Párová terapeutka: Rozdielnosť v prežívaní emócií môže byť v manželstve veľkým prínosom

Ako muži a ženy sme rozdielni. Inak vyzeráme, myslíme či prežívame. V manželstve často práve rozdielne prežívanie emócií vyvoláva konflikty. O tom, prečo je to vôbec tak a v čom nás môže rozličné prežívanie obohatiť, sme sa rozprávali s párovou terapeutkou Zuzanou Polohovou.

Prečo vôbec reagujeme ako muži a ženy rozdielne?

To, ako emocionálne reagujeme, vyplýva z našej osobnosti, našich najranejších zážitkov, skúseností, pozorovania najbližších a najdôležitejších osôb v našom živote. Muži ako malí chlapci možno často nevideli svojho otca plakať, možno ich plač alebo citlivosť bola považovaná za slabošskú a „babskú“, mohli za prejav svojich zraniteľných emócií zažiť výsmech alebo poníženie, pretože chlapi majú byť predsa silní. Nehovoriť o prežívaní strachu, neistoty, pocitu nedostatočnosti sa stal spôsob, ako prežiť a zostať „silný“.

Vnútorné prežívanie žien je ovplyvňované aj mesačným menštruačným cyklom a hormonálnymi zmenami. Každá fáza cyklu je charakterizovaná rôznymi hladinami hormónov, ktoré môžu ovplyvňovať náladu a emocionálne prežívanie. Tieto hormonálne zmeny môžu spôsobovať, že ženy prežívajú pestrejšie a častejšie zmeny nálad v porovnaní s mužmi, ktorí majú stabilnejšie hladiny hormónov. Samozrejme, každý jednotlivec je iný a niektoré ženy môžu pociťovať výraznejšie zmeny nálad, zatiaľ čo iné ich môžu prežívať menej intenzívne.

Nebol by nás život jednoduchší, ak by sme emócie prežívali rovnakým spôsobom?

Povedala by som, že emócie ako ľudia viac-menej cítime rovnako. Zabolí nás nerešpekt, odmietnutie, poníženie… Motivuje nás úspech, uznanie či pozornosť. To, ako emócie spracovávame a prejavujeme, najmä tie zraniteľné, je u každého iné. Naučili sme sa s nimi určitým spôsobom nakladať, aby nám neznemožňovali dennodenné fungovanie. Možno by som to preto nekategorizovala výhradne na mužov a ženy, i keď určité črty môžu byť prevládajúce u jedného či druhého pohlavia. Rovnaké prežívanie by nás pripravilo o krásu jedinečnosti, možnosť sa dopĺňať a vzájomne si pomáhať.

Je možné, aby sme z tejto rozdielnosti v manželstve vyťažili niečo dobré – aby nás to nerozdeľovalo, ale nejakým spôsobom spájalo? Ak áno, ako na to?

Rozdielnosť môže byť veľmi náročná a byť aj zdrojom konfliktov a nedorozumení, avšak na druhej strane môže byť krásnym prínosom a pomocou pre oboch. Kde je jeden z partnerov zaplavený emóciami, druhý dokáže situáciu racionálnejšie vyhodnotiť a ponúknuť na vec inú perspektívu a riešenie. Naopak, v situácii, kde logika nie je ten najvhodnejší prístup, dokáže emocionálnejší z partnerov priniesť svoj „dobrý pocit“, ktorý je v danom momente ten najpotrebnejší…

EMÓCIE PRINÁŠAJÚ INFORMÁCIE, ŽE SA DEJE NIEČO DÔLEŽITÉ

Prečo je vôbec dôležité, aby sme s emóciami vedeli narábať správne?

Emócie sú hnacou silou v našom živote, dokážu nás vyburcovať k nadľudským výkonom, ale nás aj úplne paralyzovať. Sme stvorení ako emocionálne bytosti a vedieť emócie správe spracovávať ma obrovský vplyv na naše duševné a tým neoddeliteľne i telesné zdravie a na všetky naše vzťahy. Potlačené, nespracované emócie neodídu a prejavia sa niekde somaticky.

Existujú nejaké všeobecné pravidlá, vďaka ktorým sa naučíme, ako pracovať s emóciami?

Páči sa mi prirovnanie o tom, že emócie by mali mať také miesto v našom živote, ako majú deti v aute. Nedovolíme im sedieť za volantom a viezť vozidlo, ale ich ani nezatvárame do kufra, kde ich nevidíme a nepočujeme. Emócie sú signály, ktoré prinášajú informácie o tom, že sa niečo dôležité deje v našom vnútornom alebo vo vonkajšom svete a potrebujeme na to zareagovať. Z tohto dôvodu im potrebujeme dávať priestor, načúvať im, čo nám komunikujú, zosúladiť ich s rozumom, realitou okolo seba a rešpektom voči iným ľuďom.

