Otec biskup František Trstenský: Obávam sa uzavretia do bubliny. So svojimi veriacimi sa chcem stretávať ako s priateľmi

Študoval Sväté písmo v Jeruzaleme, ale zažil si aj všednosti a každodennosť slovenskej fary. Zaplnil uprázdnený biskupský stolec Spišskej diecézy a za jednu zo svojich priorít považuje rodinné katechézy. O tom, koľko bohoslovcov by chcel mať v seminári, čím aktuálne žije i aké výzvy ho čakajú v pozícii biskupa, sme sa rozprávali s Mons. Františkom Trstenským (50).

Spišská diecéza nemala dlhšie obdobie biskupa. Prečo?

Nie sme prvá diecéza, v ktorej sa uprázdnil biskupský stolec, proces výberu biskupa je stanovený Cirkvou. Môže sa tak stať dovŕšením veku 75 rokov u aktuálneho biskupa alebo úmrtím – tak to bolo u nás. Hlavnú iniciatívu potom preberá nuncius, ktorý vedie vyšetrenie. On zisťuje, aká je v diecéze situácia, čo sa týka kňazov aj laikov, aké má pred sebou diecéza výzvy. A súčasťou je aj otázka možných kandidátov na nového biskupa.

Niektorí sa pýtajú, prečo to trvalo v Spišskej diecéze tak dlho. Nevidím úplne dovnútra, ale môžem predpokladať, že sa spojilo viacero vecí. V čase úmrtia môjho predchodcu biskupa Sečku prebiehala výmena nuncia a tiež prišiel na Slovensko Svätý Otec a všetka pozornosť sa venovala tejto návšteve.

Kde vás zastihlo menovanie byť biskupom Spišskej diecézy?

Ako farár v Kežmarku som akurát vybavoval niektoré veci v kameňolome týkajúce sa nového oltára a ambony. Zrazu mi zazvonil telefón – neznáme talianske číslo. Predstavil sa mi aktuálny apoštolský nuncius Nicola Girasoli s tým, že by sa chcel so mnou stretnúť. Už vtedy som vytušil, že sa nechce rozprávať o nejakej bezvýznamnej téme, keďže menovanie biskupa bolo v hre už niekoľko rokov.

A tak som na začiatku septembra vycestoval do Bratislavy, kde mi nuncius oznámil, že ma chce Svätý Otec menovať za biskupa. Dostal som pár minút, aby som sa išiel pomodliť do kaplnky, a potom som mu mal oznámiť svoje rozhodnutie. Rozhodol som sa, že v poslušnosti a dôvere, ktorú mi prejavil Svätý Otec, toto menovanie prijímam.

Cítili ste aj nejaký strach či obavy?

Veľké. (ticho) Cestou nazad mi v hlave vírili všetky predstavy, čo to bude reálne znamenať. Som kňazom 26 rokov, istý čas som strávil aj na Spišskej Kapitule a videl som život otcov biskupov zblízka. Musel som sa vzdať svojej predstavy, že ma niekde ako farára ešte preložia, že sa na dôchodku vrátim do svojho rodného mesta Tvrdošína a nejako tam dožijem. Svojim pánom kaplánom som hovoril, že chcem byť pochovaný vedľa svojich rodičov. A teraz sa všetko obrátilo a zmenilo.

LÁKA MA BEZPROSTREDNOSŤ

Za to krátke obdobie, čo ste biskupom, vás vidieť často medzi ľuďmi aj v médiách. Je to niečo, čo vám je blízke?

Najviac pre mňa znamená to, keď môžem byť so svojimi veriacimi na svätej omši, keď sa im môžem prihovoriť. Prvoradá úloha biskupa je byť pastierom a ohlasovať Krista – to je moja najväčšia radosť. A potom sú aj bežné veci – keď treba byť v kancelárii či na úrade. Musím riešiť aj povinnosti, ktoré sú právno-administratívne.

Čo sa môže stať biskupovi, ktorý sa prestane stretávať s ľuďmi?

Uzavrie sa do svojej bubliny, toho sa obávam. Vtedy stratíte aj kontakt s každodennou realitou. Aj za tento krátky čas, čo som biskupom, hľadám spôsoby, ako byť blízko ľuďom. Niekedy ich aj prekvapím – len tak prídem na svätú omšu do ich farnosti. Nedávno som bol v Štefanove, Zábiedove a Kežmarku, aj keď tam nebol žiadny odpust či birmovka. Zavítal som k nim, lebo som chcel zažiť aj všednosť. Je dôležité, aby biskup zažil tiež všednosť farského života.

