Opát Ambróz Martin Štrbák: Prestávame vnímať Krásno

Veľa cirkevných otázok a podnetov sa určite musí ešte prehodnotiť a jednoznačne zmeniť. No sú i také, na ktoré človek nemá dosah. Každá novosť si vyžaduje rozlišovanie. O faktoch, názoroch, výzvach a inšpiráciách sa rozprávame s opátom rehole premonštrátov, Prof. PaedDr. ThDr. Ambrózom Martinom Štrbákom, PhD., O. Praem., odborníkom na liturgiku.

Autor: Júlia Kubicová

Srdcom i vyštudovaný hudobný umelec, so zmyslom pre humor, vášňou pre šport a slabosťou na sladkosti. Okrem kňazskej služby opáta stíha byť i prokuristom firmy, riaditeľom Premonštrátskeho gymnázia v Košiciach, autorom niekoľkých publikácií a veľkým cestovateľom. Popri tom všetkom hlavne nezabúda byť ľudským, ochotným a najmä milým človekom.

 

Ktoré pravdy Katolíckej cirkvi sú nemenné a stále platné, o ktorých zmenách je zbytočné viesť diskusie?

Poznáme Boží zákon, ktorý sa nemení. Boh je len jeden, v Bohu sú tri božské osoby – Otec, Syn a Duch Svätý. To, že hovoríme o trojjedinom Bohu, je nemenné. Ďalej je tu cirkevný zákon, teda aj to, čo sa môže zmeniť v teoretickej rovine. Napríklad, ak by pápež dovolil, že sa môžu svätiť ženy; ak by sa koncilom rozhodlo a pápež by schválil, že môžu byť vysvätení ženatí muži, ako je to u gréckokatolíkov; prípadne by sa mohla zmeniť liturgia, čítania.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nemenné sú i dogmy. To je základné učenie kresťanskej cirkvi o tom, kto je Boh, že má tri osoby, ako to medzi nimi funguje, ako to ide, ako to pôsobí. To sú veci, ktoré sa nemenia, o ktorých sa nediskutuje. Respektíve ak by sa aj diskutovalo, tak vyslovene iba na filozofickej báze. Ale toto sú veci, ktoré vôbec nemá zmysel nabíjať, pretože všetky sa v priebehu prvých stáročí, teda do toho 6. až 7. storočia, vyšpekulovali a ďalej sa už nič nekomplikovalo.

 

V svojej knihe Liturgia Eucharistie poukazujete na historické štúdie pôvodu a dejinných zmien liturgie až do dnešnej podoby. Je v týchto spomienkach impulz pre nejaké zabudnuté duchovné bohatstvo, ktoré by sa podľa vás oplatilo znovu „oživiť“?

Nevyhnutné je povedať, že v roku 1962 bola prijatá konštitúcia Sacrosanctum Concilium, ktorá dala Katolíckej cirkvi neuveriteľnú možnosť znovu sa vrátiť k pôvodným koreňom, respektíve obnoviť liturgiu, ktorá v roku 1580 svojím Rímskym misálom odpovedala na výzvu, ktorú predstavili Martin Luther a Ján Kalvín, teda protestantizmus alebo reformáciu. Ak by som vravel, že treba niečo vrátiť, tak snáď pre kňazov, nie pre veriacich laikov.

 

 

PÍSMO SVÄTÉ POZNAŤ LEPŠIE, VNÍMAŤ INTENZÍVNEJŠIE A POUŽÍVAŤ ČASTEJŠIE

Čo by mohli kňazi spätne prehodnotiť?

Povedal by som, že je vhodné, aby sa kňazi zamysleli nad tým, čo znamená liturgia, ktorá sa slávila od roku 1580 do roku 1969, čiže podľa Misála svätého Jána XXIII., takzvaná tridentská svätá omša. Je to niečo neuveriteľné pre kňazov a zároveň je krásne vidieť ten rozdiel, čo sa vlastne za posledných päťdesiat až šesťdesiat rokov urobilo alebo kam sa to posunulo.

