Oľga (32): Dobrovoľníctvo na Katarínke bolo najlepším rozhodnutím v mojom živote

Dobrovoľníctvo vôbec nie je prežitok. Omnia, ako Oľgu poznajú ľudia angažovaní v projekte Katarínka, sa pre dobrovoľnícku službu nadchla už dávno… a stále v nej pokračuje, momentálne v africkej Ugande. Viac v ďalšom z Milých rozhovorov.

Odkedy sa venuješ dobrovoľníčeniu? Aká bola tvoja prvá dobrovoľnícka skúsenosť?

Dobrovoľníctvu sa venujem od svojich osemnástich rokov, keď som bola prvýkrát na dvojtýždňovej družine na Katarínke. Katarínka je projekt záchrany ruín Kostola a Kláštora svätej Kataríny Alexandrijskej v lesoch Malých Karpát blízko obcí Naháč a Dechtice. Je to projekt určený mladým ľuďom, ktorí ako dobrovoľníci bez nároku na finančnú odmenu svojím odhodlaním a zápalom nielen opravujú kultúrnu a historickú pamiatku, ale zároveň spoznávajú seba samých, svoje talenty a nových ľudí, ktorí trávia voľný čas zmysluplne bez ruchu každodenných povinností a zažívajú čas v tichu s Bohom.

Keďže bola tá prvotná skúsenosť taká intenzívna a očarujúca, rozhodla som sa pri tom zostať. Tento rok som svoju „katarínkovskú kariéru“ zavesila na klinec – pre iné dobrovoľnícke dobrodružstvo. (úsmev)

 

 

Kto ťa vlastne pre Katarínku nadchol?

Neviem, či ho môžem menovať, aby sa na mňa náhodou nenahneval (smiech), ale prvý človek, ktorý mi o Katarínke povedal a podal osobné svedectvo, bol brat Félix Mária, OFM – františkán s katarínkovským menom Zénius, ktorý je v našich kruhoch celkom známym a obľúbeným „pojmom“.

Potom už len o pár rokov stačil jeden článok v príhodný čas a bola to priam „osudová láska“. So spolužiačkou Katkou sme sa v lete medzi tretím a štvrtým ročníkom na gymnáziu rozhodli poslať si prihlášku. Dostali sme poštou nové mená, aby sme boli každý jedinečný a rozpoznateľný, a od tej chvíle je Omnia moja druhá koža. (úsmev)

Vlastne si myslím, že to bolo Božie riadenie, aby som tam išla. Najlepšie rozhodnutie v mojom živote!

 

Povedz teda nám, ktorí sme o Katarínke zatiaľ toho veľa nepočuli – čo presne sa tam dá zažiť? Aké spoločenstvo, aké činnosti, aký denný program?

Nechcem veľa prezrádzať, pretože mňa práve to tajomstvo prilákalo, ale ide v princípe o projekt, ktorý združuje prevažne veriacich mladých ľudí, ktorí dovŕšili vek sedemnásť rokov. Mladý človek strávi v prírode dva týždne mimo civilizácie, ubytovaný v stane alebo pod holým nebom na lúke (úsmev), bez elektriny, mobilu a počítača, pričom aktívne pomáha a pracuje zhruba päť hodín denne na záchrane diela.

Samotný projekt Katarínky je tvorený takzvanými štyrmi piliermi (spoločenstvo, práca, duchovno a genius loci). Človek si buduje nezabudnuteľné zážitky, vzťah k prírode, k histórii, k Bohu, spoznáva nových ľudí, ktorí vyznávajú podobné hodnoty a s ktorými nadväzuje cenné, často celoživotné priateľstvá či vzťahy.

Mladí sa na obdobie týchto dvoch týždňov stávajú akoby „mníchmi“, ktorí sa podujímajú svojou prácou a nadšením zachrániť toto miesto. Celý tábor sa nesie v duchu svätého Františka a františkánskeho hesla: „Pax et bonum“ – „Pokoj a dobro“.

Denný režim sa začína rannými chválami, nasledujú raňajky, pracovná šichta – buď sa pracuje v kostole, na kláštore, na archeológii, ako pomoc v tábore a podobne –, obed, poobedňajší šlofík a dobrodružstvo, ktoré sa nesie väčšinou v stredovekom duchu, večera a večerné chvály. Po večerných chválach sa často sedí dlho do noci pri ohni, kde sa spievajú s gitarami piesne a vedú sa dlhé debaty.

Ak je na družine prítomný kňaz, býva súčasťou dňa aj svätá omša (zvyčajne namiesto niektorých chvál); ak na mieste nie je prítomný kňaz, cez víkendy a počas sviatkov prichádzajú slúžiť sväté omše naši kamaráti kňazi, ktorí sú dlhoročne spätí s činnosťou na Katarínke.

Častou otázkou ľudí je, či na Katarínke počas družín nehladujeme. (úsmev) Musím všetkých z pozície dlhoročnej gazdinky, ktorá nasýtila stovky hladných krkov, uistiť, že tam varia priam božsky a neskutočne dobre.

 

 

V čase vydania nášho Milého rozhovoru už dobrovoľníčiš v Afrike – dá sa porovnať dobrovoľníctvo u nás a v Ugande, kde práve si?

Čiastočne áno, lebo podmienky sú tu predsa len trošku náročnejšie. Človek vie, že sa vzdáva luxusu na oveľa dlhší čas, ako je doma zvyknutý. Takisto jazyková, kultúrna a mentálna bariéra je spočiatku veľmi výrazná a človek sa musí veľa prispôsobovať a meniť svoje očakávania. Zároveň však ponúkame svoje schopnosti a talenty a učíme sa nové veci od domácich.