Ohliadnutie pútnika Jakuba za Svätojakubskou cestou

Pri príchode do Bratislavy po trinástich dňoch putovania som mal zvláštny pocit, ktorý akoby ani nechcel von. Písať o troch hodinách chôdze z Marianky mi prišlo príliš plané, skoro akoby nehodné času, ktorý sme na tejto púti strávili. Rovnako tak zvláštne rozpoltený stav, keď som už „bol doma“ a zároveň trávil popoludnie až večer s ostatnými pútnikmi v meste, v ktorom žijem celý svoj život.

Autor: Jakub Mižičko

Dunajom odtieklo ďalších jedenásť dní a ja stále úplne neviem, nedokážem uchopiť do slov záver celej našej Cesty. Zámerne píšem veľké „C“, pretože už dlhšiu dobu pociťujem ku Caminu, k Svätojakubskej ceste, k samotnému procesu putovania ohromný rešpekt a rovnako tak aj vďaku. Napadá mi jedna veta z evanjelia: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62) Nie ako výhovorka, skôr stav, do ktorého som sa ihneď po návrate do Bratislavy dostal, a tak nejako sa mi ani nechce pozerať sa späť. Skúsim však predsa len zrekapitulovať ten posledný deň nášho – či skôr môjho – putovania.

 

 

Ráno v Marianke som bol prekvapivo svieži, napriek faktu, že sme vstávali o hodinu skôr ako obvykle. Plán bol prísť do Bratislavy okolo jedenástej, a tak sme vyrážali už o ôsmej ráno. Iné dni sme v tomto čase iba raňajkovali. S výnimkou prvej polhodiny, ktorá bola vybojovaná v prudkom kopci, bola celá trasa príjemnou prechádzkou v bratislavských lesoch. Približne tri a pol hodiny po odchode z Marianky sme sa cez Kačín a Železnú studničku dostali do mesta. Bolo pre mňa veľmi zvláštne kráčať od Patrónky hore k Horskému parku. Stále ešte v polohe pútnika.

V horárni sme mali „povinnú“ prestávku, keďže nás tam čakali ľudia z médií. Dlhšie sme posedeli, niektorí aj dlhšie rozprávali (vznikol z toho článok a ako bonus ešte aj samostatný rozhovor so mnou). Odtiaľ sme sa presunuli k neďalekému kostolu; a nech sa na to pozerám akokoľvek, niekde v tom čase som zo seba (načas) definitívne sňal rolu pútnika. A moja Cesta z Banskej Štiavnice do Bratislavy sa skončila. A tak na okraj, pocit, že už nie som na púti, no ešte ani doma, tak naozaj, oboma nohami na zemi, trvá v podstate až doteraz. Akoby mi bolo ukradnuté, kde som, či kráčam, alebo pracujem, som iba prítomný.

Poobede sme mali stretnutie pri ruinách Kaplnky svätého Jakuba (aj s prehliadkou) na Námestí SNP, odkiaľ sme sa rýchlo presunuli do Dómu svätého Martina, kde sa nám začínala svätojakubská pútnická omša, celebrovaná pomocným biskupom Jozefom Haľkom. Ja osobne som si túto omšu veľmi užil, a nebolo to iba preto, že bola na moje meniny. (úsmev) Záznam je možné nájsť niekde na internete. Po nej sme sa išli spolu ešte najesť a zvyšok skupiny, čo nešiel spať, som ešte vzal na svoje obľúbené miesto na zopár drinkov. A tak prišiel koniec.

A toto je presne ten moment, keď neviem, čo mám napísať. Rád by som to doplnil o niečo hlboké, zmysluplné a tak. A pritom, keď sa pozerám na celú svoju aktivitu od návratu, niečo sa udialo, zmenilo. Iba to neviem pomenovať. Keď som na túto púť odchádzal, mal som tri výzvy, pre ktoré som súhlasil s Castorovou pozvánkou. Po prvé, nikdy som nekráčal tak dlhšie po Slovensku. Po druhé, nikdy nie v poloorganizovanej skupine. Po tretie, nikdy som nešiel tak, že sa cesta končila doma.

A výsledok?