Zároveň je dobré, aby si človek uvedomil, že v liturgii existujú hranice, ktoré neslobodno a nemožno prekonávať. Keby som mal povedať, ktorým smerom sa treba rozvíjať, tak určite poznať čoraz lepšie a intenzívnejšie Písmo sväté, teda vnímať ho a čoraz viac ho používať v slovenskej reči v liturgii.

 

Hovoríte o kňazoch a o existujúcich hraniciach v liturgii, ktoré nemožno prekonávať. Kde sú tieto hranice?

Rímsky misál má takzvané rubriky. Slovensko je priam expertom na dodržiavanie rubrík, aj keď nie úplne. A tou hranicou, o ktorej je tu reč, je znalosť týchto rubrík, ktoré nemajú byť cieľom. Teda nemá byť cieľom dodržiavanie, ale to, aby človek vnímal, ako to je a prečo je to tak. To znamená, aby nedochádzalo k tomu, že ja mám vnútorný pocit a na základe vnútorného pocitu sa rozhodujem a takýmto spôsobom to potom dávam najavo.

Čiže vyslovene kňazov vedú a učia, aby si naštudovali to, čo by mali v rámci rubrík vedieť. Taká perlička, v minulosti pred rokom 1969 bolo dobrým zvykom, že v Advente, v čase pôstu, si kňazi študovali rubriky v rámci duchovného čítania, teda v rámci svojho duchovného života.

 

 

KAŽDÁ KRÁSNA LITURGIA VŽDY ČLOVEKA POHLTÍ

Aký je váš pohľad na liturgiu v súčasnosti? Vnímate tu nejaký novodobý problém?

Sme pod obrovským vplyvom technológií, pod obrovským vplyvom techniky a strácame tým pádom čas. To znamená, že si prestávame vychutnávať čas. Prestávame mať čas na to, aby sme vnímali Krásno. No a liturgia je o tom, že človek má byť vnorený, ponorený. Vnímať, vnoriť sa, a nie pozerať na hodinky alebo pozerať na mobilný telefón. Toto je obrovský problém dnešnej doby. Každá krásna liturgia, ktorú kňaz, biskup alebo ktokoľvek pripraví, človeka vždy pohltí.

 

Akým smerom by sa teda podľa vás mohla svätá omša vyvíjať, aby ľudia zabudli vnímať čas?

Za seba poviem, keď sme nedávno opäť po dlhom čase slávili svätú omšu Requiem Wolfganga Amadea Mozarta, počas ktorej hral orchester, zbor a sólisti s dirigentom, bolo to pre ľudí také nové, že pri tom nepozerali na hodinky a odchádzali naplnení Duchom. Hudba robí veľmi veľa. Takisto aj svetlo a obraz, a keď je to podnietené tým, že človek niečo rozumné povie alebo počuje, tak sa to znásobí.

 

 

 

Ktoré cirkevné novinky či podnety zo zahraničia vnímate ako inšpiratívne pre Katolícku cirkev na Slovensku?

Netvrdím, že sa máme niečím inšpirovať zo zahraničia. Sme jedna Cirkev, každý má svoju vlastnú cestu, ktorou kráča. V každom prípade, sú rozličné zvyky a temperament národov. Mne sa napríklad páči používanie klasickej hudby v liturgii alebo zintenzívnenie gregoriánskeho chorálu.

Existuje tu možnosť sa zamýšľať – často sa hrávajú aj protestantské piesne, o ktorých katolíci ani nevedia, že sú protestantské. Sú veľmi pekné a veľmi príjemné, inšpirujú sa najmä anglosaskou kultúrou. Toto je taká diskutabilná otázka, čo by tam bolo možné alebo akým spôsobom.

 

 

HAPPY BIRTHDAY, JESUS! BOCHNÍK CHLEBA PREMENENÝ A VYTÝČENÝ NA PALICI?

