Päť mám o tom, čo znamená pandémia v domácnosti
Materstvo je dar radosti, zodpovednosti, aj veľkej obety. Prídu dni, keď je toho dosť, nestíha sa navariť ani upratať, no dôležité je uvedomiť si, že aj takto je to niekedy v poriadku. Keď dávate deťom tisíc nových šancí, prečo ich nedáte aj sebe? Zaslúžite si to. Päť mám, ktorých sme sa pýtali na to, ako zvládajú núdzový pandemický čas, sa v jednom stopercentne zhodli. Bez Pána Boha by mnohé veci nezvládli.
Poďme si ich predstaviť:
Mama Silvia Demská (39) vychováva spolu s manželom Martinom tri deti, s ktorým tiež už pätnásty rok vedie detský saleziánsky zbor Vinimini v Bardejove. Obaja ako pracujúci učitelia zažili v čase pandémie veľa zmien a zvykaní si na formu dištančného vzdelávania.
Mama Drahomíra Kucková (45) pracuje ako učiteľka a zástupkyňa riaditeľky materskej školy, do práce chodí každý deň. Už polroka sú ako rodina v rovnakom, a predsa inom zložení. „Boh nám požehnal osem detí. Teraz sme akosi 1:1. Štyri sú s ockom v nebi a tri dcéry a jeden syn so mnou. Manžel a otec našich detí odišiel 29.9.2020, po boji s chorobou, k Otcovi.“
Dvojnásobná mama Renáta Billá (49) má spolu s manželom Ľudom dve dcéry. Manžel pracuje doobeda v mestskej knižnici ako knihovník a poobede vyučuje na umeleckej škole hru na gitare. Renátka je vyštudovaná zdravotná sestra, no už niekoľko rokov pracuje v školstve ako nepedagogický zamestnanec.
Mama Simona Rusinková (31) je doma už skoro sedem rokov. Ich šesťčlennú rodinku opisuje jasne: „Sme šesťčlenná rodina. Ocko Ferko, mamka Simi a štyri deti.“ Mamka je doma na rodičovskej dovolenke, manžel pracuje ako učiteľ na strednej škole, čo v súčasnej situácii znamená, že pracuje z domu.
Mama Tereza Mihalčinová (43) je doma o čosi dlhšie, už dvadsať rokov je „mama na plný úväzok“. S manželom Martinom majú spolu šesť detí, a keďže medzi najstarším (19 rokov) a najmladším dieťaťom (2 roky), je značný veľký rozptyl, zažívajú a užívajú si všetky obdobia ich vývoja.
V tomto roku si zvlášť uvedomujem vďačnosť za všestranné schopnosti svojho manžela /mama Silvia/
Aké všetky práce ako matky v domácnosti vykonávate?
Mama Silvia: V tomto období mám skôr pocit, že sa nám pozície vymenili, na čo sme si museli zvyknúť. Ja chodím do práce, Martin sa popri homeoffice už celý rok stará o domácnosť: učí sa s chlapcami, stará sa o najmladšieho, ktorý bol prevažnú časť roka doma, varí, nakupuje, upratuje. Ja sa mu v tom, po príchode domov, snažím pomôcť a odbremeniť ho z niektorých prác. V tomto roku si zvlášť uvedomujem vďačnosť za všestranné schopnosti svojho manžela.
Mama Drahuška: Snažím sa robiť všetky potrebné, aj iba chcené domáce práce, od pečenia voňavého chleba či koláčov, cez všetky domáce práce a starostlivosti o záhradu či pole. Nie je toho málo. V prvom rade chcem s Božou pomocou zvládnuť úlohu mamky, aby deti vedeli, že si napriek všetkému viem nájsť čas na prezretie úloh, na rozhovory, spoločenské hry, prechádzky a chcem byť súčasťou ich sveta. Nosím v sebe túžbu, aby vnímali, že nič nie je dôležitejšie, ako spoločný čas s nimi. Či už v modlitbe alebo v akejkoľvek inej aktivite.
Mama Renátka: Úloha matky v rodine je pre mňa nesmierne vzácna a beriem ju ako dar od Boha. Fungujem vlastne nonstop ako rodič, ako manželka, ako upratovačka, kuchárka, učiteľka, ako zdravotník – mladšia dcéra má od dvoch rokov diabetes – ako výživový poradca a v neposlednom rade aj ako priateľka.
Mama Simonka: Hmmm, asi všetky. Od kuchárky, cez učiteľku, upratovačku, „kutilku“, psychologičku, až po lekárku. To asi pozná každá mamka. Snažíme sa mať aj rozdelené úlohy. Niektoré chlapci urobia sami od seba, iné musíme stále dookola prízvukovať, kým si urobia návyk.