Láka ma bezprostrednosť. Ako keď prídete na návštevu rodiny a tešíte sa, že sa vidíte, nie že je upratané a napečené. Nepotrebujem, aby ste kvôli mne piekli a upratovali. Chcem sa s vami stretnúť ako s priateľmi. Chcem žiť myšlienku evanjelia v každodennosti.

Koľko ľudí máte vo svojej diecéze?

Spišská diecéza má približne 650-tisíc obyvateľov, z toho 420-tisíc sa hlási ku katolíckej viere. Ide o regióny Orava, Liptov a Spiš. Je to obrovské množstvo. Uvedomujem si však, že mojou prvou starosťou sú spolubratia kňazi. Prísť, porozprávať sa s nimi, ako sa majú, čo robia, čím žijú – nie ich kontrolovať. To je moja túžba.

Máte 50 rokov, ak vás Pán zachová pri dobrom zdraví, čaká vás 25 rokov biskupskej služby. Premýšľali ste nad tým, ako sa môže svet za ten čas zmeniť a čo to bude znamenať?

Chcem byť predovšetkým užitočný. Uvedomujem si, že za polroka či rok sa nedá prejsť celá diecéza. Ak chcem byť užitočný, musím byť trpezlivý. Sväté písmo nám často zdôrazňuje, že nemáme byť ustarostení o zajtrajšok. Máme žiť tu a teraz, tieto dni, najbližšie mesiace. Vždy sa uvažuje aj dopredu, ale realizovať tieto plány môžu aj iní.

Ježiš Kristus je jeden, ja vidím skôr úlohu byť Jánom Krstiteľom – pripraviť cestu Pánovi. Mám predstavy, ako nasmerovať veci, ale počas najbližších mesiacov ma čaká najmä stabilizovanie vecí. Popritom chcem byť aktívny v pastorácii a nezabudnúť, že som v prvom rade pastier, nie úradník.

Vaše biskupské heslo znie Abba, Otče. Čo ste ním chceli naznačiť?

Moje heslo vyjadruje môj životný príbeh, nasmerovanie, prerozjímanie Svätého písma. Keď čítate Božie slovo, prídete k výrazu „Abba“, ktoré je aramejské, nachádza sa uprostred gréčtiny. Evanjelista ho tam úmyselne ponechal a robí to preto, aby čitateľom zanechal Ježišovho ducha aj cez jeho rodnú reč. Vidím v tom hlbokú symboliku, pripomína mi to, že naša viera nemá byť strojená, práve naopak – má byť ako čosi materinské, ako dieťa, ktoré prijíma materské mlieko. Rovnako má veriaci dostávať vieru ako súčasť svojho života.

Vo Svätom písme tiež sledujeme jedinečný synovský vzťah Ježiša k Otcovi, keď hovorí „Otec“. A tiež keď Ježiš učí svojich učeníkov modliť sa, hovorí „Otče náš“ a vyzýva ich, aby aj oni volali Boha Otcom. Akoby im chcel pripomenúť, že ak neprijmú Boha za svojho Otca, nebudú autentickými učeníkmi.

Ste na začiatku svojej biskupskej služby. Čo hovorí Duch Svätý vám a vašej diecéze?

Intenzívne vnímam, že mi ako svätému Františkovi hovorí: „Choď a oprav môj dom!“ František najprv začal opravovať kostoly, no potom pochopil, že nejde o budovy, ale o vzťahy, o spoločenstvo veriacich. Nedávno som počul krásne čítanie z Biblie z Petrovho listu: „Nechajte sa budovať ako živé chrámy…“ A ja teda vnímam, že mi Duch hovorí o duchovnej obnove.

Otcovia biskupi sú nástupcovia apoštolov, ktorí chodili, ohlasovali evanjelium, uzdravovali, vyháňali zlých duchov. Možno trochu provokujúca otázka: Nie je to poslanie aj súčasných biskupov?

Tieto dary a charizmy sú vždy darom Ducha Svätého. A som presvedčený, že Duch dáva dary, ktoré sú aktuálne potrebné v Cirkvi. Niektorí sa ma tiež pýtajú: Ako je možné, že prvá Cirkev mala dar uzdravovať, dar proroctva, dar jazykov a v dnešnej dobe tieto dary chýbajú? Ak je to Božia vôľa, tieto dary sa prejavia. Nechajme vanúť Ducha, ktorý možno povie: Nepotrebuješ tento dar, potrebuješ iný.