Aký cirkevný pokrok verzus úpadok vo vás vyvoláva vnútornú vzburu alebo obavu pre dobro budúcnosti?

Na Slovensku nič, poviem úprimne. My sme konzervatívna krajina, ktorá potrebuje staré tradície, takže u nás sa nevyskytne taký nešvár ako trebárs bochník chleba premenený a vytýčený na palici, čo sa udialo v Rakúsku, alebo podobné excesy. Raz som sa pousmial, keď kaplán v Dóme svätej Alžbety na detskej vianočnej svätej omši vyvesil obrovský nápis Happy Birthday, Jesus!. Toto je už podľa mňa za hranicou. Ale hovorím, na Slovensku by som sa veľmi nebál, pretože my sme naozaj konzervatívna krajina a potrebujeme tie svoje zvyky, takže toto tu nie je nijaký veľký problém.

 

 

Mohli by ste uviesť niekoľko rozdielov a odlišností, ktoré sú Katolíckou cirkvou schválené v iných štátoch, ale na Slovensku zatiaľ nie?

Môžeme spomenúť tri veci. Prvá je, ale to je na rozhodnutí KBS, napríklad prijímanie do ruky a nie iba do úst. Bola to ťažká diskusia na začiatku 90. rokov. Potom sa tomu už KBS nevenovala. Druhá vec je miništrovanie dievčat, keďže nie je veľa chlapcov. V západných krajinách, napríklad v dievčenských cirkevných školách v Spojených štátoch, samozrejme, miništrujú dievčatá, keďže tam nie sú chlapci.

Tretia vec, ktorá je zaujímavá, to je prijímanie Krvi Kristovej, jej pitie z kalicha, s ktorým som sa stretol, a musím povedať, že ma veľmi povzbudzovalo a je moderné. Rímsky misál má presné vymedzenie, kedy sa to má. V zmysle Kristovho „vezmite a jedzte“ sú toto skutočnosti, nad ktorými by sa bolo vhodné zamýšľať, ale vravím, toto už nie je vec liturgistov ako vedátorov, ale je to vec KBS. Ak by prišla požiadavka, predpokladám, že tým by sa KBS musela zaoberať.

 

BUDE MENEJ VERIACICH, MENEJ POVOLANÍ, CHRÁMY SA BUDÚ ZATVÁRAŤ

Katolícka cirkev nepripúšťa vysviacku žien. Ak k nej dôjde, podlieha automatickej exkomunikácii. Kódex kánonického práva v kánone 1024 uvádza: „Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ Na túto tému sa dosť diskutuje, najmä zo strany provokatérov. Aká je najpresvedčivejšia odpoveď na otázku, prečo nemôžu v Katolíckej cirkvi prijať posvätnú vysviacku ženy?

Tu sa cítim veľmi malý na to, aby som rozprával svoj názor. Čo povedať všetkým provokatérom? Treba si uvedomiť, že Cirkev nie je demokratická inštitúcia, ale hierarchická. Existuje jeden krásny latinský výraz: „Roma locuta, causa finita.“ Ak Rím, teda Svätý Otec, niečo povie, všetci ostatní to majú rešpektovať.

Netvrdím, že o tom nie je možné diskutovať. Viem, že sú tieto diskusie v oblasti dogmatickej, viem, že patristi hľadajú miesta, kde by sa mohlo povedať, že v minulosti boli naozaj aj ženy diakonisy. Nevzpieram sa, ani netvrdím nič proti, ani nič za, v tomto som poslušný syn Katolíckej cirkvi a rešpektujem vyjadrenia Svätého stolca.

 

História Katolíckej cirkvi dokazuje, že vývoj otázky miništrovania dievčat prešiel od úplného povolenia až k úplnému zákazu. 27. júla 2001 kongregácia uviedla zmenu, že diecézny biskup môže povoliť, aby v jeho diecéze miništrovali dievčatá. KBS na svojom zasadaní 26. septembra 1994 rozhodla, že na Slovensku to (zatiaľ) platiť nebude. Zmenilo sa odvtedy niečo? Aká situácia by musela nastať, aby sa aj na Slovensku pripustila možnosť miništrovania dievčat?

