klame človeka?

Diabol útočí na vzťah s druhým človekom, na manželstvo a deti, na ľudí, ktorí sú nám najbližší. Snaží sa rozbiť a rozdeliť vzťahy tam, kde sa očakáva jednota. Mnohí ľudia, ktorí navštívili okultistov a mágov, hovoria, že prvá vec, čo sa pokazila v ich živote, boli vzťahy v rodine, ktoré fungovali dovtedy normálne. Duch Svätý spája, diabol rozdeľuje. Rozbité rodinné vzťahy sú omnoho horšie veci, ako keď niekto vyvracia oči alebo má iné prejavy známe z filmov. To po modlitbe odíde. Problém je vybudovať si vzťah s manželkou alebo manželom.

 

Koľko trvá vyliečenie takého vzťahu?

Závisí to od toho, či to ľudia vôbec dokážu. Často je dôležité, aký tam bol vzťah s rodičmi, najmä s otcom. Ak bol komplikovaný, dieťa mu nedôveruje, otec systematicky zlyháva, je to problém. Tieto deti sa modlia k Ježišovi alebo Duchu Svätému, majú problém hovoriť s Bohom Otcom. Neveria, že Boh je dobrý Otec a že mu môžu dôverovať.

 

Ako sa pozerá Boh na ľudí, ktorí nosia zranenia ešte z predchádzajúcich generácií a nemajú silu sa dopracovať k uzdraveniu?

Boh sa nepochybne na nich pozerá milosrdne, lebo to nie je ich vina. Nesú si následok hriechu rodičov alebo starých rodičov. Nerozhodli sa pre tento hriech. Myslím si, že keď sa ich duša dostane pred Boha, zažijú objatie a prijatie a tam nastane ich moment uzdravenia.

 

Čoraz častejšie sa hovorí a používa modlitba oslobodenia alebo uzdravenia. Čo to je? Prečo ju človek potrebuje?

Asi by sme sa mali spýtať nejakého človeka, ktorý bol zviazaný alebo cítil útlak zlého ducha alebo bol posadnutý, prečo vyhľadáva niekoho, aby sa za neho modlil. Títo ľudia prežívajú strašné stavy a stretnutie so Zlým je pre nich temná vec. Zlý im ukradne pokoj, slobodu, radosť a niekedy aj schopnosť normálne žiť. Život pre nich nemá zmysel, sú tam pokusy o samovraždu, hlboká depresia a temnota.

 

Prečo potrebujú vnútorné uzdravenie?

Zranenia sú pre nich vstupnou bránou pre Zlého. Ak niekto pochádza z rodiny, kde je zraňovaný, veľmi to poznačí jeho vzťah s Bohom a je nutné prejsť procesom vnútorného uzdravenia a dozrievania, aby sa mohol tento vzťah s Bohom napraviť. Prostriedky môžu byť rôzne, nemusia to byť len modlitby za uzdravenie.

Čítal som jednu štatistiku o dievčatách v pubertálnom veku 13 až 17 rokov. Ak nie je v ich rodine prítomný otec alebo je prítomný veľmi negatívne, majú obrovský sklon k promiskuite, k predčasnému sexuálnemu životu, pretože hľadajú lásku a prijatie.

 

Aké ďalšie zranenia môžu vzniknúť?

Zranenia z odmietnutia alebo neprijatia. Napríklad rodičia pred dieťaťom spomenú, že je náhodným produktom a nerátali s ním. Stačí jedna poznámka a dieťa vníma, že je nechcené. Veľa sa toho napočúvam pri spovediach, čo zlého to urobí. Ďalšie zranenia vznikajú, ak chýbajú gestá lásky – pohladenie či objatie. Dieťaťu nestačí povedať, že ho máme radi, potrebuje to aj cítiť.

Takíto ľudia majú problém prijať to, že ich Boh skutočne miluje. Rozprával som sa o tom s jednou ženou a ona mi povedala, že vôbec neverí tomu, že ju Boh miluje. Spýtal som sa, prečo. Ostala chvíľu ticho a potom hovorí: „Vieš, ja som to nikdy nezažila od svojich rodičov. Môj otec mi nikdy nepodal ruku, keď som mala narodeniny, nie že by ma objal.“ Niekedy pritom stačí len prejsť okolo dieťaťa a pohladiť mu hlavičku, dieťa to vníma. Je to viac, ako mu čokoľvek povedať.

 

 

Aké môžu byť ďalšie zranenia?

Sú zranenia z odmietnutia, neprijatia či nedostatku lásky. Títo ľudia majú problém nájsť si manželského partnera, ktorému by dôverovali, že ich má rád. Keď vstúpia do manželstva, sú psychickými tyranmi, neustále si vyžadujú potvrdenia lásky až šikanovaním a manipulačnými technikami, lebo si nie sú stále istí, či sú milovaní.

 

Vyzerá to, že o budúcnosti sa rozhoduje v detstve. Vznikajú však zranenia aj v dospelosti?

Samozrejme, ale tie človek vie lepšie spracovať. Dieťa nasáva všetko a všetko sa do neho vryje, je čistá tabuľa, ktorú rodičia popíšu. Oni rozhodnú, čo v ňom bude.

Detské zranenia často poznačia vzorce myslenia do budúcnosti alebo to, ako človek bude komunikovať. Poznal som prípad jedného vysokoškolského profesora, ktorý bol zranený zo svojej rodiny a na akúkoľvek otázku na hodine reagoval ako na útok na jeho osobu a urazil sa. Študenti sa radšej prestali pýtať. Pochádzalo to z jeho rodiny, lebo v nej nezažil prijatie.

 

Existuje nejaký recept, ako prijať uzdravenie svojich zranení?

Nie je to ľahké. Človek musí najprv prijať pravdu o sebe, že má problém alebo je zranený. Napríklad aj u dospelých existuje niečo ako idealizácia rodičov. Otec môže byť napríklad alkoholik, no prichádza k vytesneniu reality a všetkého negatívneho.

Ďalej treba ísť s problémom von a hovoriť o ňom. Ak ho nechám v sebe, ostanem žiť starým životom. Cirkevní otcovia hovoria, že je dobré, aby som odhalil meno démona – pomenoval problém, ktorý mám. My katolíci máme spoveď a je dobré, že svoje hriechy pomenujeme, aby tam mohla vstúpiť Božia milosť.

 

Nasleduje ešte niečo?

Tretí bod je priama modlitba človeka, ktorý vás má rád a je váš priateľ. Modlí sa a pozýva Ducha Svätého, aby vstúpil do zranení a dotýkal sa ich. Je veľmi dôležité, aby ten, čo sa modlí, nebol iba obyčajný modlitebník, ale niekto, kto má lásku k ľuďom a ich zraneniam.

 

Môžeme sa modliť aj za človeka, ktorý o uzdravenie nestojí?

V tomto prípade by som sa modlil skôr za to, aby ho viedol Duch Svätý do plnej pravdy. Ak do nej vojde, môže nastať ďalší proces. Inak sa nikam nepohne. Modlitba má však význam, čím radšej mám daného človeka, tým je silnejšia. Môžem sa síce modliť za dieťa v Afrike, aj keď som africké dieťa nikdy nevidel. No sú rôzne stupne lásky – inak sa modlí manžel za manželku a deti, pretože sa modlí s autoritou, ktorú má.