Operný spevák Titusz Tóbisz: Keď spievam Jeana Val Jeana, cítim sa ako na dlani Stvoriteľa

Myslíte si, že sa z rockera nemôže stať operný spevák? O opaku vás presvedčí sólista košického divadla, ktorý získal v roku 2019 Cenu ministra kultúry za výnimočný prínos v oblasti divadla a tanca – Titusz Tóbisz (43). V rozhovore sa okrem iného dozviete, kedy sa tri hodiny modlí, či sa po účasti v šou Pečie celé Slovensko venuje cukrárskemu umeniu aj doma a prečo by ľudia mali naozaj chodiť do opery.

Kedy si pocítil, že máš vášeň pre hudbu a práve ona bude tvojím životným povolaním?

Prvýkrát som pocítil, že ma veľmi baví hudba, až keď som mal dvanásť rokov a v televízii som si pozrel muzikál Hair pod režisérskou taktovkou Formana. Zohnal som si nahrávku pesničiek na kazete a dookola som ju počúval. Tí americkí speváci boli vážne dobrí a dodnes si viem vybaviť ich hlasy. Vtedy som však ešte nepremýšľal nad tým, že by som chcel byť operným spevákom, ale vždy, keď som bol sám v byte, som si nahlas spieval foneticky naučený text z muzikálových piesní. Približne v osemnástich som sa odhodlal, že by som chcel byť profesionálnym spevákom a živiť sa tým – vtedy som sa rozhodol aj pre operu. Študoval som v Budapešti na súkromnom konzervatóriu, kde som získal štipendium. To ma až tak nebavilo, učili sme sa hlavne gitaru a len trochu spevu – a ja som sa najprv chcel stať muzikálovým spevákom. No a keď som sa ním stal, chcel som spievať operu. Vždy som rád počúval dobrých spevákov, či už to bolo funky, muzikál, alebo opera. No a práve pri počúvaní operných spevákov som pocítil akúsi príťažlivosť k tomu heroistickému spôsobu spievania, či už barytonálnemu alebo tenorálnemu.

 

Opera nie je v našich končinách úplne prirodzenou voľbou.

Ja som z Rimavskej Soboty a tam to vôbec nie je prirodzený spôsob, ako si zarábať na živobytie. Musel som sa veľmi vzdialiť z môjho rodného mesta, aby som sa vôbec opovážil vytvoriť si takýto životný plán. Najskôr to bol sen, ale potom som si to viac-menej naplánoval. Zo súkromného konzervatória som sa dostal na konkurz do rockového muzikálu, kde som dostal jednu malú rolu. Tam som sa síce cítil veľmi dobre, ale zistil som, že to nie je presne to, čo by ma napĺňalo. Počúval som veľa operných spevákov a už vtedy som tušil, že by mojím poslaním mohla byť práve opera a rozhodol som sa, že neprestanem, kým sa mi to nepodarí. A operu som si zvolil preto, že si myslím, že je to to naj, čo sa týka spevu. Keď sa niekto zaoberá klasickým spevom, obzvlášť operou, nikdy nie je dokonalý a vždy sa musí zlepšovať – aj tí najlepší speváci sa snažia do konca života na sebe pracovať. Je to nekonečná cesta a to ma fascinuje.

 

 

OPERA MÁ MOC VTIAHNUŤ NÁS DO PRÍBEHU

Prečo by mali ľudia chodiť na operu – a celkovo, do divadla?

Myslím, že opera a divadlo nám otvárajú obzory a rozširujú spektrum. Pomáhajú nám udržať si otvorenú myseľ. Podľa mňa je práve opera to najnekonečnejšie umenie, kde sa všetko otvára – ak, samozrejme, človek dobre počúva a odovzdá sa hudbe. Rovnaký efekt by mohla mať aj čisto symfonická hudba, ale práve tá operná je obohatená aj o ľudský hlas. Skúsim to popísať na príklade: Keď som prvýkrát videl v kine film Avatar, bol to pre mňa šok. Nikdy predtým som nevidel 3D film, ktorý by ma doslova vcucol do iného sveta. Opera a divadlo majú podobnú moc. Dokážu ťa vtiahnuť do rozprávky, do iného príbehu, doslova do iného sveta.

 

Kto ťa sprevádzal v tvojich profesionálnych začiatkoch?

Nikto.

 

Spomínaš si teda aspoň na svoj prvý angažmán, ktorý bol pre teba vstupenkou do sveta profesionálov?