Niektorí sa ma pýtali, či nemám dar jazykov, či nebudem prosiť o tento dar… Odpovedal som im, že prosím, aby som bol verným Ježišovým učeníkom.

Čo môžu byť dnešné potrebné dary Ducha pre túto spoločnosť?

Potrebujem niekoľko rokov, aby som na to vedel odpovedať. Teraz žijem slovami: „Pane, som tu, chcem plniť tvoju vôľu…“ Snažím sa porozumieť svojim talentom, rozpoznávať ich a rozvíjať – napríklad lásku k Svätému písmu či schopnosti v mediálnej oblasti. Teraz som zistil, že aj cez sociálne siete či podcasty sa dá urobiť veľa dobra. Matka Tereza hovorila, že chce byť ceruzkou v Božej ruke, svätý František zasa nástrojom v Božích rukách… A to si hovorím aj ja: Chcem byť ceruzkou v ruke Autora, nie autorom textu.

SVÄTÉMU PÍSMU VENUJEM KONIEC DŇA

Ste biblistom. Čím vás priťahuje Sväté písmo?

Prvým podnetom k hlbšiemu štúdiu a záujmu o Písmo bol môj profesor v seminári – Jozef Leščinský. Bol som druhák bohoslovec a on nám začal odhaľovať Sväté písmo, a to ma nesmierne nadchlo. Spolu so spolužiakmi sme zažívali na hodinách niečo podobné emauzským učeníkom – horelo nám srdce.

Druhým profesorom, ktorý ma inšpiroval, bol Moravák Jíři Novotný, ktorý učil hebrejčinu a staroslovienčinu, jeho prístup mi tiež zapaľoval srdce. Keď potom ako za kaplánom prišiel za mnou otec biskup František Tondra, že by ma chcel poslať na biblické štúdia, hneď som súhlasil. Videl som, že Božie slovo má moc premieňať životy a prenikať do ľudských sŕdc.

Kedy si dnes nachádzate priestor ponárať sa do Svätého písma?

Denne pri rozjímaní a potom najmä večer. Mám ho pri posteli a posledné minúty dňa venujem jeho čítaniu. Idem na to veľmi jednoducho – čítam ho na pokračovanie. Som prívrženec toho, aby sme prečítali celé Sväté písmo viackrát za život, ale pomaly a intenzívne. Aby nám viac preniklo do života. Ako kňaz a biskup si, samozrejme, z neho pripravujem homílie a zamyslenia.

Sväté písmo je živé a prihovára sa nám do života. Ako sa to deje?

Stále je to to isté Sväté písmo, ale my nie sme ti istí. Je to ten istý Boh, no v našej zmenenej životnej situácii sa nám po roku prihovára iným spôsobom. Za ten rok sme prešli istú cestu. Vrátim sa k emauzským učeníkom, ktorí kráčajú tú istú cestu, majú isté chápanie a Ježiš im ponúkne úplne inú perspektívu.

Boh nás oslovuje. Menia sa životné okolnosti, ale on je stále živý, svieži a aktuálny. Čítate ten istý text a vždy vás osloví a nadchne niečo iné…

… a to ste biblista, ktorý je v kontakte so Svätým písmom často…

A to som biblista. (úsmev) Mám rád komentáre ostatných biblistov, keď si poviem: „Vďaka ti, Pane, za ich pohľad. Takto som sa na to predtým nepozeral.“ Potrebujeme spoločenstvo druhých ľudí, obohacuje nás to nielen v ľudskom rozmere, ale aj v duchovnom.

Čo vás takto oslovilo a vyrušilo posledné dni?

Posledné dni žijem Podobenstvom o rozsievačovi. Doteraz som bol naučený klásť dôraz na rôzne typy pôdy a ako kazateľ som zdôrazňoval veriacim: Akou pôdou sme my pre Božie slovo? Nie sme napríklad tŕním?

Oslovujeme ma myšlienka, že Ježiš nás pozýva byť rozsievačmi. Máme neúnavnosť rozsievača? Čo s mojimi slovami, keď padnú do tŕnia alebo na skalu? Čo vtedy, keď sa snažíme ohlasovať, no nepríde odozva medzi ľuďmi? Netrápme sa! Rozsievač rozsieva, ale vzrast dáva Boh. Neprestávajme rozsievať. Možno to zrno padne do tŕnia, ale to nechajme na Pána. Toto ma drží posledné mesiace: Nebyť pôdou, ale neúnavným rozsievačom.

POZERAŤ SA ĎALEJ, AKO VIDÍME OČAMI

Vo Svätej zemi ste strávili niekoľko rokov. Akú krajinu ste tam našli?