Tu by som povedal len toľko, že vždy je to záležitosť KBS, pretože tá má takzvané partikulárne právo určovať predpisy. Je jednoducho potrebné uvedomiť si, že Slovensko má zatiaľ 62,5 % kresťanov katolíkov rímskeho obradu, to znamená, že aj relatívny počet chlapcov je vysoký. V Česku a iných krajinách je to problém, kde je veľmi nízka účasť veriacich. Keď už niet chlapcov a mužov, vtedy je nevyhnutné nejakým spôsobom si pomôcť.

Pevne verím, že takáto situácia na Slovensku nikdy nenastane. Samozrejme, že bude menej veriacich v chrámoch, niektoré chrámy sa budú zatvárať, ale pevne verím, že toto nenastane. Samozrejme, nie som proti tomu, to zase poviem tak trošku liberálnejšie. Nie som proti tomu, ale na druhej strane dúfam, že takáto situácia nenastane – v zmysle slov pápeža Františka, ktorý sa teraz vyjadril, že „žena má nezastupiteľné miesto tak v liturgii, ako aj v živote Cirkvi“. Osobne si myslím, že ak sa tieto veci budú naozaj dodržiavať, bude to len milé a krásne.

 

 

Čo vo vás vzbudzuje presvedčenie, že v našich chrámoch bude menej veriacich a že sa budú musieť zatvárať?

Obyčajná štatistika v mojom období. V 70. rokoch sa rodilo stotisíc detí, dnes sa rodí päťdesiat až šesťdesiattisíc detí. A keďže bude menej ľudí, isto bude menej povolaní. A keď moja generácia vymrie, je prirodzené, že nebude nutné mať toľko chrámov. Pretože Slovensko jednoducho vymiera.

 

KOMUNIZMUS ZLIKVIDOVAL ZMYSEL PRE (FARSKÉ) SPOLOČENSTVO

Nedávno ste boli v USA, kde ste koncelebrovali svätú omšu v dievčenskej katolíckej základnej škole s dvestošesťdesiatimi žiačkami, pričom mnohé z nich posluhovali pri oltári z pozície miništrantiek. V tejto súvislosti ste uviedli, že si uvedomujete, čo znamená slovo tradícia a čo socializmus zničil. Poďme hlbšie a do detailov – čo konkrétne máte na mysli?

Nesmierne cítim, že socializmus nám zlikvidoval vzťah k spoločenstvu; vedomie, že patrím do nejakého spoločenstva. To znamená, že v tomto spoločenstve platím dane, v tomto spoločenstve sa cítim zodpovedný, v tomto spoločenstve slúžim. A toto chápanie farského spoločenstva komunizmus zlikvidoval. My dnes nemáme problém chodiť z kostola do kostola a ideme tam, kde nám to vyhovuje, kde je nám to lepšie, a to je tak trošku egoistické. Toto chápanie, že niekam patrím a niekde som zodpovedný, sa podarilo štyridsaťročnému socializmu zlikvidovať.

 

Kde ste najviac vnímali toto puto či zodpovednosť ľudí voči ich farskému spoločenstvu? Ako to funguje v iných štátoch?

Najmä z osobnej skúsenosti – z obdobia môjho pôsobenia v Rakúsku, kam som chodieval zastupovať do rozličných rakúskych farností. Tam som videl, čo znamená byť zodpovedný a byť prítomný v nejakej farnosti alebo byť členom istého farského zhromaždenia. V Izraeli a v Spojených štátoch sa nepočíta napríklad počet veriacich, ale počet rodín, ktoré sú v tej farnosti. To je zaujímavé – a takisto tie rodiny prichádzajú do tej jednej farnosti a tam sú.