Mama Terezka: Manžel je súkromný podnikateľ, takže všetka starostlivosť a výchova našich detí zostáva na mne. Môžem naozaj úprimne povedať, že na seba si nájdem počas dňa maximálne polhodinu, aj to nie vždy. A tak je to nonstop, aj počas víkendov a všetkých sviatkov.
Keď veci nejdú tak, ako by som chcela, alebo dokonca tak, ako by mali, vtedy sa snažím ďakovať. Za všetko /mama Simonka/
Pociťujete, že je toho na vás niekedy dosť?
Mama Silvia: Samozrejme, že prichádzajú také chvíle. Najťažšie zvládam zmeny. Týždeň v škole, týždeň doma, náhly prechod na dištančné vyučovanie, zatvorenie škôlky, poznámky chlapcov na EduPage, deľba práce v domácnosti… Všetko ma to dokáže vnútorne rozbíjať. Vtedy rada vyjdem von do prírody, len tak sa poprechádzať či vyšliapem nejaký kopec, kde sa snažím nájsť nadhľad aj v osobnom živote.
Mama Drahuška: Čas, keď sme fungovali dennodenne medzi domácnosťou a nemocnicou, bol časovo aj psychicky náročný. Aj keď veľmi pekný a vzácny. Bezprostredne po manželovej smrti bolo veľmi náročné nájsť si aký-taký systém. Aj keď si nemyslím, že ho už máme. Máme overené, že čím viac povinnosti na nás čaká, tým viac času na modlitbu, stíšenie, si potrebujeme nájsť.
Mama Renátka: Samozrejme, že som už mala také pocity. Mne vtedy osobne veľmi pomáha ,,vyčistiť si hlavu“, vypadnúť von do prírody, do ticha, a len tak tam byť.
Mama Simonka: Tento pocit prichádza veľmi často. Hlavne odkedy sa nám narodil štvrtý syn. Mám pocit, že kým sme mali troch synov, mali sme systém, režim, pravidlá a všetko fungovalo. S manželom sme mali čas aj na oddych, na seba. A s príchodom štvrtého dieťaťa to všetko padlo. Nelámala som si tým však hlavu, lebo som vedela, že každé naše dieťa nám zmenilo svet, a pri každom jednom sme si v prvom rade museli na seba zvykať, zostaviť nejaký ten systém a režim. Vtedy sa nám to podarilo tak do polroka, možno aj skôr. Keď na mňa prichádza ten pocit, že mám toho dosť, že nevládzem, doľahne na mňa všetka tá ťarcha, že veci nejdú tak, ako by som chcela, alebo dokonca tak, ako by mali, vtedy sa snažím ďakovať. Za všetko.
Mama Terezka: Občas mám pocit, že je toho toľko, že to na mňa všetko padá a cítim sa veľmi unavená. Keď ma to všetko takto ťaží, pomáha mi večerná prechádzka v prírode, ktorú máme blízko domu. V prírode sa mi darí lepšie modliť, rozmýšľať, plánovať si veci. Nikdy síce na nej nie som sama, väčšinou idú so mnou tri najmladšie deti a náš pes, ale v Božej prírode mi to akosi nevadí. Keď ich vidím, ako sa šantia, behajú, lezú na strom, smejú sa, som spokojná, že sa všetci vyvetrajú.
Žila som po boku manžela, ktorý nemal žiadnu vysokú školu, ale mal v sebe Božiu múdrosť /mama Drahuška/
Ako matky katolíčky, dokážete sa v starostlivosti o rodinu oddať Pánu Bohu alebo je to náročné?
Mama Silvia: Učím sa odovzdanosti každý deň. Od don Boscovej mamy Margity som sa naučila jednej vzácnej veci: Moje nohy sa nedotknú zeme, kým nezačnem deň s Bohom. Tam každé ráno odovzdávam svoju rodinu a všetko, čo nás cez deň čaká. Nehovorím, že je to jednoduché. Prídu dni, keď sa doma všetko rúca, a ja sa to snažím vlastnými rukami opäť postaviť. Niekedy trvá dlhšiu dobu, kým pochopím, že samej sa mi to nikdy nepodarí.
