Otecko, neodpadnete nám tu?

Čo môže priniesť prítomnosť manžela pri pôrode? Je niekedy na škodu, alebo je pre ženu vždy pomocou? Na osobnú skúsenosť, ale aj na odborný pohľad sme sa pýtali pôrodníčky, mamky troch detí, ktorá síce momentálne veľa voľného času nemá, ale keby mala, rada by čítala a cestovala, no namiesto toho, ako sama hovorí, väčšinou skončí s deťmi na dvore. MUDr. Lucia Ambrozová.

V druhej časti rubriky Rodičom prinášame svedectvá Zuzany Petrovej a Petra Liptáka.

 

Si mamička pôrodníčka, ako to bolo pri tvojich pôrodoch? Bol pri nich tvoj manžel?

Je úplne iné byť pôrodníčkou a rodičkou. (úsmev) Každý z mojich pôrodov bol iný a jedinečný (s epidurálom, spontánny, vyvolávaný), čomu som rada, keďže svoje osobné skúsenosti budem môcť potom aplikovať v praxi. A je to veru úplne iné, keď si to človek zažije na vlastnej koži.

Vo všetkých troch prípadoch som rozhodnutie, či bude otecko pri pôrode alebo nie, nechala na manželovi a on sa rozhodol byť v tej chvíli s nami a vidieť príchod svojich detí na svet. Bola som tomu veľmi rada, lebo tak som si to želala aj ja.

 

Čo jeho prítomnosť pre teba znamenala?

Oporu a pomoc. Bolo pre mňa dobré mať pri sebe človeka, ktorého poznám, ktorý mi pomohol nielen tým, že som mu mohla povedať, ako sa cítim, posťažovať sa, ako to bolí, opísať, čo prežívam, a on tam bol a musel počúvať (smiech), no bolo super aj to, že mi mal kto vybrať veci z tašky, vedel, kde čo mám uložené, podal mi pohár s vodou, tlačil stojan s infúziou, hladkal ma, držal za ruku či pomáhal na „kozu“. No najkrajšie je, keď sa narodí bábätko a vy ho môžete privítať spolu. Riešiť, na koho sa podobá a máte sa potom koho opýtať, ako to vlastne všetko prebiehalo, keďže napríklad ja som si nejaké veci nepamätala. A tiež nemusíte hľadať slová ako ten výnimočný okamih opísať, lebo ste to zažili spolu. Jasné, a potom aj to, že ide fotiť bábätko, zavolá najbližším a je pri vás tie dve hodiny po pôrode.

 

 

Zažila si si to už trikrát, bolo to zakaždým iné? V čom?

U mňa bolo rovnaké jedine to, že som všetky tri detičky prenášala, inak bol priebeh každého pôrodu iný. Každý pôrodný príbeh je jedinečný a väčšinou o ňom rady rozprávame, takže ak by som mala opísať všetky tri, dlho by to trvalo.

Túžila som po čo najprirodzenejšom pôrode, nie vždy je to však tak, ako si človek predstavuje. Eduard bol veľké bábo a aj keď som veľa čítala hlavne o alternatívnych metódach pri pôrode, absolvovali sme kurzy hypnopôrodu, nakoniec som skončila s epidurálom, lebo to pre mňa bolo už veľmi náročné. Druhý pôrod bol rýchly a spontánny a ten tretí mi vyvolávali, keďže som opäť dlho prenášala a ani nosenie detí hore kopcom pri sánkovačke, ani nekonečne dlhé prechádzky, masáže, čaje, nezabralo a lekárka usúdila, že je čas tomu pomôcť inak.

Veľa vecí závisí aj od personálu, ktorý nás pri pôrode sprevádza. Ja som mala šťastie na milých a trpezlivých ľudí. Tiež bolo mojou výhodou, že som vedela, do čoho idem. Nemocničné prostredie vo mne nevyvolávalo stres, bolo mi známe z práce, vedela som, čo sa ma budú pýtať, čo mám robiť, aby som im bola skôr nápomocná, keďže som vedela, ako to zažíva tá „druhá strana“.

 

Bol tvoj postoj k prítomnosti manžela pri pôrode iný pri prvom a ďalších pôrodoch? Nestačilo ti mať ho iba pri prvom pôrode?

Vôbec nie. Každý z mojich pôrodov bol pre mňa iný a jedinečný. A každému z mojich detí som vlastne chcela dopriať to isté, takže aj ocka pri pôrode. Práveže po tom prvom pôrode už bola manželova prítomnosť pri ďalších samozrejmosťou. Napríklad ma veľmi prekvapilo, že pri treťom pôrode som sa najväčšmi bála, neviem čím to bolo. Možno tým, že som vedela, do čoho idem. (úsmev)

 

Ako vnímaš prítomnosť muža pri pôrode z pohľadu pôrodníka? Akú úlohu to zohráva?

