Páter Ján Hríb: Nechajte deti voľne dýchať! Je tu aj Boh, ktorý ich ochraňuje

Poznajú ho stovky detí, odkedy začali piaristi počas koronavírusu vysielať detské sväté omše z Prievidze. Ako vyučený kuchár vstúpil k piaristom, je trémista a živé vysielania sú pre neho výzvu a najnovšie pripravuje cédečko s pesničkami pre deti. O tom, čo trápi dnešné deti a prečo je lepšie vybrať im menej – ako viac – krúžkov, hovorí piarista a kňaz Ján Hríb (48).

Pred tým, ako ste vysielali detské sväté omše, vedelo o vás podstatne menej ľudí a zrazu ste sa stali detskou televíznou hviezdou. (smiech) Ako to zvládate?

Uvedomil som si najmä, že médiá majú úžasnú moc. Aj v negatívnom – žiaľ, toho je viac –, aj v pozitívnom význame. Ak spomíname detské hviezdy (napríklad Miro Jaroš alebo Spievankovo), oni sú profesionáli, ktorí sa deťom venujú roky a na vysokej úrovni, s nimi sa nemôžem porovnávať. Robia to však dobre a pekne. Ja som kňaz, robím veci inak, ale môžem sa im trošku priblížiť.

 

Ale predsa len… idete vydávať detské hudobné cédečko.

To je ovocie našich chlapcov-technikov. Oni, najmä Andrej Kmotorka, sledovali prenosy, mali to pod palcom a vymysleli aj tento projekt. Štatistiky išli mimo mňa, snažil som sa tým nerušiť sám seba a až tak som sa nimi nezaoberal, lebo by som tomu mohol podľahnúť… (úsmev)

Spievam už skoro tridsať rokov, neustále tie isté pesničky, a gitara je pre mňa najlepší prostriedok či už na hodinách náboženstva alebo pri modlitbe. Nie som však žiadny profesionálny muzikant, naučil som sa hrať sám a postupne, keď som vstúpil do rehole.

Chlapci-technici boli teda tí, ktorí ma pokúšali: „Nahrajme to, skúsme…“ Za tri dni sme teda nahrali spevy, pridali tam gitaru, basu a detské hlasy a začiatkom školského roka by cédečko mohlo vyjsť.

 

 

V PODSTATE SOM VEĽKÝ TRÉMISTA

Detské sväté omše boli výnimočné aj tým, že sa prekladali do posunkovej reči…

Z tohto som sa veľmi tešil. Prekladala naša bývala študentka gymnázia – Terka Grešnerová, ktorá vyštudovala špeciálnu pedagogiku a venuje sa sluchovo postihnutým. Jej brat je v technickom tíme, tak ju pozval.

 

Mali ste na to aj spätnú väzbu?

Áno, ozývali sa nám rodičia nepočujúcich, že sú za to veľmi vďační a že im to veľmi pomohlo. Neskôr sme už museli vysielať bez prekladu, pretože Terka sa musela vrátiť do práce.

 

Koľko ľudí sledovalo sväté omše na internete?

V najväčšom záujme to bolo viac ako 2 000 prístupov (teda ak boli pri obrazovke rodičia s dvomi deťmi, išlo o 8 000 ľudí), neskôr to začalo klesať – pretože začali vysielať aj iní, aj sa vrátila možnosť sláviť verejné sväté omše.

Naďalej som však dostával reakcie typu: „Sledovali sme ťa, ale zo záznamu, keď sme sa s deťmi vrátili zo svätej omše v kostole…“

 

My doma sme „nenaskočili“ hneď od začiatku. Už ani neviem, odkiaľ sme sa o tom dozvedali, ale onedlho sme zistili, že to sledujú mnohí v naše rodine, aj mnohí kamaráti. A vtipne sme hovorili, že dnes sa všetci „uvidíme“ na svätej omši v Prievidzi…Znova spomeniem Andreja Kmotorku, ktorý mal na starosti propagáciu – a je v tom veľmi dobrý a na začiatku to spropagoval. Potom sa to uchytilo a ľudia si sami medzi sebou hovorili: „Vieš, u piaristov dávajú naživo svätú omšu pre deti…“ Boli sme tiež prví, ktorí vysielali pre deti, a tak to rýchlo rástlo.

A keď to začali sledovať ľudia v Nemecku, Rakúsku, Taliansku či Anglicku, už to začalo byť vážne. (smiech) Dokonca sme dostali aj pozdrav z Indie. Informovali sme tiež nášho generálneho prestaveného piaristov v Ríme.

