Lectio mamina: Padám, padáš, padáme
V jedno dávne leto, tesne pred nástupom do prvého ročníka základnej školy, spadol môj otec ako šesťročný šarvanec zo stromu. Veľmi nešťastne si zlomil krk a nemohol v septembri zasadnúť do lavice s ostatnými šarvancami z činžiaka. Pani učiteľka však vraj bola veľmi prísna a často ho za neskorý štart zosmiešňovala (smutný, pravdivý príbeh, o ktorom som sa dozvedela len nedávno, hoci otec už prekročil šesťdesiatku).
Ach, pády z čohokoľvek – tak na tie som skutočný odborník (gény?). A čuduj sa svete – čím som staršia, tým bizarnejšie pády podnikám. Niektoré sú vážnejšie, iné ako stvorené na veselú historku (pády z druhej kategórie víťazia, hahaha). Padla som nielen zo stromu či zo schodov, ale tiež zo školskej lavice (už ako učiteľka), z plota (tiež ako učiteľka, tentoraz na letnom tábore – komentár ošetrujúceho chirurga asi nechcete počuť) a niekoľkokrát z bicykla. Môj najobľúbenejší pád bol však na chodníku a áno, porozprávam vám o ňom – práve teraz!
My matky, ktoré celé dni pripravujeme svojim deťom (a manželom) všetko, čo potrebujú, máme z času na čas túžbu si len tak, bez zvláštneho dôvodu, sadnúť na kávu či zázvorový čaj s priateľkou. Na mňa táto túžba momentálne dolieha raz mesačne (tri násťročné slečny sú predsa len samostatnejšie, aspoň sa tak javia), no pád, o ktorom píšem, sa mi prihodil pred piatimi rokmi, práve pred PRVÝM dohodnutým stretnutím tohto druhu.
S priateľkou z farnosti, ktorá má dvakrát toľko detí než ja a ktorú mám neskutočne rada (Galinka, si to ty!), sme sa dohodli, že sa večer po povinnostiach stretneme a zájdeme na teplý čaj do reštaurácie v centre mesta. Mala som pocit, že sa chystám na prvé „rande“. Pekne som sa obliekla, učesala a dokonca som si obula topánky na opätkoch (čo bola chyba). O ôsmej večer som sa s tlčúcim srdcom vydala na cestu za rovnako vyparádenou kamarátkou, ktorá ma už čakala na dohodnutom mieste.
Vonku sa už zotmelo. Fučalo a pršalo, až som mala pocit, že sa voči nám sprisahali všetci meteorológovia sveta. Plieskalo mnou zo strany na stranu, no odhodlaná stráviť svoju hodinku príjemným trkotaním v príjemnej reštaurácii som kráčala ďalej. V chodníku však bola diera, v ktorej mi ostal opätok a ja som sa roztiahla na zemi. Spadla som nešikovne (čo vás iste neprekvapuje) na ľavé rameno a nedokázala som vstať. Ležala som teda uprostred chodníka v úplnej opustenosti, padal na mňa studený dážď a ja som uvažovala, či je to vôbec možné. Po chvíli som sa spamätala a vytiahla pravou rukou z vrecka telefón, aby som zavolala manželovi. „Prosím ťa, poď ma zdvihnúť, ležím na chodníku pred panelákom,“ povedala som mu pokojným hlasom. Rozčuľovať sa nemalo zmysel, situácia bola príliš komická. Manžel okamžite dobehol, pomohol mi a zaviezol ma na pohotovosť (to bolo snáď po prvý raz, čo som na chirurgiu prišla taká vyobliekaná). V celom tom večeri ma najviac mrzela spomínaná priateľka, ktorej som musela zavolať, že stretnutie ruším (Zbohom, čajík! Zbohom, nešikovne nanesené očné tiene!). Rameno som nezdvihla ešte pár týždňov, no spomínané stretnutie sa odvtedy uskutočnilo už mnohokrát s mnohými priateľkami – mamičkami i nemamičkami – a z každého prichádzam domov povzbudená a vďačná za múdru spoločnosť.
A tuhľa Šavol sa tiež ponáhľa, no nie za priateľmi. Ponáhľa sa, plný spravodlivého hnevu (aspoň je o tom presvedčený) riešiť problém s pribúdajúcimi nasledovateľmi Ježiša. Pobáda svojho koňa do cvalu (vďaka svojej obrazotvornosti vidím dokonca pot na konskej šiji), keď tu zrazu – veľké svetlo! Vidím neúprosného prenasledovateľa kresťanov, ako padá k zemi a odpovedá hromobitiu, v ktorom spoznáva Ježišov hlas. Pokorený, s oslepeným zrakom, sa necháva viesť, aby počas nasledujúcich dní v tichu a tme uzrel sám seba v pravde, aby spoznal svoju pomýlenosť a pocítil túžbu stretávať sa s tými, ktorým číhal na život.
Jeden pád, a toľké ovocie! Jeden pád a toľko ľudí vďaka nemu povstalo do pravdy o Ježišovej Božskej prirodzenosti! Jeden pád a taký apoštol!
Som vďačná za tento pád pádov, za stretnutie, ktoré Boh vpísal do diára kresťanstva svojou starostlivou rukou. Svätý Pavol je nám príkladom, že zmena plánov môže byť v Boží prospech, a koniec koncov, predovšetkým v prospech nás samých. Skúsme všetci (ja prvá) vnímať Božie vnuknutia, keď sa veci nevyvíjajú podľa našich predstáv. Možno je za zmenou, ktorá nás čaká, dačo väčšie, než si vieme predstaviť.