Päť príbehov svätých o nádeji
Nádej nie je len nejaká abstraktná idea, ale niečo, čo sme pozvaní žiť veľmi konkrétne vo svojom každodennom živote. Ako sa to podarilo piatim konkrétnym svätcom?
Svätá Rita z Cascie (1380 – 1447)
Nazýva sa aj patrónkou nemožných vecí či v beznádejných situáciách. Táto manželka, matka, vdova a augustiniánska mníška si prežila neľahký život. Už od útleho veku sa chcela stať mníškou, ale rodičia naliehali, aby sa vydala za jedného muža. Neskôr v manželstve bol k nej veľmi krutý, bolo to ťažkých osemnásť rokov manželstva. Nakoniec bol zavraždený v bitke a ona ostala sama s dvomi synmi, ktorí napokon tiež nečakane zomierajú na chorobu. Chcela vstúpiť do augustiniánskeho kláštora v Cascii, kde ju neprijali, pretože bola vdova. Napokon však spravili výnimku a Rita tam mohla v roku 1413 vstúpiť. Žila prísnym asketickým životom, modlila sa a každému pomáhala. Aj svoje ochorenie znášala ako obetu Bohu. Vo svojom živote nikdy neprestala dúfať, aj keď jej život neraz ponúkal beznádejné situácie. Dostala aj stigmy – rany po tŕňovej korune. „Po storočiach sa ukazuje, že tajomstvo Ritinej sily spočíva v schopnosti priviesť nás cez príklad vlastného života k načúvaniu hlasu vychádzajúceho z hĺbky nás samých, a tak znova oživiť nádej v našich utrápených srdciach,“ čítame v knihe 15 dní so svätou Ritou. S jej životom sa spája známa legenda – bola už ťažko chorá a vo veľkej zime v roku 1437 poprosila spolusestru o ruže a figy. Táto jej sestra v kláštornom dvore skutočne našla ruže aj zrelé figy. Zomiera 22. mája 1447 v Cascii.
Svätý Ján Mária Vianney (1786 – 1859)
Narodil sa vo Francúzsku dobrým a zbožným rodičom, k jeho ďalším piatim súrodencom. Už ako malý chlapec mal záujem o duchovné veci. Túžil sa stať kňazom, ale rodičia nemali na štúdium peniaze a Ján mal už dosť rokov. Nakoniec však mohol chodiť do malej farskej školy. So štúdiom sa dosť natrápil, mal slabú pamäť a veľké medzery vo vedomostiach. Boril sa najmä s latinčinou. Neskôr musel narukovať, na vojne ochorel, dva roky v malej dedinke učil deti. Ako dezertér sa musel skrývať, až neskôr dostal amnestiu a mohol sa vrátiť domov. Ako dvadsaťšesťročný začína študovať filozofiu vo Verrieres, čo mu opäť ide veľmi náročne. Potom nastupuje do seminára v Lyone, ale do vyšších ročníkov nepostupuje, keďže nespravil skúšky. Nepomohlo ani domáce doučovanie. Jeho farár Balley vyučujúcich presvedčil, aby ho skúšali vo francúzštine. To mu pomohlo k tomu, aby sa stal diakonom a neskôr kňazom. Spočiatku nemohol ani spovedať. Onedlho sa však stal obľúbeným spovedníkom, vyhľadávaným široko-ďaleko. Vnášal do ľudských sŕdc skutočnú nádej a Božie odpustenie. V roku 1818 ho poslali do farnosti Ars so slovami: „Je to malá obec a niet v nej veľkej lásky k Bohu, vy ju tam zasejte!“ Bezbožná dedinka s opusteným kostolom a štyrmi krčmami. No Ján sa nevzdal, nepodľahol beznádejnej situácii, ale pustil sa do roboty. Žil prísne asketickým životom, navštevoval farníkov. Zbožní farníci prijímali jeho pastoračnú činnosť s veľkým nadšením, ale viac bolo tých, ktorým farár z Arsu prekážal a sťažovali sa naňho arcibiskupovi. Ten však Jána podporoval. Časom sa však začal napĺňať aj kostol v Arse. Neskôr začal chodiť kázať do okolitých farností. Aj mnohí pútnici chodievali do Arsu, aby sa u Jána mohli vyspovedať a nechať si poradiť. To sa nepáčilo diablovi, ktorý Jána nenechal na pokoji. Okrem toho mal Ján dar čítať vo svedomí, denne trávil šestnásť až dvadsať hodín v spovednici. Zomrel 4. augusta 1859.
