Pápež František: Modlitba Otčenáš je odvážna a bojovná

Otčenáš je pre kresťanov základným pilierom všetkých modlitieb. Slová, ktoré sú všetkým dobré známe, vyjadrujú hlboký zmysel vzťahu človeka s jeho Stvoriteľom. Modlitba Otčenáš je azda najviac odriekavanou každodennou modlitbou. V nej je naša sila i naša slabosť, keďže si často neuvedomujeme vážnosť viet a slov. Veď kto z nás sa ešte neprichytil pri tom, ako sa modlí Otčenáš povrchne? Možno aj preto priniesol pápež František počas rokov 2018 a 2019 sériu šestnástich katechéz práve o Otčenáši, z ktorých vyberáme sériu hlbokých myšlienok.

V jednom zo svojich zamyslení Sv. Otec zdôrazňuje:

Prosieb Otčenáša je sedem a dajú sa jednoducho rozdeliť do dvoch podskupín. Prvé tri majú v centre ,Ty‘ Boha Otca, ostatné štyri majú v centre ,my‘ a naše ľudské potreby. V prvej časti nám dáva Ježiš možnosť vstúpiť do jeho prianí, ktoré sú všetky obrátené na Otca: ,Posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja.‘ V druhej časti je to on, ktorý vstupuje do nás a tlmočí naše potreby: chlieb každodenný, odpustenie hriechov, pomoc v pokušení a oslobodenie od zlého.

Všimli ste si, že v celej modlitbe Otčenáš sa nevyskytuje slovo ja? Ježiš nás učí modliť sa majúc na perách predovšetkým ,Ty‘, pretože kresťanská modlitba je dialógom, dodáva Sv. Otec.

ABBA, OTČE!

Boh nie je vzdialený starček sediaci na obláčiku. Je to náš ,Otecko‘, hovorí Sv. Otec: Po zoznámení sa s Ježišom a vypočutí si jeho kázania kresťan už nepovažuje Boha za nejakého tyrana, ktorého sa treba báť. Môže sa so Stvoriteľom zhovárať, nazývať ho ,Otec‘. Tento výraz je pre kresťanov natoľko dôležitý, že sa často zachoval nedotknutý v jeho pôvodnej forme – ,Abba‘. Povedať ,Abba‘ – ,Otecko, ocko‘, je niečo oveľa dôvernejšie a dojímavejšie, než osloviť Boha jednoducho ,Otec‘. Srdcom sme pozvaní povedať ,Otecko‘, aby sme mali vzťah s Bohom ako vzťah dieťaťa so svojím otcom, ktoré mu hovorí ,otecko‘ alebo ocko‘.

Ktorý si na nebesiach. Nebesia nie sú nedostupné a vzdialené, zdôrazňuje Svätý Otec pri citovaní proroka Izaiáša: Láska Boha je vždy stála. Počúvajte, aké je to krásne: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49, 15 – 16) Výraz ,na nebesiach‘ nechce vyjadriť diaľku, ale radikálnu odlišnosť lásky, inú dimenziu lásky, lásku neúnavnú, lásku, ktorá navždy zostane, ba viac, ktorá je vždy po ruke.

Aké je podľa pápeža tajomstvo prvej prosby – ,Posväť sa meno tvoje‘? V tejto prvej prosbe cítiť celý Ježišov obdiv voči kráse a veľkosti Otca a túžbu, aby sme ho všetci spoznali a milovali ho kvôli tomu, čím naozaj je. A zároveň je tu úpenlivá prosba, aby bolo posvätené jeho meno v nás. Je to Boh, ktorý posväcuje, ktorý nás premieňa svojou láskou, ale zároveň sme to my, ktorí svojím svedectvom ukazujeme Božiu svätosť vo svete, keď sprítomňujeme jeho meno. Pápež František aplikuje prvú prosbu modlitby Otčenáš aj do reality každodenného života. Boh je svätý, ale ak my, ak náš život nie je svätý, je tu veľké protirečenie! Božia svätosť sa má odzrkadľovať v našich skutkoch, v našom živote.

