Päť silných znakov skutočne slúžiacich ľudí
Keď sa obzerám dozadu, do svojich začiatkov služby v Cirkvi (hoci vtedy som ani riadne nevedela, že sa to tak volá), vynárajú sa mi pred očami. Od mojich pätnástich, keď som začala s prvými stretkami detí, cez plánovanie rodičovstva až dodnes k práci s rodinami, manželmi a službe ženám, Boh mi dožičil tú láskavosť byť vedená a formovaná ľuďmi, ktorí sú pre mňa stelesnením slúžiaceho Krista. A všetci mali rovnaké poznávacie znamenia. Aké?
1. Živý vzťah s Bohom
Toto bola prvá vec, ktorú som si vždy na každom z nich uvedomila: ich život bol neustálym ponorením v Bohu, v ňom sa skutočne hýbali a boli (a sú). Silná intimita vzťahu ja-Boh z nich pritom vychádzala tak prirodzene, bez silených vyjadrení či pompézneho búchania sa do pŕs, že som si ich nikdy nevedela predstaviť inak. Jednoducho to nešlo.
Boh bol tým, kto ich robil takými úžasnými, kto ich menil na svoj obraz, kto ich viedol a koho oni rešpektovali v absolútnej slobode. Nebola to otrocká poslušnosť či strach z nutnosti. Bola to radosť z odovzdania a vedomia, že Boh vie najlepšie, kde a ako má každý z nich slúžiť. Zvláštne bolo, že mnohí z nich sa nikdy nevideli alebo nepoznali – a predsa bez toho, aby každé ich tretie slovo bolo zo svätého slovníka, Boh z nich presakoval do mňa veľkou silou a zanechával stopu.
To práve títo ľudia do mňa vtlačili túžbu po intenzívnej modlitbe… po intimite s Bohom v jeho slove a v tichu medzi dvoma srdcami… po darovaní sa mu… po službe pre neho… pretože som videla, čo s nimi Boh robí, a zatúžila som aj ja byť takto naplnená. Navyše, ak už som sa otvorene opýtala niečo k téme ich vzťahu s Bohom, ich odpovede boli také prirodzené, také zrozumiteľné bez vysokej teológie či charizmatických skratiek, také oslovujúce a pritom také osobné, že sa ma hlboko dotýkali.
2. Pokora
Nikdy (!!!) som ich nepočula (a ani napriek množstvu spoločných priateľov som sa nič také nedozvedela) hovoriť: „Ja slúžim! Ja sa modlím! Ja toto dokážem!“ Vedomie a istota, že práve do tejto služby (napriek mnohým hendikepom z ľudskej strany, čo bol pre mňa vždy paradox a Boží vtip poznávať) ich poslal niekto iný ako ich silné ego. Každý z nich si bol vedomý, že to, čím slúži, je Božie vyznamenanie a dar – že to nemajú sami zo seba a že sú za tento dar pred Bohom zodpovední.
Ich pokora a skromnosť príjemne a bezprostredne odbíjala akékoľvek pokusy o pochvalu ich samých slovami: „Bohu ďakujme, on koná!“ Nikdy neupriamovali svoju pozornosť na seba, aj keď by mohli – pretože Boh potreboval ich ruky, nohy, hlas, rozum, myslenie, slová. Týkalo sa to tak slovného hodnotenia, ako aj akéhokoľvek materiálneho daru – vždy rýchlo našli niekoho, komu slová uznania či sladkosť alebo iná pozornosť patrili viac.
Celé toto ich správanie bolo dôvodom ich uveriteľnosti a blízkosti a NIKDY to nebola falošná pokora! Vždy akoby bola odrazom onoho biblického: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1 Kor 4, 7)
3. Prijatie
Jedna z najfascinujúcejších skúseností, aké som dostávala a dostávam v prítomnosti ľudí skutočne slúžiacich (a ktorú sa učím aplikovať na iných), je práve táto: byť naplno prítomný pre toho, kto stojí predo mnou, celým svojím ja, oboma ušami, celou pozornosťou, očným kontaktom, láskavým dotykom a povzbudzujúcim slovom. Dodnes si pamätám tie zážitky z prvých stretnutí, keď som mala pocit, že čas pri týchto ľuďoch sa v ich prítomnosti zastavil, a ak ho náhodou prerušil impulz mimo nich (napríklad telefón), vždy ho bravúrne zvládli v môj prospech.
