Ožeň sa, šuhaj! Hľadaj manželku, nie frajerku!

Tento mesiac s manželkou oslavujeme tretie výročie. Laura je to najlepšie, čo sa mi prihodilo, a ja sa cítim nesmierne požehnaný, že svoj život môžem žiť s tak krásnou, neuveriteľne vtipnou, cnostnou, svätou, pracovitou, silnou, stále veselou ženou, ktorá je skvelou matkou našich detí.

Autor: Sam Guzman

Musím priznať, že skôr, než som Lauru stretol, som nemal veľké šťastie na ženy. Vlastne, môj prístup k chodeniu bol tak trochu kamikadze – veľa havárií a popálenín. Napriek všetkému som sa naučil veľa a verím, že dnes som vďaka tomu lepším mužom.

O to, čo som sa naučil, by som sa chcel podeliť s vami, katolíci, ktorí sa cítite povolaní do manželstva, ale ešte s nikým nechodíte alebo zatiaľ nie ste zosobášení.

Prečo? Povedzme si to na rovinu – žijeme v kultúre, ktorá je k manželstvu nepriateľská.

Ak sa chcete oženiť a založiť si rodinu, najmä, ak ste mladí, okolie vás často považuje za blázna alebo beznádejne naivného. Mnohí veria, že monogamia nie je reálna, ale obmedzujúca a človeka nenapĺňa, a že zodpovednosti a výzvam, ktoré so sebou prináša manželstvo, sa treba vyhnúť za každú cenu.

Písaním tejto série vás chcem vyviesť z mylných úsudkov, ako aj povzbudiť k prijatiu sviatosti manželstva. Dúfam, že tým z vás, ktorí k vzťahu chcete pristupovať tak, aby ste robili radosť Pánovi, ponúknem základy.

Prosím, nezabudnite do úvahy vziať to, že som ženatý len krátko a nepovažujem sa za experta na manželstvo a chodenie. Niektoré veci, o ktorých vám porozprávam, ma naučila skúsenosť, no mnohé ďalšie sú všeobecne platné princípy, ktoré som zozbieral od druhých.

A napokon, túžim po tom, aby to bol rozhovor, zdieľanie skúseností a myšlienok o tejto dôležitej téme. Zostaňte s nami!

 

 

Od chodenia k manželstvu. Séria článkov o chodení a manželstve.

Už roky sa zaujímam o Druhú svetovú vojnu. Rád čítam najmä príbehy z prvej ruky odvážnych hrdinov, ktorí v nej bojovali, ako sú Marcus Brotherton a Stephen Ambrose.

Udatnosť nabok, stále ma pobaví, ako jednoducho títo veteráni vnímali chodenie a manželstvo. Príbehy v denníkoch o tom, ako stretli svoje manželky, vyzerajú zhruba takto: „Keď som zo služby prišiel domov, na tancovačke som zbadal Betty. Bola tou najkrajšou dievčinou v miestnosti. Kamošovi som povedal: ‚Toto dievča si vezmem,ʻ a požiadal som ju o tanec. A už sme svoji päťdesiatpäť rokov.“

V skratke, keď sa mladí muži vrátili z vojenčiny, boli pripravení vziať si ženu a založiť rodinu. Čosi ako chodenie až do tridsiatky neexistovalo, ani bývanie s rodičmi, kým nedostali skvelú prácu. Nie, boli viac než pripravení na zodpovednosť, ktorú so sebou prináša manželstvo a rodina. A hľadali manželku, nie priateľku.

Chodenie so zámerom

Všetci by sme sa mohli čosi naučiť od mužov veľkej generácie – aspoň dôležitosť chodenia so zámerom.

Zdá sa, že my – moderní muži – zápasíme s nerozhodnosťou. Jednoducho nevieme, čo chceme. A tak namiesto vytyčovania cieľov (ako manželstvo) a oduševneným kráčaním za nimi radšej bezcieľne blúdime, dávame si „načas“ a čakáme na akési nejasné znamenie ako ďalej.

Nájdeme si dievča, ktoré sa nám páči, a donekonečna s ňou chodíme. Možno to aj myslíme vážne a rozprávame sa o manželstve, no bojíme sa záväzku. Radšej by sme ostali v bezpečí a užívali si emocionálnu blízkosť bez akéhokoľvek rizika formálneho záväzku.

Chcem vás teda povzbudiť – ak ste rozlíšili, že ste povolaní do manželstva, konajte so zámerom. Nehľadajte priateľku, ale manželku.

 

 

Prečo to hovorím? Nuž, ak hovoríme o chodení bez cieľa manželstva, narazíme na niekoľko problémov. Po prvé, k vašej priateľke to nie je fér. Ženy chcú jasný záväzok. Nemusí to byť vždy tak, no verte mi, že vo väčšine prípadov je to pravdivé. Ak spolu už istý čas chodíte, stále hlbšie a hlbšie zdieľate emócie, rozprávate sa o deťoch, a predsa niet žiadneho náznaku o požiadanie o ruku, vaša priateľka bude čím ďalej, tým väčšmi netrpezlivá. A povedal by som, že právom. Ak si ju nemienite zobrať, nemáte dôvod ju viesť. Ak to však plánujete, majte jasný plán a učiňte váš záväzok verejným.

Po druhé, čím dlhšie s niekým chodíte, tým väčšmi sa váš vzťah roznecuje aj po emocionálnej stránke, čo vytvára väčšiu príležitosť pre pokušenie v oblasti sexuality. Dnešný svet s tým nemá veľký problém a mnoho párov spolu sexuálne žije už pred manželstvom. Ako katolíci o tom však vieme svoje. Nestojí to zato, aby sme svoju – a priateľkinu – nesmrteľnú dušu ohrozili len preto, že sa ešte necítime na manželstvo. Ak musíte, zasnúbte sa na kratší čas, avšak uvedomte si, že čím dlhšie čakáte, tým ťažšie ostanete zdržanliví.

A napokon emocionálna blízkosť.  Je to nezodpovedné a povedal by som, že budovanie emocionálnej intimity so ženami, ktoré si neplánujete vziať, je hriech. Rozchod, ďalší vzťah a znova rozchod a znova vzťah – to všetko môže  spôsobiť dlhotrvajúce emocionálne zranenia na oboch stranách, aj keď si ich hneď neuvedomíte.

 

Ale…

Aj keď verím, že je dôležité chodiť so zámerom, plne si uvedomujem, že nemusíte zobrať prvú ženu, s ktorou začnete chodiť. Je to v pohode, avšak do vzťahu by ste mali vstupovať s myšlienkou na možné uzavretie manželstva a podľa toho aj konať. Ak si myslíte, že žena, s ktorou chodíte, nie je vhodná na vydaj, treba vzťah ukončiť bez ohľadu na to, koľko zábavy si užívate. Je to nielen fér, ale aj džentlmenské.

Manželstvo je sviatosť, pokým chodenie nie. To je pointa. Chodenie je len proces usudzovania. Stále by ste sa v modlitbe mali obracať na Boha, či to je tá žena, ktorú si máte vziať. A ak ste si už istý, tým lepšie. Ak sa vám už potvrdilo, že ona je tá, s ktorou máte byť, nestrácajte čas. Pristúpte k manželstvu. Urobte to. Áno, naháňa to strach, je to skok vo viere, no buďte rozhodní a konajte.

 

Čo si o chodení myslíte vy? Vidíte nejaké nebezpečenstvo v chodení bez zámeru?

Zdroj:  catholicgentleman.net