Druhá prosba je silným vyjadrením túžby človeka po Bohu. ,Príď kráľovstvo tvoje!‘ je ako povedať: „Otče, potrebujeme ťa. Ježiš, potrebujeme ťa, potrebujeme, aby si bol všade a navždy Pánom uprostred nás!“ Príď kráľovstvo tvoje, ty buď uprostred nás. ,Príď, Pane Ježišu.‘ A Ježiš hovorí: „Prídem čoskoro“. A Ježiš prichádza, jemu vlastným spôsobom, ale každodenne. A keď sa modlíme Otčenáš, vždy vyslovujeme ,Príď kráľovstvo tvoje‘, aby sme v srdci začuli: „Áno, áno, prídem, a prídem čoskoro“.

Len prostredníctvom Božej lásky sme slobodní. To, čo nás oslobodzuje, je jeho láska. Otčenáš je v skutočnosti modlitbou synov a dcér, nie otrokov. Je modlitbou detí, ktoré poznajú srdce svojho otca a sú si istí jeho plánom lásky. Nad zamyslením sa tretej prosby modlitby – ,buď vôľa tvoja‘, Sv. Otec zdôrazňuje: Ide o modlitbu plnú vrúcnej dôvery v Boha, ktorý chce pre nás dobro, život, spásu. Je to odvážna modlitba, dokonca aj bojovná, pretože vo svete je veľa, priveľa skutočností, ktoré nie sú podľa Božieho plánu. Všetci ich poznáme. Boh chce mier.

CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ

Druhá časť modlitby Otčenáš sa venuje našim potrebám. Navyše začína slovom, ktoré vonia každodennosťou. Chlieb, zamýšľa sa Sv. Otec, znamená prosiť o to nevyhnutné pre život. Chlieb, o ktorý kresťan prosí v modlitbe, nie je ,môj‘ chlieb – dajte pozor na toto: nie je to môj‘ chlieb, je to náš‘ chlieb. Takto to chce Ježiš. Učí nás prosiť oň nielen pre seba samých, ale pre celé bratstvo vo svete.  Jedlo nie je súkromný majetok , ale dar prozreteľnosti na podelenie sa s Božou milosťou. V skutočnosti iba Eucharistia je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom aj pri úsilí o každodenný chlieb. 

Tak ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme i odpustenie. A to každý deň. Preto sa modlíme ‚Odpusť nám naše viny‘. Podľa pápeža je najnebezpečnejším postojom kresťana pýcha. Je to postoj toho, ktorý sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané. Pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste. Ako ten farizej z podobenstva, ktorý si myslí, že sa v chráme modlí, no v skutočnosti chváli sám seba pred Bohom: „Ďakujem ti, Pane, pretože ja nie som ako tí druhí“.

Milujeme predovšetkým preto, lebo sme boli milovaní, odpúšťame preto, lebo nám bolo odpustené.

Piata prosba – ,ako i my odpúšťame svojim vinníkom‘ –je veľmi podobná jednej časti najväčšieho prikázania: Miluj svojho blížneho ako seba samého! Ako to vníma rímsky biskup? Ježiš spája piatu prosbu s druhým vyjadrením, ktoré vytvorí jednotu s tým prvým. Vzťah vertikálnej dobrotivosti zo strany Boha sa ďalej premieta a má sa premeniť do nového vzťahu voči našim bratom a sestrám – do horizontálneho vzťahu. „Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy“ (Mt 6, 14 – 15).

Pri šiestej „kontroverznej“ prosbe ,neuveď nás do pokušenia‘ Sv. Otec zdôrazňuje, že Boh nám nechce v žiadnom prípade zle. Pri akomkoľvek chápaní textu musíme vylúčiť, že Boh by bol protagonistom pokušení, ktoré doliehajú na ceste človeka. V inej verzii: „Neopúšťaj nás v pokušení“, „Nenechaj nás v pokušení upadnúť“. S touto predposlednou prosbou náš dialóg s nebeským Otcom vstupuje takpovediac do prúdu drámy, na pôdu konfrontácie medzi našou slobodou a nástrahami zlého. Je to Boh, ktorý vždy bojuje za nás, nie proti nám. Otec! Toto je ten zmysel, v akom sa modlíme Otčenáš.