Z pohľadu pôrodníka je to trošku iné. Nikdy som nemala problém s oteckom pri pôrode. Veľa však závisí od okolností a aj od typu ľudí – či už personálu na sále alebo rodičov.

Je iné, či je to cez deň alebo v noci, iné, keď je na pôrodnej sále viac personálu či viac rodičiek a v danej chvíli nie sú podmienky vytvoriť dostatok súkromia pre každého. Vtedy je potrebná ohľaduplnosť a trpezlivosť zo strany rodičov. Je to iné, keď je pôrod bez komplikácií a iné, keď komplikácie nastanú a je nutné riešiť veci akútne. Vtedy je potrebné, aby otecko spolupracoval a nechal personál konať.

Tiež som zažila otecka, ktorý mi pri pôrode skolaboval, keď sme jeho manželke podali infúziu, takže si treba dopredu premyslieť, či to naši chlapi dajú a či im krv, nemocničné prostredie a ihly nespôsobia ťažkosti.

Vždy ma však dojíma a napĺňa pohľad na kompletnú šťastnú rodinku, ako si držia a mojkajú svoje bábätko, ako sú tí silní muži so slzami v očiach hrdí na svoje manželky.

 

Je niekedy prítomnosť otecka aj na škodu? Kedy?

Ako som už spomínala, sú situácie, keď je prítomnosť oteckov „nepraktická“. Narúšanie súkromia inej rodičke, keďže vo väčšine našich pôrodníc sú na pôrodných sálach pôrodné boxy oddelené len plentou.

V prípade, že počas pôrodu nastanú komplikácie, treba veci riešiť akútne a otecko nerozumie, čo sa deje, bojí sa, nevie, kde je jeho miesto a tak trochu „prekáža“, keďže personál musí usmerňovať aj jeho.

Alebo vtedy, keď je otecko slabšia povaha a v nemocničnom prostredí sa necíti dobre alebo svojej žene nedokáže byť empatickou a nápomocnou osobou, ale na ňu napríklad kričí alebo jej prikazuje, čo má robiť a vyčíta, čo robí zle. Aj to som už zažila a nebolo to vôbec príjemné pre nikoho.

 

Vedie si nemocnica záznamy o tom, či bol muž prítomný pri pôrode? Ak áno, vieš nám približne povedať nejaké percento, ako často túto možnosť muži využívajú?

Áno, vedie. Prítomnosť otca pri pôrode sa zapisuje aj do nemocničného informačného systému. Oficiálnu štatistiku síce neviem, ale konzultovala som to s kamarátkou pôrodníčkou a zhodli sme sa, že to môže byť približne tých 50 %. Čiastočne to závisí aj od regiónu.

 

Kedy teda odporúčaš, aby muž išiel k pôrodu a kedy naopak si myslíš, že to nie je vhodné?

Hlavné je, aby to bolo slobodné rozhodnutie oboch partnerov, aby ockovia vedeli, ako sa majú na sále správať a čo od nich ich partnerka vyžaduje, čo sa od nich očakáva a ako jej môžu počas kontrakcií pomôcť. Na to je dobré absolvovať spolu predpôrodné kurzy, alebo si niečo prečítať.

 

 