Mama Drahuška: Naše manželstvo trvalo z môjho terajšieho pohľadu veľmi krátko. Ale úprimne a s teplom pri srdci priznávam a teším sa, že bolo veľmi krásne. Žila som po boku manžela, ktorý nemal žiadnu vysokú školu, ale mal v sebe Božiu múdrosť. Veľmi som ho obdivovala, veľa toho mne a deťom odovzdal, zanechal. Jeho život, postoje, rozhodnutia, ukazovali na živého Boha, ktorému veril a hotovo. Hovorieval, že viera neexistuje väčšia alebo menšia. Buď veríme, alebo nie. Buď ju máme, alebo nie. Neexistuje viac či menej viery. A toto bolo stavebným kameňom nášho vzťahu. Len o tom, ako ma manžel učil dôverovať a aké mnohé veci nám Boh dával, ako sme vnímali, že je to skutočne živý vzťah so živým Bohom, by sa naplnili mnohé stránky svedectiev. Dlhým úvodom sa prepracovávam k odpovedi na túto otázku, ale áno, svoj život sme zverili Bohu, a tak aj starostlivosť o rodinu. Snažím sa každú jednu chvíľu odovzdať Jemu. Aj tú plnú radosti, ale aj chvíle plné bolesti, sĺz či starostí.
Mama Renátka: Všetko je to o dôvere. Veľakrát mám pocit, že sa neviem odosobniť a prenechať všetko na Pána Boha. Potom si však spomeniem, aké veľké veci už v našom živote urobil, keď sme sa s dôverou obrátili na Neho. A to ma vždy povzbudí.
Mama Simonka: Toto je pre mňa kľúčové. Neviem si predstaviť, že by som sa s vecami predierala sama, bez Boha. Ja som asi ako také malé dievčatko, ktoré vždy príde pred Otca, s radosťami, so starosťami. „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“ (1 Pt 5, 7), a tomu verím. Nech ma trápi čokoľvek, viem, že keď prídem za Otcom, neodídem rovnaká. Ale často je to boj o čas s Ním. A keď v tom všetkom zhone neviem správne zareagovať, pýtam si múdrosť (Jak 1, 5).
Mama Terezka: Bez plnej dôvery a odovzdania sa Bohu by som to takto nezvládla. Dokonca som zistila, že momentálne venujem viac času rannej ako večernej modlitbe.
Ráno prosím Ducha Svätého, aby mi pomohol s organizáciou dňa a dal mi silu zvládnuť to pod Jeho ochranou. Večer bývam taká vyšťavená, že sa nedokážem modliť nejako dlho, a ani mi to tak nejde, ako s oddýchnutou a čistou mysľou ráno.
Máme nádej. Dodržiavame opatrenia a veríme, že čoskoro budeme s našimi drahými /mama Simonka/
A čo aktuálny „núdzový režim“? Ako ho zvládate?
Mama Silvia: Ako rodina zvládame tento režim veľmi dobre. Tým, že za bežných okolností sme boli spolu veľkú časť dňa, nerobí nám problém 24-hodinová spoločnosť. Našli sme v ňom veľa pozitív, ktoré by som si rada uchovala, aj keď to všetko skončí: rodinné prechádzky, spoločenské hry či častá modlitba svätého ruženca. Pre mňa, človeka extroverta, je však náročné prijať domácu karanténu, chýbajúce vzťahy a stretnutia s rodinou či priateľmi.
Mama Drahuška: Ja asi nie som dobrá vzorka, pretože, ak Covid je dôvod núdzového režimu, tak ja a naše deti celý čas chválime Boha za tento čas. Nie žeby sme Slovensku priali ťažký čas a všetko náročne s pandémiou spojené, nie je nám to ľahostajné, ale snažíme v tom vidieť, že Boh je nad tým a vidieť, čo všetko nám týmto daruje. Áno, je to spojené so situáciou, ktorej sa nevieme vyhnúť, ktorá u nás v rodine paralelne s pandémiou ide. Keď pandémia začala a Slávo bol ešte medzi nami, boli sme spolu doma viac ako inokedy. Mali sme viac času na spoločné aktivity. Pomenovali sme, že je to krásny čas, že sme akoby obaja doma na materskej s veľkými deťmi. Veľmi sme si tento čas užívali. Teraz spätne vidíme, že bol pre nás darom. Obrovským. Vtedy sme netušili, že pôjde o poslednú Veľkú noc, poslednú jar, posledné jarné práce v záhrade, májovú cyklistiku, či posledné leto ako rodiny v kompletnej zostave.
Mama Renátka: My fungujeme normálne, akurát sme viac spolu, častejšie sa vyprázdňujú chladnička a hrnce.