Žiaľ, v našich životoch je zlo prítomné, o čom svedčí aj posledná prosba v modlitbe Otčenáš – ,zbav nás zlého‘. Pôvodné grécke sloveso je veľmi silné – evokuje prítomnosť zlého, ktorý sa nás chce zmocniť a pohrýzť nás a od ktorého prosíme od Boha oslobodenie. Apoštol Peter tiež hovorí, že ten zlý, diabol, nás obchádza ako zúrivý lev, aby nás zožral, a my žiadame Boha, aby nás vyslobodil. Je tu niekto, kto definitívne porazil zlo, zamýšľa sa Sv. Otec. Pomyslite na to, že prvý pozdrav vzkrieseného Ježiša je „Pokoj vám!“ – pokoj vašim dušiam, vašim srdciam, vašim životom. Pán nás obdarúva pokojom, dáva nám odpustenie, ale my musíme prosiť: ,Zbav nás Zlého‘, aby sme neupadli do zla. Toto je naša nádej, sila, ktorú nám dáva Ježiš, vzkriesený Ježiš, ktorý je tu, medzi nami. Je tu s tou silou, ktorú nám dáva, aby sme kráčali vpred a sľubuje nám, že nás oslobodí od zlého.

AKO SA MODLIŤ?

Pápež František vo svojich katechézach ponúkol návod, ako by naša modlitba mala vyzerať.

1. Buďme pokorní!

Prvým krokom k modlitbe je byť pokorným. Nie je slabosťou priznať si svoju hriešnosť. Každý z nás je hriešny. Boh to vie a práve pokornú modlitbu Pán počúva. Podľa Sv. Otca je modlitba jedným z najnepreniknuteľnejších tajomstiev vesmíru. Stále by sme sa mali učiť modliť sa, aj keď to robíme už od detstva.

• Buďme spontánni!

Žiadne siahodlhé príhovory. Bez okolkov! Otčenáš ide priamo na vec. Starovekí židia sa vedeli modliť dlho a kvetnato. Ježiš neopakuje známe slová z ich piesní a žalmov, ktoré dobre poznal. Ustanovil niečo nové. Ježiš sa dištancuje od modlitby pohanov: „Nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.“ (Mt 6, 7) Boh si praje, aby sme sa k nemu prihovárali priamo. Môžeme mu povedať všetko. Aj o veciach, ktoré zostávajú v našich životoch zdeformované, nepochopiteľné či bolestivé.

• Buďme synmi svojho otca!

Nazývajme Boha Abba – Otecko, ocko. Keď sa modlíme, majme na zreteli, že stojíme pred horiacim krom. Modlime sa s bázňou, no zároveň ako deti. Nechajme sa obnoviť jeho mocou, aby sme odzrkadľovali lúč jeho dobroty pre tento svet. „Keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6, 6)

• Naliehajme!

Boh počuje všetky naše modlitby. Hovorí o tom aj podobenstvo o neodbytnom priateľovi, ktorý ide vyrušovať celú rodinu, ktorá už spí, pretože mu náhle niekto pricestoval a on nemá pre neho chleba na ponúknutie. Ježiš nás chce naučiť v modlitbe naliehať. Uvádza aj príklad otca, ktorý má hladného syna. Vy všetci, otcovia a dedovia, ktorí ste tu, keď syn či vnuk o niečo prosí, má hlad a pýta, pýta neustále, plače, fňuká, má hlad: Ak niekoho z vás ako otca poprosí syn o rybu, vari mu dá namiesto ryby hada? (Lk 11, 9). Ježiš hovorí, že žiadna modlitba nezostane nevypočutá. Otec jednoducho nezabúda na svoje deti, ktoré trpia.

• Nezabudnime na Ducha Svätého

Protagonistom každej kresťanskej modlitby je Duch Svätý. Je to práve on, kto nám odhaľuje Božiu vôľu a Božie pravdy. Pozvime do našej každodennej modlitby aj tretiu Božskú osobu. Nebojme sa odvážne pýtať si dary Ducha Svätého a nechať sa ním viesť a usmerňovať, aby sa premieňal charakter našej osobnosti na Božiu podobu.

Kresťanská modlitba sa rodí zo smelosti nazývať Boha Otcom. Toto je koreňom kresťanskej modlitby: osloviť Boha ,Otče‘. A to chce odvahu!

Autor: František Baláž
Snímka: Flickr.com