Slovensko je neskutočne pekná krajina, ktorej príroda má schopnosť skoro až instantne ma odpojiť od mojej každodennosti. Len čo som sa preklopil cez fyzickú záťaž (trvalo krátko opäť si zvyknúť), začal som si užívať každú minútu vonku. Naši zahraniční spolupútnici boli, napríklad, veľmi prekvapení, koľko divokej zveri bolo možné vidieť. Ja som si užíval všetky tie lesy, lúky a celkovo priestor, cez ktorý som mal to šťastie či požehnanie kráčať.

 

 

Okrem krátkej, no nádhernej minuloročnej prechádzky v Rakúsku som prvýkrát kráčal viac ako sám. A bolo zvláštne to žiť. Naša skupina mala striedavo desať až tridsať ľudí, najviac nás bolo iba v posledný deň. Keď som v minulosti kráčal sám, bol som sám pre seba jediným „problémom“. Bolo veľmi oslobodzujúce nemusieť sa na nikoho a nič viazať, ísť si svojím tempom, skúsenosťou nájdeným rytmom. Je to veľmi čistý, no osamelý spôsob existencie. Nikomu sa neprispôsobujete, no zároveň, keď máte problém, ste na to sám. Nie je to komu vyrozprávať.

A teraz? Zrazu je väčšinu času okolo stále nejako veľa ľudí, stále niekto rozpráva, ja vnímam ich energiu a vedome sa jej prispôsobujem. Vrana k vrane sadá. Sú ľudia, s ktorými som neprehovoril snáď ani slovo za celý čas, čo sme kráčali po rovnakej trase. A bolo zopár, ku ktorým som priľnul tak dajako automaticky.

A keď mi nebolo dobre, už len vďaka ich prítomnosti som striedavo posúval nohy smerom k nášmu cieľu; a skutočnosť, že boli blízko, ma udržovala v stave, keď som sa nezačal ľutovať, opúšťať a zúfať si. A trávil som s nimi veľa času, pretože boli veľmi obohacujúci, svieži a rozprávali, ako hovorí moja mama, „jazykom môjho kmeňa“.

 

 

Presne ako v živote. Sú ľudia, ktorí nám takpovediac sadnú na prvý pokus, pri ktorých sa nám aj dýcha ľahšie, a potom tí ostatní. A pritom nikto nie je viac či menej. Všetci iba sme a robíme to najlepšie, čo vieme. Som úprimne vďačný za vás všetkých, ktorí ste spolu vytvorili tých trinásť dní, keď som smel kráčať. Ďakujem.

A to posledné? Presne si pamätám ten moment, keď som pri odchode z Pezinku zbadal siluetu Bratislavy. Zostal som zdesený a prial som si, aby trvalo ešte dlho, kým prídem domov, a zároveň som vedel, že to bude trvať menej ako dvadsaťštyri hodín. A keď som na Bielom kríži stretol v bufete troch ľudí z „mojej reality“, vedel som, že už som vlastne doma. Veľmi som sa z nich tešil, a pritom mi bolo aj smutno, že ten sen, ktorým putovanie bezpochyby dokáže byť, sa blíži ku koncu.

V tomto prípade ma prekvapila náhlosť, s ktorou sa „doma“ prejavilo a začalo pretláčať existenciu „tu a teraz na Ceste“. Ani som si nestihol začať užívať čas, ktorý zostával do konca. Jediné, čo som si stihol uvedomiť, bolo, že som opäť po čase plný pokory a vďaky voči skutočnosti, ktorú mám možnosť, inak povedané smiem, žiť. A všetko je to obsiahnuté v slovách, ktoré zo mňa vypadli pred dvoma rokmi a budú pre mňa platné ešte dlho.

 

 

TICHO CESTY

Vo vnútri zvláštne ticho,

pocit trochu odovzdaný.

Verš plný krehkej lásky.

A predsa nie vypovedaný.

 

Akoby strácal na význame,

netreba mu násilie

hluku slov a svetla hlasu.

Do činov vkladať úsilie.

 

Len tak plynúť, sťaby voda,

obmývať blízke brehy,

hladiť všetky kamene.

I na duši hrubé stehy.

 

Podvoliť sa prúdu bytia,

nedá sa nazvať prehrou,

mať smer a stále kráčať…

Občas ticho. Občas s vervou.

 

„Ultreia, et suseia!“