POTREBUJEME SA NAUČIŤ ROZOZNÁVAŤ PRIMÁRNE A SEKUNDÁRNE EMÓCIE

Ako prejavovať aj negatívne emócie – hnev, frustráciu či sklamanie tak, aby nášmu manželstvu neuškodili?

Je veľmi dôležité rozpoznávať, čo sú primárne a čo sekundárne emócie. Primárne sú prvé emócie, ktoré pociťujeme hneď, keď sa niečo stane. Sú prvou reakciou tela, ktorá je priamo spojená s udalosťou alebo podnetom. Často sú veľmi silné, čo uľahčuje ich identifikáciu. Sú aj inštinktívne, citlivé a zraniteľné. Môže to byť napríklad strach, neistota, hanba, nerešpekt, pocit nedostatočnosti, samoty a odmietnutia.

Aké sú tie sekundárne emócie?

To sú emócie, ktoré nastupujú po prežití primárnej emócie. Ide o obranné, odpozorované a naučené reakcie, účelom ktorých je prekryť citlivé primárne reakcie niečím menej citlivým. Chránia nás pred zraniteľnosťou a nastupujú okamžite za primárnou emóciou. Keď konáme na základe sekundárnych emócií ako hnev, pohŕdanie, nenávisť a podobne, máme tendenciu útočiť, kritizovať, obviňovať, ignorovať či pohoršovať sa nad ostatnými. Samotné konanie na základe sekundárnych emócií nám bráni byť autentický. Neumožňuje partnerovi alebo blízkej osobe nahliadnuť do nášho vnútra. Žijeme akoby za hradbami, ktoré sme si vytvorili na ochranu našej zraniteľnej časti. Bez prístupu k primárnym emóciám sa jednoducho krútime v kruhoch, nedokážeme sekundárne emócie zmeniť, zacyklujeme sa a navzájom vzďaľujeme. Potrebujeme vytvoriť bezpečné prostredie, kde dokážeme primárne emócie rozpoznať a vyjadriť.

Skúsme si primárne a sekundárne emócie predstaviť v modelovej situácii, keď medzi manželmi dôjde ku hádke. Ona je nahnevaná a kričí, chce počuť jeho reakciu. On je smutný a mlčí.  Čo by mala urobiť ona a čo on?

Dôležité je vzájomne sa vypočuť a snažiť sa jeden druhému porozumieť. Sme Bohom stvorení zo vzťahu a pre vzťah, a preto je kľúčovou potrebou každého človeka byť videný, počutý a prijatý. Ak je jeden z partnerov nahnevaný a kričí na toho druhého v snahe o jeho reakciu, dostane späť len väčšie vzďaľovanie sa alebo hnev. Tlak s hnevom a krikom nikdy neprinesie riešenie, ak chceme vzájomné porozumenie a nejde nám len o to, aby sme hádku vyhrali. Ak jeden prežíva zaplavenie hnevom, potrebuje sa zo situácie vzdialiť, ísť sa možno prejsť a upokojiť svoje emócie. Ak sa dá dohodnúť, odložiť si rozhovor na konkrétny čas. Je dôležité rozhovor začať vtedy, keď sú obaja schopní komunikovať s úctou a rešpektom. Potrebujeme rozpoznať to, čo ma nahnevalo, odkryť, čo sa pod hnevom nachádza, a pomenovať primárnu emóciu. Kde je hnev, tam je často strach a bolesť. Čo ma zranilo? Čoho sa bojím? Potrebujeme dať jeden druhému priestor vyjadriť to, čo sa v ňom odohráva. Partner, ktorý hovorí, potrebuje vyjadrovať svoje prežívanie bez obviňovania, výčitiek a útokov.

Čo je ešte dôležité pri správnej komunikácii emócií?

Vyhýbame sa formuláciám ako napríklad: „Ty mi nikdy nepomáhaš, si ako tvoj sebecký otec…Keby si videl XY, ako sa doma snaží…“ Používame skôr vyjadrenia typu:  „Mám pocit, že som na veci sama a je to pre mňa ťažké. Veľmi by som potrebovala tvoju pomoc.“ Partner, ktorý počúva, neprerušuje, nebráni sa, nevysvetľuje svoju stranu. Opakuje to, čo počuje, a uisťuje sa, či tomu dobre rozumie. Snaží sa prejaviť empatiu a validuje pocity svojho partnera. Roly komunikujúceho a počúvajúceho si potom vymenia.

Treba pamätať aj na to, že emócie, ktorými človek reaguje v danej situácii, môžu byť spojené s ťažkým zážitkom z minulosti. Niekedy sa nám môže zdať, že partner na situáciu reaguje neadekvátne, jeho reakcie sú príliš silné a prehnané. Bolesť z minulosti totiž zintenzívňuje naše emocionálne reakcie na podobné podnety v prítomnosti. 

Snímka: pexels.com, archív respondentky