Stalo sa mi to v Miškoveckom národnom divadle, kde som hral Bedárov. Prvýkrát mi počas skúšky tlieskal orchester za pieseň, ktorú spievala moja postava – Jean Val Jean. Vtedy som sa dostal priam do intenzívneho kontaktu so Stvoriteľom, cítil som, akoby ma zobral do svojej dlane. To bola zároveň prvá rola, za ktorú som mal veľmi dobre zaplatené a vnímal som to doslova ako vykúpenie zo svojej chudoby. Dovtedy som síce žil pre divadlo, ale mal som aj inú prácu, aby som mal z čoho zaplatiť živobytie. Od toho momentu som zároveň intenzívne cítil, ako ma sprevádzal Stvoriteľ. A práve za túto rolu, za rolu Jeana Val Jeana, som získal aj svoje prvé ocenenie.

 

Ako si sa z maďarských divadiel dostal do Štátneho divadla v Košiciach?

Toto konkrétne divadlo sa mi páčilo už od detstva, ono vyzerá doslova ako palác, je to krásna klasická budova. Znamená pre mňa veľmi veľa. Ale poďme po poriadku.

Keď som sa po vojenčine dostal na košické konzervatórium, mal som už dvadsaťtri rokov a začal som hneď pracovať pre Divadlo Thália ako herec a spevák v muzikáli Šer Chán. V tom divadle som nakoniec účinkoval sedem rokov a počas toho som zároveň študoval. Na konzervatóriu som sa zoznámil s korepetítorkou Júliou Grejtákovou, ktorá ma po istom čase začala doslova hecovať, aby som šiel na konkurz do Štátneho divadla. Tak som išiel na dva konkurzy, a tam bol Peter Dvorský. Zaspieval som mu áriu z Toscy, povedal mi pár slov, ale nič sa nestalo, nikam som sa nedostal. O dva roky neskôr som hral hlavnú úlohu v predstavení Grófka Marica, Tasila, a Julka Grejtáková pozvala na jedno predstavenie riaditeľa košickej opery, aby si ma vypočul. Ten povedal, že určite môžem prejsť k nim do zboru, ale ešte nemôžem dostať sólové role. Tri roky som teda spieval v zbore a vo štvrtom roku som dostal prvú sólovú rolu Cania v Komediantoch.

 

 

KEĎ SOM SI ZALOŽIL RODINU, VŠETKO SOM PREHODNOTIL

Kto alebo čo je v tvojom živote na horných priečkach? Aké hodnoty sú pre teba dôležité?

Na horných priečkach je určite rodina, ale pre mňa to ide ruka v ruke s profesiou. Pre mňa je profesionálny rozvoj základom osobného šťastia. Ale všetko som prehodnotil, odkedy mám rodinu a deti. O to viac sa snažím byť dobrý vo svojej práci, aby sa mi darilo, aby som uspel. A keby som mal vymenovať teda tie hodnoty, sú to česť, spravodlivosť, láskavosť, vrúcnosť, skromnosť.

 

Spolu s manželkou a dvoma deťmi žijete v Košiciach, no tvoja práca ťa často núti cestovať. Ako sa to dá zvládnuť?

Musel som si na to zvyknúť, lebo obe deti sa narodili v pandemickom čase – Tristanko trošku pred, Iris počas. Tristan sa narodil v čase, keď som sa pripravoval na premiéru Samsona a Dalily, a tak bol teda doslova od prvého dňa odchovaný na opere – keď som sa učil texty, často som ho mal na rukách. Potom som musel ísť do Bratislavy skúšať Bedárov a to znamenalo odtrhnúť sa od rodiny na celý mesiac – to bolo strašné. Mesiac som reálne nevidel svojho syna, bolo to veľmi ťažké. Potom sme sa to už snažili riešiť inak, napríklad minule som bol dlhšie v Liberci a rodina za mnou prišla na pár týždňov. Tesne pred premiérou však odišli, aby som sa úplne sústredil na danú rolu. No a tak to plánujem aj do budúcna. Aj keby som dostal rolu v zahraničí a musel by som na dlhšie vycestovať, chcem, aby aspoň na časť pobytu mohli prísť za mnou, alebo aby som mohol častejšie cestovať domov za nimi ja.

 

Okrem opery sa pri práci stretávaš aj so sakrálnym umením. Kde nachádzaš vo svojom živote Boha?

Je to celkom jednoduché. Najviac spievam role Jean Val Jeana, Othella a Samsona. No a práve v Jean Val Jeanovi je to doslova dané rolou, že som v dennodennom kontakte so Stvoriteľom. Je to také jednoduché, očarujúce a pre mňa stále neuveriteľné. Ako keby v ten večer, keď mám predstavenie, nemusím nič hrať a moja rola je sama o sebe trojhodinovou modlitbou. Neviem hrať Jeana Val Jeana bez toho, aby som to takto vnímal.

Potom hrávam Othella a ten musí vedieť ukázať aj svoju „diabolskú“ tvár – až je mi doslova nepríjemné o tom hovoriť. Vtedy totiž musím hľadať vo svojej minulosti nejakú asociáciu, aby som vedel v potrebnej chvíli dať do pohybu svoje najväčšie negatíva – aj to patrí k práci herca. Táto postava je úplne iná ako Jean Val Jean, ale je to moja práca. A dokonca aj v tejto hre sa vyskytne veľký monológ smerovaný na Boha.