Mama Simonka: Často ma drží pri živote myšlienka na to, že raz sa to predsa skončí. Snažíme sa žiť s tým, čo máme. Tiež je to o pohľade. Ak chcem, tak reptať a sťažovať sa viem na čokoľvek, a nielen vtedy, keď je korona. Ťažko mi bolo, aj keď tu tento vírus nebol. Áno, je to náročné, lebo sa nám narušil náš zabehnutý školský systém, málo sa vidíme s babkami, dedkom a zvyškom rodiny. Moju mamku a súrodencov som nevidela od Vianoc, pretože žijú v inom okrese, ďaleko od nás. Ale máme nádej. Dodržiavame opatrenia a veríme, že čoskoro budeme s našimi drahými.
Mama Terezka: Do tohto všetkého zrazu prišiel tento zvláštny, no aj ťažký čas korony. Tri dcéry, jedna vysokoškoláčka a dve na osemročnom gymnáziu, sú od októbra doma a učia sa dištančne. Syn je tretiak, ten si užil online vyučovanie len tri mesiace, takže sa náš dom premenil na malú „online školu“. Druhý syn predškolák a dvojročná dcéra, sa museli naučiť byť tichšie.
Naším pravidlom je pravidlo lásky a odpustenia /mama Renátka/
Máte s deťmi harmonogram, pravidlá, podľa ktorých sa riadite?
Mama Silvia: Vedieme deti k tomu, aby si sami všímali, čo je potrebné doma urobiť a nečakali na náš „povel“. Okrem toho im pripomíname, že nie sú v hoteli. Keď si všimneme zhoršenie v prospechu alebo správaní, využívame „oddych“ od elektroniky.
Mama Drahuška: U nás funguje, ako to ja nazývam, škatuľkový systém. Je tam škatuľka s pravidlami. Snažím sa dodržať, aby deti, aj keď majú školu od monitora, chodili na vyučovanie upravené, bez mobilu. Aby hneď po obede riešili domáce úlohy. Potom majú pridelené zodpovednosti za domáce práce. Majú služby. Mladšie deti majú časový limit určený na spánok. Staršie dievčatá majú limit, do kedy zhasínajú svetlo. Do pravidiel, alebo skôr do rodinných rituálov, patrí spoločné stolovanie a modlitba, či sledovanie svätých omší.
Mama Renátka: Tým, že naše deti sú už veľké, potrebujú aj svoj priestor a snažíme sa im ho ponechať. Ale cez víkendy chodíme spolu na chalupu a každý večer, od malička, sa spolu modlíme. Naším pravidlom je pravidlo lásky a odpustenia. A samozrejme, krížik na čelo a pusa na líčko pred každým odchodom z domu a pred spaním.
Mama Simonka: Pravidlá musia byť, inak by bol u nás cirkus. Napríklad hodinku a pol pred jedlom, či už raňajky, obed, večera, nejeme sladkosti, pretože chlapci potom nejedia riadne jedlo. Cez týždeň sú to spoločné večere a cez víkend sme spolu celé dni, takže spolu aj jeme. Počítačové hry majú dovolené len v sobotu, každý má tridsať minút. Najstarší školák má dovolené hrať aj v stredu. S deťmi sa veľa rozprávame, čo treba vysvetliť, vysvetľujeme primerane veku, a oni to chápu, vedia prečo toto nie, prečo áno, čo to spôsobuje, a to im stačí. Zatiaľ.
Mama Terezka: Snažím sa im vymýšľať hry, pri ktorých by starších školopovinných súrodencov nerušili. Popritom musím stihnúť navariť, upratať, vyprať, vyžehliť a vlastne všetko, čo robí každá mamina v domácnosti. Bez presných pravidiel a harmonogramu by som to nezvládla a myslím, že ani naše deti.
Čo si myslíte, že je dôležité, aby vedela každá matka?
Mama Silvia: Že raz to všetko skončí a my sa vrátime do bežného života, v ktorom už nebudeme mať toľko času na našich najdrahších.
Mama Drahuška: Myslím si, že je dôležité, aby vedela, že jej deti ju veľmi potrebujú. Nestačí prísť do izby ako kontrolór, učiteľ či tréner na 10 minút a odísť vo vedomí, že dieťa sme odkontrolovali a „vieme“, že sa učí alebo cvičí. Je dobré, ak si do izby k dieťaťu sadneme možno aj na hodinu a pozorujeme, ako sa učí či maľuje, čo robí. Bude vnímať, že to nie je kontrola, ale skutočný záujem rodiča o dieťa a jeho svet.
Mama Renátka: Je dôležité, aby každá matka, hlavne teraz, cítila Božiu prítomnosť a blízkosť. Len vtedy môže byť skutočne silná, plná lásky a pokoja.
Mama Simonka: Že je dobrá. Že je dosť. Že nemusí nikomu nič dokazovať, pretože to, čo robí, robí s najväčšou láskou, a to je najviac. Je veľmi potrebná a chcená. Je teplom a domovom pre svoje deti, je krásou pre svet a inšpiráciou. Je vzácna a milovaná.