Pri každom z nich som mala pocit, že som najdôležitejší človek na svete, jedinečný a vzácny, hodný toľkého času, ako sa mne bude žiadať a koľko mi bude treba, a že nebude dosť láskavých slov (aj keď pravdivých, no povzbudivých), ktorými by mi dali najavo moju hodnotu a vážnosť nášho rozhovoru. Jasné – aj čas s nimi sa musel realisticky skončiť po rozhovore, ale odísť od nich znamenalo mať pohladenú dušu, vidieť veci s odvahou a bez strachu, minimálne s vedomím modlitby niekoho, komu na mne veľmi, veľmi záleží.
A čo ma dostávalo: vždy sa sami po krátkom čase ozvali, zaujímali sa, ako sa mám, ako celá situácia dopadla, čo sa mi podarilo… A z mnohých sú dnes moji a naši vzácni rodinní priatelia. Som presvedčená, že presne takto, ako to zažívam od nich, sa díva na každého z nás Boh.
4. Prirodzenosť
Nič som nezažila hrané, nič, čo by nevychádzalo z hĺbky srdca. Od slov až po správanie – a to nielen ku mne, pretože som mala možnosť zažiť množstvo slúžiacich ľudí v ich reálnom priestore doma či v práci – a boli tam takí istí, ako keď som ich zažívala ja. Učila som sa od nich byť sama sebou; a to som stretávala slúžiacich, ktorí boli jednoduchí ako františkáni čo do prejavu a myslenia či spôsobu života, alebo na druhej strane elegantné dámy s vycibreným prejavom a vkusom, s vynikajúcim vzdelaním a rozhľadom.
Ale predsa: keď sa smiali, smiali sa ako deti – ak plakali či premýšľali, ani sekunda nebola vykalkulovaná. Ba zažila som ich aj v situáciách, keď ako ľudia „prestrelili“: počuť od nich bezprostredné, úprimné, okamžité a pravdivé „prepáč, prosím, odpusť“ ma vovádzalo do úžasu spolu s vetou: „Ako to môžem napraviť?“
Z každého šla čistá prirodzenosť v daroch a z darov, ktoré im Boh dal – a to aj vtedy, ak to bola vo svojej podstate ľudsky trošku „trápnosť“. Ešte aj vtedy to zapadalo do plánu Boha s tým človekom a dodávalo mu (napríklad koktanie či časté opakovanie jedného slova) šmrnc a jedinečnosť. Nebáli sa byť sami sebou takí, akí sú: v slobode, že Boh ich prijíma a presne takýchto ich chce použiť.
5. Boží katalyzátor
Tí, ktorých som videla slúžiť, boli vďaka modlitbe, pokore, prijatiu iných a prirodzenosti schopní „nakopnúť“ a inšpirovať, posunúť a usmerniť s takou silou, radosťou a nadšením, že bol problém odísť nezasiahnutí, bez túžby po zmene. Boli ako katalyzátor zmien k lepšiemu „ja“, k hlbšiemu vzťahu s Bohom, k láskavejšiemu putu a službe pre druhých. Rovnako sa nebáli povedať: „Neviem. Nepoznám. Neskúsil(a) som,“ a odporučiť niekoho, kto to vie a zažil. A to iba preto, aby pomohli.
Formovali ma a iných a zanechali stopu Boha vo veľkosti, farebnosti a zvuku svojho jedinečného srdca. Mohla by som písať zoznam: Maroš, Zuzka, Andy, Dodo, Simi, Pali, Dano, Juraj, Gabika, Majka, Lacko… a mnohí ďalší. Je mi cťou učiť sa od vás slúžiť naplno. Nech vás dobrý Boh stále vedie a inšpiruje.
Už len preto, aby čím viac z nás pochopilo službu ako možnosť byť predĺženými rukami, ponáhľajúcimi sa nohami, počúvajúcimi ušami, pozornými očami, otvoreným srdcom, cez ktoré Kristus hojí bolesti sveta.