 

Ako ste tú „lavínu“, ktorú ste spustili, prežívali?

Prežíval som bázeň a zodpovednosť. Na tých omšiach sa možno zdá, že som „veľmi v pohode“ a spontánny, ale ja som v podstate veľký trémista.

 

To by som tiež na prvý pohľad nepovedal. Ako ste sa na ne pripravovali?

Snažil som sa ku každej svätej omši pristupovať ako k službe a s pokorou, nemal som však nejaký plán, čo sa bude diať ďalej – išlo to samé: „plyšáky“, hračky, zvieratá. Nikdy som nevedel, čo bude nabudúce. (úsmev)

 

 

RODIČIA DEŤOM ORGANIZUJÚ ŽIVOT NA STO PERCENT

Akým dieťaťom ste boli vy?

Zakríknutým a nevýrazným. Hral som sa s kamarátmi, ale nebol som tým, ktorý bol v popredí. To sa začalo meniť, keď som sa ako stredoškolák vyučil za kuchára. Jeden rok som ešte počas totality varil, potom som sa prihlásil k piaristom.

Dovtedy som bol teda taký nemastný-neslaný, až ku koncu totality som začal v rámci Martina sám organizovať tajné „stretká“. Viedol to celé piarista, o ktorom sme netušili, že je rehoľník. To sa prirodzene prepojilo, prišla sloboda a ja som videl, že piaristi sa venujú deťom. Škola je úžasným prostriedkom, ako vychovávať deti, a za tento nápad – čím som starší, tým viac – chválim nášho zakladateľa – svätého Jozefa Kalazanského, ktorý chcel dať v 16. storočí deťom vzdelanie, no neostal iba pri ňom.

 

Dlhé roky pracujete s deťmi. Čo ich dnes trápi? S čím bojujú?

Zápasia so životnými sociálnymi podmienkami, ktoré ich formujú. Veľmi na nich vidno, ak v ich rodine nefungujú vzťahy alebo sú nejakým spôsobom narušené. Keď sa mi dostanú na prvom stupni do rúk deti, často o nich nič neviem, no podľa správania viem identifikovať, kde je v rodine problém. A to sa mi zväčša rýchlo potvrdí: buď sa rodičia rozvádzajú, alebo dieťa žije v neúplnej rodine, alebo sú tam veľmi zlé sociálne podmienky.

 

Keď ste začali učiť – pred tými dvadsiatimi dvomi rokmi -, bolo to iné?

Určite áno. Musím však dodať, že keďže sme cirkevná škola a deti k nám prichádzajú z „lepších“ rodín, nekopírujeme totožne priemer slovenských štatistík, kde je rozvedených päťdesiat percent rodín, u nás je to maximálne desať percent.

 

S čím ešte vaše (a naše) deti zápasia?

Veľmi na ne vplýva dnešná digitálna doba, ktorá ich tiež formuje. Zápasia so zahltenosťou a rýchlosťou života, nemajú priestor prijímať dobré veci. Zdá sa mi, že v ich živote ide všetko tak rýchlo, že to nestíhajú ani registrovať. Majú „stovky“ krúžkov, pretože rodičia im v túžbe – aby bolo o nich postarané a nič zlé sa im nestalo, keďže oni pracujú dlhé hodiny – naplnia deň na sto percent.

Nedávno sme boli v „škole v prírode“. Na chate, ktorá nebola ničím zvláštna, tiekol popri nej potok a bol tam obyčajný vyrúbaný les. Mali sme tam byť celý týždeň, nemali sme ani loptu, až sme si hovorili: „Čo tam s nimi budeme päť dní robiť?“

 

Ako to dopadlo?

Celých päť dní boli deti v potoku, v ktorom netieklo veľa vody, no stavali si hrádze a trávili tam spolu čas. Uvedomil som si, že aj deti, ktoré dovtedy neboli schopné a ochotné spolu komunikovať s druhými, zrazu začali spolupracovať, rozprávať sa medzi sebou a pomáhať si. Bol to pre nás zážitok.

Toto deti potrebujú a toto im chýba – sloboda a kreativita, ktorá je v nich, len ju treba usmerniť – my im organizujeme celý život, zahltíme ich a oni sa k tomuto objavovaniu nedostanú.

 

 

DETI ČORAZ ČASTEJŠIE MENEJ ŽASNÚ

Okrem toho, že učíte na základnej škole, pôsobíte aj v materskej škôlke. Nemali ste obavy vstúpiť do tohto prostredia malých detí?