Prvýkrát som tam bol v rokoch 2000 – 2004. To, čo ma udivilo a čo prekvapí asi každého, je, že môj prvý dojem zo Starého mesta v Jeruzaleme bol pocit špinavého mesta – úzke uličky, mačky, smeti. A do toho vôňa korenia. V istom okamihu si mesto zamilujete s týmto všetkým.

Jedným z najväčších prekvapení pre mňa bolo, keď ma spolužiaci zobrali hneď po prílete k Božiemu hrobu. Prišli sme pred baziliku a – poviem to teraz cez ľudské oči – je to jedna „barabizňa“. U nás sme naučení na pekné fasády chrámov, ktoré očakávate aj tu – veď to nie je kaplnka na rázcestí, ale najvýznamnejší chrám na svete. Kde je pekná záhradka? Kde je fontánka? Bol som veľmi prekvapený.

Dnes si na to spomínam s vďakou, lebo ma to donútilo ísť ďalej – poza to, čo vidíme očami. Toto je tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša – nezostať len pri povrchu. Ako to hovorí jedna mládežnícka pieseň: „Postavili sme ti, Pane, veľkolepé katedrály, do nich zlaté kríže dali, drahocenne vyzdobené…“ Sme my však tými chrámami?

Vstúpite do reality Baziliky Božieho hrobu, a to vás núti v pokore sa zrieknuť a vyzliecť sa zo všetkých naivných ilúzií.

Ktoré miesta sú vo Svätej zemi vášmu srdcu najbližšie?

Posledné obdobie mám rád Magdalu – miesto, odkiaľ pochádzala Mária z Magdaly. Je to miesto, ktoré archeologicky vyšperkovali. Je tam nádherné centrum, ktoré sa volá „Zatiahni na hlbinu“ a je venované najmä biblickým ženám. Je to naozaj dojemné, veľmi silné a emotívne.

Rád navštevujem tiež vrch Tábor.

Moje obľúbené miesto v Jeruzaleme je maličká kaplnka na Olivovej hore „Pán zaplakal“, architekt Antonio Barluzzi ju dal vystavať okolo roku 1955 v tvare slzy. Cez vitráž okna vidíte na Jeruzalem. Vidíte Ježišov pohľad na mesto z miesta, na ktorom zaplakal nad týmto mestom. Často som sa sem chodieval modliť aj učiť sa, bolo to asi dvadsať minút pešo od našej školy. To je moja „srdcovka“.

A vaše obľúbené neduchovné miesto?

Mŕtve more. (smiech) Lebo telo potrebuje svoj oddych. Je turisticky veľmi vyhľadávané a človek tam skutočne zažije, že ho hustota soli drží nad vodou – človek si tam skutočne oddýchne. Keď tam ideme s pútnikmi, je to povinná zastávka. (úsmev)

Obľúbili ste si miestnu kuchyňu?

Obľúbil som si humus – je to cícer, ktorý je zmiešaný s korením a mliekom. Zaujímavé je, že pôvodne to bolo jedlo chudobných. Strukoviny pre ľudí, ktorí si nemohli dovoliť mäso. Dnes ide o nátierku, ktorá sa jedáva s pitou, čo je istý druh chleba. Dá sa to kúpiť aj u nás, ale tie tamojšie ingrediencie – domáce korenie a olivový olej –, to sa dá zažiť len tam. Na to sa vždy teším.

Nedá sa nespýtať, aká je biskupská kuchyňa? (úsmev)

Myslím si, že jednoduchá. Samozrejme, cez sviatky slávnostná. Varia nám tu sestričky a som vďačný Pánu Bohu, že nemám žiadnu alergiu a môžem jesť všetko. A z domu som sa naučil: Jedzte, čo vám predložia. Nevyberám si.

Nevyzvedali od vás, čo vám chutí, aby to zaradili do jedálnička?

Zatiaľ nie a rovno poviem, že to neprezradím. Raz som to ako kaplán urobil v jednej farnosti a odvtedy to jedlo robili všade. (smiech) Kdekoľvek som prišiel, tam bolo to isté. A rád by som si dal aj niečo iné…

V aktuálnom čísle sa venujeme modlitbe a praktickým tipom, ako sa modliť. Prezradíte nám, čo ste sa v živote naučili vy?

Základná vec – nebojte sa modliť sa. Modlitba nie je niečo, čoho sa treba báť, že to nevieme alebo pokazíme. Nebojme sa modlitby! To je, akoby sme mali obavy dýchať alebo jesť.