Mama Terezka: Želám všetkým maminám, aby našli vo svojej práci doma pokoj a radosť z toho, že aj keď ich prácu nevidno, a stále sa zdá byť nedokončená, Boh to všetko vidí a pomáha im pri nej dvojnásobne.
Myslím si a cítim to tak, že Boh od nás nechce veľké obety a obrovské činy. On chce len našu lásku /mama Terezka/
Ako si nájsť čas na deti, manžela, zároveň na seba a Boha?
Mama Silvia: Myslím si, že je to o vedomom plánovaní a nastavení sa. Vzťahy je potrebné budovať celý život a my sami vieme, ktorý z nich potrebujeme práve posilniť. Každý z nás je manažérom vlastných vzťahov. Stačí byť vnímavý, rozhodný a trochu nápaditý. Večer sa mi tiež bežne stáva, že zaspím v strede modlitby. Keď som sa raz s týmto problémom zdôverila kňazovi, odpovedal mi veľmi povzbudivo: „Nie je nič krajšie, než zaspávať s modlitbou na perách.“
Mama Drahuška: Môj tip je urobiť si poriadok v hierarchiách hodnôt vo svojom živote. Keď to mladí počujú na snúbeneckých náukách, sú nadšení a odhodlaní dodržiavať tento rebríček. No niektorým sa stáva, že „otec lži“ ich oklame a ukáže všetko možné, čo je práve dôležitejšie. Treba byť na seba prísna. Aby duch, duša a telo boli skutočne 3v1. A potom, čas pre manžela. Aspoň pekných pár viet, každý deň aspoň mini rande. Raz za mesiac dlhšie rande. Nám to živilo manželstvo. A deti vidieť určite viac ako internet či sociálne siete. Zahrať si s nimi spoločenské hry. Keď som to všetko ustála, bola som spokojná a ten čas s Bohom, manželom a deťmi sa mi vždy mnohonásobne vrátil.
Mama Renátka: My si vždy večer, pokiaľ to možnosti dovolia, s manželom vyjdeme na prechádzku alebo si večer sadneme k telke a dáme si pohár vínka, alebo vyjdeme do prírody, alebo si len tak uvaríme kávu a vypijeme spolu. Spoločne však často chodíme do prírody alebo na chalupu, kde spolu pracujeme, zveľaďujme, varíme, pečieme, po večeroch hráme rôzne hry, rozprávame sa. Všade tam, kde sme, či už všetci spolu, alebo iba my dvaja, sa snažím nachádzať Boha a počúvať ho. Na chvíľku sa stíšiť a byť v tichu.
Mama Simonka: Tak takýto tip by som potrebovala ja (smiech). Je to asi aj o tom režime. Rozdeliť múdro čas, kedy som s deťmi, kedy s manželom, kedy s Bohom, a potom to len urobiť.
Mama Terezka: Myslím si a cítim to tak, že Boh od nás nechce veľké obety a obrovské činy. On chce len našu lásku. Lásku, ktorú môžeme preukazovať v každodenných skutkoch, úsmeve, pohladení alebo len stíšení. Tak, ako sa deti naučia najviac v napodobňovaní svojich rodičov, tak sa aj ja chcem stať dobrou maminou v napodobňovaní Boha, nášho Otca.
Všetko, čo potrebujem, mám. Skvelú rodinu a Pána Boha pri sebe /mama Renátka/
Ste kuchárky, učiteľky, vychovávateľky, kamarátky, vzory, všetko robíte pre druhých. Čo by ste ocenili, aby sa urobilo pre vás?
Mama Silvia: Chcela by som ísť na výlet, ktorý by moja rodina tajne pripravila. Dúfam, že to budú čítať. (Smiech.)
Mama Drahuška: Ťažká otázka. Keďže vnímam, ako má deti chcú chrániť a pomáhať mi, tak by som asi ocenila, keď sa opatrenia uvoľnia, ísť s nimi niekam na chatu, na výlet, byť spolu inak a inde.
Mama Renátka: Vlastne ani neviem. Myslím si, že všetko, čo potrebujem, mám. Mám skvelú rodinu a Pána Boha pri sebe. Pokoja a dobra nikdy nie je nazvyš.
Mama Simonka: Tak snívam o jednom dni v týždni, kedy by som bola sama, ale to je momentálne nereálne (smiech). Ale potešilo by ma, keby mi niekto navaril obed a obslúžil ma.
Posledná z mám, Terezka, svoje prianie neprezrádza, no my veríme, že sa napriek tomu jej vrúcne želania vyplnia.