Prišlo to postupne. Najprv sme mali základnú školu, potom gymnáziu, nasledovala materská škola a ako posledná odborná škola. Skúsenosti s deťmi som teda mal, aj keď staršími.

Vstúpiť do materskej školy nebol problém, zmenil som však prístup k týmto najmenším. A zdá sa mi, že čím som starší, tým ma to k takýmto deťom viac ťahá.

 

Prečo?

Tieto deti majú v sebe niečo, čo staršie strácajú – a to je schopnosť žasnúť nad vecami. Na základnej škole to ešte ako tak vedia prváci, druháci. S tretiakmi je to už náročné. V škôlke žasnú všetci.

 

Dnešné deti zápasia so zahltenosťou a rýchlosťou života, nemajú priestor prijímať dobré veci. Zdá sa mi, že v ich živote ide všetko tak rýchlo, že to nestíhajú ani registrovať. Majú „stovky“ krúžkov, pretože rodičia im v túžbe – aby bolo o nich postarané a nič zlé sa im nestalo, keďže oni pracujú dlhé hodiny –naplnia deň na sto percent.

 

Budeme vás ešte niekedy vidieť na obrazovke… aby sme mohli znova žasnúť aj my ostatní?

Premýšľame nad tým, čo robiť ďalej. Andrej, ktorého som už spomínal, mi dával všelijaké návrhy – napríklad aj robiť katechézy na YouTube. Bojím sa však, že keď sa začne školský rok, nič iné okrem náboženstva a práce s deťmi nebudem stíhať. Myslím však, že by sa mi to páčilo, len už nemám toľko energie ako kedysi.

Teraz cez prázdniny som sa snažil cielene vypnúť a načerpať nové sily, takže som nad tým nepremýšľal. Verím v to, že ma povedie Boží Duch… lebo ja nie som typ človeka, ktorý si strategicky pripravuje veci, ale je dosť spontánny.

 

 

To meno tu už pár razy zaznelo a hovorili sme o ňom aj mimo záznamu, čiže ja doplním polovážne… že záleží na tom, ako vás povedie Duch Boží a Andrej Kmotorka.

Smiech). To je skvele vyjadrené. Je to však pravda, potrebujem mať takého Andreja. On bol donedávna viac prítomný v spoločenstve PIAR a neboli sme úplne v kontakte, ale tým, že sa im narodila dcéra, sme sa začali viac stretávať. Som človek, ktorý potrebuje posunúť a mať Andreja. (úsmev)

On, aj mnohí ostatní, sa začali akoby vracať ku mne cez svoje deti. Poznám ho ako prváka, ktorý nastúpil na základnú školu, teraz privádza do kostola už svoje dieťa. Je to krásne.

 

To ste už akoby dedo, ktorý sa teší zo svojich vnúčat.

Áno, tak nejako to je.

 

Naše noviny čítajú mnohí rodičia, ktorých deti sledovali sväté omše z Prievidze. Aké slová by ste adresovali týmto mamám a otcom?

Nechajte deti voľne dýchať! Nemusíte robiť všetko vlastnými silami, aby boli v bezpečí a mali sa dobre. Nemusíte sa o ne toľko báť, lebo sú v ochrannej Božej zóne a pomoc pre vás prichádza zhora. Dôverujte Bohu, že ich chráni! „Nedávajte to“ len vlastnými silami. Je to legitímne snažiť sa deťom dať tie najlepšie veci, ale nezabúdajte, kto ich ochraňuje. Proste Boha, aby vás viedol!

 

 

Páter Ján Hríb je kňaz piarista, ktorý pôsobí v Prievidzi od júna 1998. Vysvätený bol za kňaza v rovnakom roku, 13. júna 1998. Množstvo detí ho spoznalo cez vysielané detské sväté omše z Prievidze počas obdobia koronavírusu. Napriek tomu, že vysielanie sa skončilo, páter sa prihovára deťom každú nedeľu počas školského roka o 11.00 hodine v piaristickom kostole.

 

AKO VZNIKAL ROZHOVOR

Hneď v úvode priznávam, že detské sväté omše uchvátili aj mňa a sledoval som ich spolu s deťmi. Ozval som sa teda pátrovi Jankovi a počas prázdnin sme sa stretli v jeho rodnom Martine, kde čerpal „dovolenku“ u svojej mamy. Okrem toho, že Slovo+ pozná a fandí mu, ma prekvapil svojou výškou (192 centimetrov) a skutočne srdcom plným nadšenia a žasnutia. Určite niekedy zavítame do Prievidze na nedeľnú „jedenástku“.