No a čo sa týka konkrétne sakrálnej hudby, to je opäť jednoduché – musím sa odtrhnúť sám od seba, od heroizmu požadovaného v opere. Jeden môj učiteľ v Maďarsku mi raz povedal: „Musíš spievať sakrálnu hudbu tak, aby si nikdy nezabudol, že Pán Ježiš Kristus nesedel na koni, ale išiel peši vedľa osla.“ Toho sa snažím držať.

 

 

SAMSONA NEMÔŽE SPIEVAŤ HOCIKTO

Máš obľúbenú postavu?

Uskromním sa a vyberiem iba štyri obľúbené postavy – už spomínaný Jean Val Jean, Othello, Canio z opery Komedianti a Samson z diela Samson a Dalila.

 

Spomenul si Samsona a to je, predsa len, trochu iný príbeh. Aký pocit to v tebe celé zanechalo?

Celé naštudovanie bolo trochu rapsodické a ťažké, pretože len dva mesiace predtým som mal premiéru Othella a ľudia zvyčajne nerobia takéto harakiri, že po Othellovi začnú spievať Samsona. Príprava mi trvala dosť dlho a moja manželka bola v pokročilom štádiu tehotenstva. Pár dní pred premiérou sa nám narodil syn Tristan. Veľmi som sa však na túto rolu tešil, pretože som mal pocit, že to bolo doslova stvorené pre môj hlas.

Ten biblický príbeh je krásny a čo sa týka hudby – je naozaj nádherná. V tejto opere je však jedna zvláštnosť – je napísaná ako oratórium, nejde podľa Shakespeara a veľmi ťažko sa to dáva na javisko ako divadelná hra. Je to akoby nudné a dlho sa ťahajúce. Zostala vo mne akási rana, že sme to ešte neurobili úplne dobre. Cítim ešte takú neuspokojenosť a dúfam, že keď budem hrať Samsona opäť, bude to naštudovanie ešte lepšie. Áno, kritikom sa to síce páčilo, ale ja si to viem predstaviť aj lepšie.

 

 

V čom je teda postava Samsona výnimočná?

Z profesionálnej stránky vnímam Samsona ako výnimočnú postavu preto, lebo som presvedčený, že túto rolu nemôže spievať hocikto. Nemôže vyzerať hocijako, musí dodať postave charakter. Muž by mal byť impozantný a, naopak, herečky, ktoré spievajú Dalilu, by mali byť naozaj krásne. O tom je ten príbeh – že hoci sa Samson nechce oddať Dalile, ona ho dokáže zvábiť a nakoniec mu ublíži. Okrem toho je táto rola výnimočná aj preto, že je fakt náročná aj čo sa týka spevu – treba veľa spievať forte a fortissimo. A tento príbeh by mal rozhodne zanechať odkaz v srdci diváka.

Táto konkrétna inscenácia bola režírovaná modernejším štýlom, dej sme preniesli akoby do lágrov v Osvienčime. Už predtým som hral podobné role, kde sa dej umiestnil niekam inam, ale ja sám som zástancom a fanúšikom klasickej réžie – a teda, že príbeh je umiestnený v období, v ktorom sa skutočne odohrával. Mám rád aj staré klasické kostýmy, ktoré divákovi lepšie priblížia príbeh.

Ľudia, ktorí často chodia do opery, napríklad aj v zahraničí, sú zvyknutí na moderné naštudovania. Avšak tým, ktorých chceme prilákať do opery, musíme ponúknuť niečo doslova šťavnaté, niečo, čomu prídu na chuť. Viem však, že dnešná doba potrebuje aj moderné veci, lebo to je smer dnešných režisérov – majú ponúknuť aj iné riešenia, iné úrovne príbehu, hoci sa to potom hrá ťažšie.

 

Priaznivci televíznych obrazoviek ťa mohli zazrieť aj vo vianočnej verzii šou Pečie celé Slovensko, kde si skončil na druhom mieste. Posledná otázka na telo – pečieš teda aj doma?

Rád varím, ale koláče nepečiem – radšej pečiem mäso. Osobne nemám rád koláče, ani ich doma veľmi nepečieme a ani si ich nemôžem dovoliť, keďže mám nadváhu. A nie, opitého Izidora som doma nepiekol, ale predsa len som sa aspoň mentálne pripravoval na šou, prešiel som si to v hlave. Ale, pravdupovediac, priamo v súťaži som sa pomýlil vo všetkom. Prebiehalo to inak, ako som si to predstavoval. Nabiflil som sa postup, ale keď som bol na natáčaní, nejako sa mi to pomiešalo, niekoľko vecí som pokazil, bol som v časovej tiesni a zachránilo ma len to, že aj ostatní mali podobné problémy (úsmev).