Peter Lipták

ohlasovateľ evanjelia, manžel a otec dvoch detičiek

Mám 43 rokov a otcom som sa stal, keď som mal tesne pred 41. rokom svojho života. Úprimne musím priznať, že som deti nechcel, dokonca som sa toho až desil (čo trvalo skoro 40 rokov). Nevedel som, odkiaľ pramení to odmietanie detí, ale potom mi to Boh prorocky ukázal. Malo to koreň ešte v období, keď som bol sám počatý. Po tom, ako mi to Boh zjavil (a aj som si to prirodzene overil), som sa za to modlil a Boh urobil zázrak (avšak zatiaľ iba čiastočný). Ak to mám dať do čísel, tak môj postoj voči deťom predtým bol mínus sto a Božím „zázrakom“ sa zmenil na nulu. Občas to dokonca kleslo na nejaké mínusové hodnoty a práve v tom čase sme s manželkou počali. Netešil som sa, bolo to pre mňa ťažké prijať. Ale vďaka láske ku svojej manželke som veľmi pomaly začal prijímať aj naše bábätko. Úplný prielom a úplné uzdravenie však nastalo až vtedy, keď som bol pri pôrode. A ako to pri pôrode býva, že najprv vychádza hlavička, tak vtedy to na mňa prišlo ako blesk z neba. Keď som uvidel tú malú hlavičku. Ešte som našu dcérku ani nevidel celú, ešte sa ani neusmiala, neurobila absolútne nič a mňa to celého zaplavilo a dostalo. Celý som sa tam roztopil a cítil nesmiernu lásku a prijatie voči nej. Odvtedy ma táto láska drží (dokonca rastie) a zostáva to vo mne aj vtedy, keď ma už ako dvojročná občas aj zlostí. Naše druhé dieťa to už malo ľahké. Keď mi manželka oznámila, že čakáme druhé bábätko, tak som bol šťastnejší ako ona. Táto skúsenosť mi dala tiež hlbšie porozumenie Božej láske. V Božom slove sa píše, že od Boha Otca „má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi“ (Ef 3, 15). Pri tom pôrode (hneď ako som ju zazrel očami) sa stalo to, že niečo – „kvapka“ z toho nekonečného oceána Jeho dokonalej lásky bola vliata do môjho vnútra, a to zmenilo moje srdce. Moja otcovská láska je láska na prvý pohľad, Božia láska je však láskou odvekou: „Láskou odvekou som ťa miloval“ (Jer 31, 3) a „Si drahý mojim očiam, vzácny, a ja ťa milujem“ (Iz 43, 4). V jeho očiach sme drahí, vzácni a milovaní od vekov a naveky.

 

 

Zuzana Petrová

manželka, mamka dvoch synov, učiteľka

Prvé tehotenstvo bolo pre nás veľkou výzvou. To, že sa Oliverko vôbec narodil živý a zdravý v 41.tt a nie v 19.tt, považujú lekári za zázrak. Aj z toho dôvodu, že sme to spolu s Ivkom celé dosť silne prežívali, bolo pre nás prirodzené, že budeme spolu aj pri pôrode. Ja som to veľmi potrebovala. Ako prvorodička som nevedela, čo ma čaká a mať tam najbližšiu osobu bolo pre mňa dôležité. No napriek tomu som to nechala na Ivka. Keby nechcel ísť, nenútila by som ho.

Pôrod bol veľmi náročný a manželova prítomnosť mi naozaj pomáhala. Mohla som sa s ním rozprávať a modliť a on často tlmočil moje potreby nemocničnému personálu, keďže tam bolo viac rodičiek súčasne. Ivko to zvládol úplne úžasne, aj keď bol potom riadne unavený. Predsa len, bol to pre neho stres a hlavne psychické vypätie. Najťažšie pre neho bolo (ako mi povedal) vidieť ma v obrovských bolestiach. Osobne si neviem predstaviť, že by sme tam neboli spolu. Bol to pre nás veľmi dôležitý čas a Ivko bol pre mňa oporou.

Druhý pôrod bol už iný. Do pôrodnice ma prijali s odtekajúcou plodovou vodou. Ako prvorodička som nevedela, čo ma čaká, teraz som mala obrovský strach práve kvôli ťažkému prvému pôrodu. A tak som sa snažila veľa modliť a dôverovať Bohu, že sa oslávi a bude to iné. Lenže keď som volala s Ivkom alebo ma prišiel pozrieť, tak som sa rozplakala. Bola som precitlivená. Na druhý deň ráno som s Ivkom volala a dohodli sme sa, že keď sa to rozbehne, tak hneď príde. Doktori mi kvôli odtečenej plodovej vode začali pôrod vyvolávať a ja som sa snažila sústrediť, dýchať, modliť sa. V to doobedie som tam bola dokonca jediná rodička, takže personál mi bol stále k dispozícii. Taktiež tam bola úžasná mladučká pani doktorka, ktorá mi veľmi pomáhala. Vôbec som sa necítila sama a zrazu som si uvedomila, že Ivko nemusí chodiť a zvládnem to. Normálne som pocítila vnútornú silu. Podľa mňa to bolo aj ovocie modlitieb mnohých ľudí, ktorí na nás mysleli. Kvôli traume z prvého pôrodu som si vybavila epidurálku. Vedela som, že keby som Ivkovi zavolala, prišiel by hneď, z lásky ku mne. No nakoniec som mu zavolala so slovami: „Teodorko je už na svete.“ Skoro odpadol! Bol veľmi šťastný! Nemohol tomu uveriť a ja tiež. Bola a stále som veľmi vďačná za ten pôrod, za tú vnútornú silu, za všetky tie modlitby a úžasný personál! Prvý pôrod si neviem predstaviť bez Ivka. Na druhý pôrod sa pozeráme s obrovskou vďačnosťou!