Svätá Jozefína Bakhita (1869 – 1947)
Táto veľká svätica spočiatku žila bezstarostný život v srdci Afriky. Utrpenie sa v jej živote začína, keď jej staršiu sestru unesú otrokári. Neskôr sa to isté stalo aj jej. Jej noví „majitelia“ jej dali nové meno – Bakhita, čo v arabčine znamená „šťastná“. Únoscami bola uväznená v tmavej prázdnej miestnosti, kde dostávala trochu jedla len raz denne. Potom ju predali obchodníkovi s otrokmi. Podarilo sa jej utiecť, avšak opäť sa dostala do otroctva. Bolo to naozaj veľké utrpenie. Niekoľkokrát bola predávaná ako otrokyňa. Neraz bola mučená a týraná. „Myslela som si, že umieram, zvlášť vtedy, keď mi do rán nasypali soľ… Skutočne len Božím zásahom sa stalo, že som nezomrela, lebo Boh ma určil na väčšie veci,“ hovorí africká svätica. Ťažké obdobie jej života sa končí vtedy, keď sa dostane k talianskemu vicekonzulovi v Sudáne. Tento nový pán ju nikdy nebil a bol k nej láskavý. Dostala sa s ním do Talianska, kde sa starala o ich malú dcérku Mimminu, skamarátili sa. Keď sa konzulova manželka musela vrátiť za ním do Afriky, poslala obe dievčatá do internátnej školy do Kongregácie dcér milosrdnej lásky v Benátkach, kde sa Bakhita začína pripravovať na krst. Po krste spoznáva povolanie do zasväteného života, po štyroch rokoch vstupuje do noviciátu a v roku 1896 skladá večné sľuby. Prežila plodný apoštolský život. Zomiera 8. februára 1947.
Túto sväticu spomína aj emeritný pápež Benedikt XVI. svojej encyklike o nádeji – Spe salvi. Píše: „Takže aj ona mala nádej – nielen malú nádej, že našla menej krutých majiteľov, ale veľkú nádej: ‚som bezpodmienečne milovaná a čokoľvek sa stane, táto Láska ma očakáva. A tak je môj život dobrý‘. Prostredníctvom spoznania tejto nádeje bola ‚vykúpená‘, necítila sa viac otrokyňou, ale slobodnou Božou dcérou.“
Svätý Páter Pio (1887 – 1968)
Na celom svete známy ako Páter Pio, vlastným menom Francesco Forgione. Jeho život je tiež príkladom, ako nikdy v živote nestratil nádej, aj keď zažil veľa utrpenia a ťažkostí. Výnimočný už ako dieťa, zbožný, odmalička sa chcel stať kňazom. V roku 1902 sa stáva kapucínom a prijíma meno Pio. Neskôr je v roku 1910 vysvätený za kňaza. V jeho živote boli neprestajne prítomné dve silné skutočnosti: utrpenie a nadprirodzené zásahy. Dostal aj stigmy ako prvý stigmatizovaný kňaz v Cirkvi. Mal dar bilokácie, vedel čítať v ľudských srdciach. Bol zapálený pre službu vysluhovania sviatosti zmierenia, bežne spovedal desať až dvanásť hodín denne. Dostal aj zákaz spovedať a slúžiť svätú omšu verejne, čo prijal v poslušnosti a napriek tomu vytrval v nádeji. Obľúbené sú aj tieto jeho slová: „Boh kresťanov je Bohom metamorfóz: keď mu vhodíte do lona svoju bolesť, získate pokoj; dáte mu svoje zúfalstvo a dostanete nádej.“ Alebo na inom mieste zas hovorí: „Keby sa svet obrátil hore nohami, keby temnoty zasiahli všetko, nesmie nič napĺňať tvoju dušu nepokojom, pretože Boh je s tebou.“
Svätý Ján Pavol II. (1920 – 2005)
Pápež Ján Pavol II., vlastným menom Karol Wojtyła, výrazným spôsobom ovplyvnil dejiny 20. a začiatku 21. storočia. Veľký svedok nádeje, ktorú rozsieval do celého sveta, všade kam prišiel. Narodil sa vo Wadowiciach v Poľsku, ako deväťročnému mu zomiera matka a o tri roky neskôr starší brat Edmund. Ako dvadsaťjedenročný stratil aj otca. Mal nadšenie pre divadlo a poéziu, počas nacistickej okupácie Poľska pracoval ako robotník vo fabrike. Dozrieva v ňom túžba po kňazstve, začína tajne navštevovať teologické prednášky v seminári. V roku 1946 je vysvätený za kňaza. Neskôr bol poslaný na štúdiá do Ríma, tu sa stretáva aj s Pátrom Piom. Už ako tridsaťosemročný je vymenovaný za pomocného krakovského biskupa, neskôr za arcibiskupa Krakova a kardinála. Mal vrúcny vzťah s Matkou Božou, s čím sa spája aj jeho biskupské motto: Totus tuus. (Celý tvoj.) Mal blízko k ľuďom, bol schopný načúvať i viesť dialóg. Dňa 16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a stáva sa Jánom Pavlom II. Podnikol množstvo apoštolských ciest, všade chcel ohlásiť evanjelium, nádej a Božiu dobrotou. Obzvlášť blízki mu boli mladí ľudia – práve preto založil tradíciu Svetových dní mládeže. Jeho pontifikát bol veľmi plodný, hoci bol jeho život poznačený mnohým utrpením – až do konca, ale on mal stále pohľad upriamený na svojho Spasiteľa, zdroj všetkej nádeje. Previedol Cirkev do nového tisícročia. Zomiera 2. apríla 2005, v predvečer Nedele Božieho milosrdenstva.
Ján Pavol II., veľký svätec 20. a 21. storočia, raz povedal: „Radosť z dobra a nádej na jeho víťazstvo v človeku a vo svete nevylučujú obavu o toto dobro ani strach pred zmarením nádeje.“ Alebo ako nás povzbudil pri návšteve nášho Slovenska: „Kráčajte vždy vo svetle a v sile vzkrieseného Krista. Buďte silní v nádeji a v láske k Bohu a blížnemu. Zachovajte si svoje vzácne slovenské tradície a svoje dedičstvo viery.“