Päť uholných kameňov pre pubertu
Čo môže napomôcť tomu, aby rodina s pubertiakom žila v pokoji?
Bola som čerstvá tínedžerka, keď som si k jednému sviatku vypýtala ako darček knižku s názvom Ako žiť s rodičmi a nezblázniť sa. Hoci jej obsah si už nepamätám, zjavne ma väčšmi uchvátil jej názov – interpretuje otázku, ktorú si tínedžeri žijúci s rodičmi neraz v tomto búrlivom období kladú.
Autor tejto knihy, Ken Davis, má však jasný cieľ, ktorý predstavuje hneď na obale knihy – hľadať spôsoby na dosiahnutie rodinnej pohody a povzbudiť, že Boh je Bohom, ktorému je všetko možné, aj v problémoch, ktoré sa dotýkajú rodiny. Hovorí však, že jeho kniha nie je určená len pre tínedžerov, ale mali by si ju prečítať aj rodičia, aby pochopili, čo ich deti prežívajú. Tým nás pozýva k tomu, že odpoveď na otázku: „Ako žiť s rodičmi a nezblázniť sa?“ nevyžaduje len aktivitu a snahu z jednej strany, ale je potrebná aktivita obojstranná. Ale možno netreba nič špeciálne.
Vekové rozpätie normálneho nástupu puberty je široké – u niekoho sa začne už pred desiatym rokom života, u iného sa to zlomí až po pätnástke. No tak ako v detstve, aj v puberte „stačí“ aplikovať slová, ktoré povedal detský psychológ Ivan Štúr: „Netreba veľmi vychovávať, stačí pekne žiť, dieťa sa pridá.“ Napokon, v puberte sa nemenia len deti, ale aj rodičia.
Zaručený návod však nečakajte. Pochybujem, že taký vôbec existuje. A nie som ani rodič, no v mysli sa prenášam do svojej vlastnej puberty, v ktorej som sa tiež neraz už vyššie spomínanú otázku pýtala.
Čo by teda mohlo pomôcť, aby rodina, ktorá má uprostred seba tínedžera, nažívala v pokoji?
POČÚVAŤ
Puberta je pre mladého človeka plná neistoty zo zmien, ktoré vníma vo svojom živote, zo zmätku, ktorý nachádza vo svojom živote, srdci, tele i okolo seba. Možno sa mu neraz zdá, že celý jeho život sa zrútil ako domček z karát a on naozaj ničomu a nikomu nerozumie (a ani sebe samému). A práve v tomto (najmä vnútornom) chaose potrebuje človeka, ktorý ho vypočuje.
Hoci vtedy mladí neraz odmietajú to, aby tým niekým boli ich rodičia, predsa je dobré, keď majú voči nim dôveru a aspoň niekedy sa im môžu zveriť s tým, čo prežívajú. „Vaše deti si budú oveľa viac pamätať to, čo vás videli robiť, ako to, čo ste im hovorili,“ povedal svätý Ján Mária Vianney. Aj to, ako ste ich, rodičia, (ne)počúvali.
PRIJÍMAŤ
Veľký svätec don Bosco, zakladateľ saleziánskej rodiny, ktorá sa venuje obzvlášť práci s mládežou, povedal: „Láska si vždy nájde dôvod na pochvalu.“ Mladí i rodičia, obe strany potrebujú počuť slová prijímania, pochvaly, vďačnosti za život toho druhého. Aj čas mladosti je časom, keď môžu obe strany prijímať pravdu o sebe a to, že boli stvorené skutočne zázračne. Slovami žalmistu: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.“ (Ž 139, 14)
REŠPEKTOVAŤ
Prechod z detstva do dospelosti cez most s názvom puberta možno rodičov desí, ale zároveň ho môžeme považovať za čas, v ktorom sa skutočne tvorí všetko nové – aj vzťah medzi rodičmi a deťmi, hoci to spočiatku vyzerá veľmi búrlivo. Základom je vzájomný rešpekt a úcta – a to aj vtedy, keď tomu na tej druhej strane vôbec nerozumieme. Veď rešpekt je základným predpokladom a uholným kameňom lásky.
MILOVAŤ
Ani tento náročný čas nemusí byť len časom, ktorý si už dáko odtrpíme, len aby prešiel, ale je pozvánkou, aby sme ho prežívali v láske. Apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom (16, 14) píše: „Nech sa všetko medzi vami deje v láske.“ Všetko. Aj puberta.
MODLIŤ SA
Nebojovať so svojimi deťmi, ale za ne pred Bohom, prihovárať sa za ne. A naopak, nebojovať so svojimi rodičmi, ale modliť sa za nich a bojovať za nich pred Bohom.
…
A čo pomáha vám, rodičia i tínedžeri, v tomto čase, ktorým si spoločne prechádzate?