Nebojme sa tiež modliť vlastnými slovami. Hovorme Pánovi o tom, čo prežívame: „Pane, ťažko sa mi vstávalo. Prosím ťa o pomoc, toto ma dnes čaká. Prosím ťa o silu.“ Ďakujme mu, lebo my sme zabudli ako jednotlivci a spoločnosť ďakovať. Prosíme a odprosujeme, ale zabúdame ďakovať. Modlime sa vlastnými slovami, a keď prídu chvíle, že nebudeme vládať, vtedy nás zachránia aj naučené modlitby. Nepohŕdajme nimi.

Ktorá z týchto modlitieb je vaša najvzácnejšia?

Pánova modlitba – Otče náš. Je to jediná modlitba, ktorú nám zanechal Pán a vieme jej znenie. Je to modlitba, ktorá je vzorom, ako sa modliť, čo sú priority. V tejto modlitbe ide najskôr o Božie veci. Boh je na prvom mieste, potom nasleduje to ostatné.

V Otčenáši je jediná materiálna prosba – chlieb, nič viac. My často prosíme o množstvo vecí, ale táto modlitba nás stiahne na zem: „Nepreháňame to s materiálnosťou?“  Chceme množstvo materiálnych vecí, ale nepýtame si tie duchovné.

Keď som išiel pred biskupskou vysviackou na duchovné cvičenia, exercitátor nám hovoril: „Nebojte sa pýtať si od Pána veľa…“ Niekedy málo dostávame, lebo málo prosíme. On nám aj konkrétne povedal: „Ak budeš prosiť Pána o jedného bohoslovca zo svojej farnosti, tak ti pošle jedného, lebo si si pýtal jedného. Prečo si nepýtaš viac? On nám nikdy nepovie: Pýtaš si priveľa…“

A koľko bohoslovcov si teda pýtate od Pána do vášho seminára? (úsmev)

Aby som bol reálny – dvadsať do ročníka. Aktuálne máme troch-štyroch v každom ročníku.

Často vzniká na otázku povolaní výhrada: Prečo je tých povolaní tak málo? Ktosi raz povedal, že postačil Ján Mária Vianney, aby obrátil polovicu Francúzska. Tak si hovorím, že čo ak jeden z tých dvoch-troch bohoslovcov bude Ján Mária Vianney? Obráti celú diecézu. Nie je to vždy len o počtoch.

Čo ak práve teraz v našom kňazskom seminári vyrastá druhý František Saleský alebo ďalší Karol Boromejský? Verím Pánu Bohu, že nám vždy pošle to, čo budeme v Cirkvi potrebovať. Možno budeme mať dvoch-troch bohoslovcov, ale ak bude medzi nimi Vianney, Saleský či Boromejský, s tým budem spokojný. (úsmev)

V úvode ste spomenuli, že chcete byť predovšetkým biskupom, ktorý ohlasuje. Ešte stále máme relatívne katolícke Slovensko. Je tu množstvo aktivít, projektov, ponuky. Čo potrebujú ľudia počuť? Alebo je tu niečo, čo ešte nepočuli?

Napriek tomu, že tu máme aj kresťanské médiá a digitálny svet, mnoho mladých o Kristovi stále nevie. Robili sme prípravy na birmovku a mladí mi povedali, že sa nevedia modliť.

„Nevieš sa modliť v 21. storočí na katolíckom Slovensku?“ „Mňa k tomu nikto neviedol…“ „A nemáš otca a mamu?“ „Mám, ale toto ma nikdy neučili…“

Stále je pre nás výzvou Božie kráľovstvo, ísť ohlasovať – ako to hovorí svätý apoštol Pavol – Krista tam, kde o ňom ešte nepočuli. Pre mňa je prioritou naštartovať rodinnú katechézu – tam sa to všetko začína. Naučiť deti základným náboženským zručnostiam – počnúc tým, ako sa prežehnať.

Autori: Martin Ližičiar, Alžbeta Mohyláková
Snímky: Slovo+ / Alžbeta Mohyláková

…

ČÍTAJTE VIAC TAKÝCHTO TEXTOV

Rozhovor vyšiel v tlačenom vydaní Slovo+, ktoré môžete získať za 2,50 EUR priamo do vašej schránky. V mesačníku, ktorý je jedinečným katolíckym projektom pre mladých ľudí a rodiny nájdete rubriky pre manželov, rodičov, poradňu, rubriky Sexualita či Psychológia alebo komiks. Objednajte za 2 minúty tu.