Odpustím, ale nezabudnem

Písať o odpustení nie je vždy jednoduché. Odpúšťanie sa v dnešnej spoločnosti chápe ako prejav slabosti. Niekomu ste dovolili, aby vám ublížil, aby vás ponížil, teda ste nanič. Ale naozaj, nie je človek, ktorý dokáže odpúšťať, hrdinom? A nepomotala to iba dnešná spoločnosť? Poďme sa spolu na to pozrieť.

Kázeň v kostole

Vždy ma „rozčuľujú“ farári, keď kážu o odpúšťaní. Hovoria o tom ako o lentilke, ktorú máme podarovať iným, keď nám zo života urobili chaos a vnesú do nášho srdca pocit bolesti.

Výrok: „Odpusť za každú cenu a urob to hneď,“ zo mňa robí poníženú a nedokonalú kresťanku. Jednoducho to neviem. Niektoré krivdy si v sebe vláčim ako vagóny niekoľko rokov – a myslím, že nie som sama.

Kde je problém? Myslím, že v dokonalom kresťanstve. Nemôžeme ho hľadať na zemi, dokonalý je iba Boh. My sme tí, ktorí sa s „problémom odpustenia“ musia pustiť do boja. A odhodlať sa bojovať, to je výsada rytierov a princov.

Patríme medzi nich?

V treťom ročníku na náboženstve nám pán farár napísal na tabuľu rovnicu:

Bolo mi ublížené = okamžite odpustím = som kresťan katolík.

Znamenalo to pre mňa, že sa nemôžem na nikoho hnevať, nikomu sa vyhýbať, každému mám pomáhať. Ak to robím, znamená to, že som odpustila. Alebo?

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že tento postoj nezahŕňa úplné odpustenie.

Nie je pre mňa problém povedať: „To je v pohode. Netráp sa nad tým, už som na to zabudla,“ ale moje vnútro a pocity v ňom si hudú inú pesničku. „Bolo mi ublížené. Bolí ma to. Hnevám sa.“

S odpustením to nie je také jednoduché. Zakúsil to aj apoštol Peter. Prvý pápež. Kapacita. Vodca cirkvi. Skôr ako poznal Ježiša, myslel si, že je dokonalý. No potom mu nebolo všetko jedno. Rovnako ako kňazovi na kázni, ktorý hovorí o odpustení „z výšky“, teda všeobecne a v situácii, ktorá sa ho osobne nedotýka.

 

 

Chaos pápeža

Apoštol Peter, ktorý sa stal prvým pápežom, to so svojou povahou nemal ľahké. Narážal, kde sa dalo. Hádal sa. Bránil Krista aj tam, kde nemusel. Nosil meč a odťal veľkňazovi ucho. Hneval sa. Plakal. Ohlasoval. Počúval a mal čo robiť, keď mu Ježiš povedal, že s ním nesúhlasí.

Jeho veľkou devízou bolo, že to, čo robil, robil naplno.

Bol sebavedomý rybár, ktorému sa darilo. Pre vyššie ideály priniesol obetu, vzdal sa rodiny a nasledoval Krista. Iste si myslel, že by si ho ľudia za jeho skutky mali vážiť.

Asi to tak nebolo. Mnohí mu liezli na nervy a on sa snažil mať s nimi trpezlivosť. Zrejme keď bol na pokraji svojich síl, prišiel, ako to hovorí apoštol Matúš v 18. kapitole, za Ježišom a pýta sa: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa prehreší proti mne? Azda sedem ráz?“ Sedem ráz je dosť. Možno čakal, že Ježiš ho pochváli, že toľko vydržal odpúšťať. No Ježiš posunul hranicu ďalej: „Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“

Temperamentný Peter zrejme v tej chvíli zaťal zuby. To má s tým „podrazákom“, čo ho možno ohovára, osočuje, čo mu niečo vezme bez opýtania, vydržať oveľa dlhšie?

Bol presvedčený, že dať mu sedem ráz šancu je odvaha. Ale nechať sa zraniť sedemdesiatsedem ráz, to je priam nemožné. Toto Ježiš nemôže myslieť vážne.

Znelo to, akoby mu povedal: „Peťko, neprestávaj odpúšťať. Odpusť vždy, keď ti niekto ublíži.“

A to isté hovorí aj nám. Mne, tebe.

Myslíte, že sa to dá? Že to Ježiš myslel tak doslovne?

Sme naozaj schopní odpustiť tým, ktorí nás obrali o dobré meno, o dedičstvo, o majetok, o manžela či o manželku?

Nie sme. Je tu však niekto, kto nám odhalí pravdu o odpustení rovnako ako Petrovi.

Dôležité je jedno: Prestaňme sa v tejto chvíli hrať na dokonalých a poprosme Ježiša, aby nám zmenil srdce.

 

 

Nervolezci

Rovnako ako Peter, aj my poznáme „nervolezcov“. Nič sa im nepáči, stále nás kritizujú, za nič nepochvália. Najradšej by sme sa im vyhli.

Len čo ich vidíme, adrenalín nám stúpne na maximum. Ozve sa hnev a znechutenie.

Napriek tomu ich pozdravíme, venujeme im úsmev alebo kompliment. Veď tá osoba, ktorá mi lezie na nervy, môže byť moja svokra, šéf či domovníčka.

Potlačíme všetky emócie a vyhlásime im vonkajší mier. Aj tak by nepochopili, že nám ublížili. V konečnom dôsledku je lepšie, ak od nich máme pokoj.

Viete, o čom rozprávam? O nás. O pútnikoch života, ktorí majú právo a povinnosť zabojovať o slobodu a zbaviť sa hnevu. Dokážeme to?

 

S kožou na trh

Nemám vo zvyku písať o sebe. A vopred prosím o odpustenie, ak vás zneistím a zničím váš obraz o „dokonalých“ rehoľných sestrách. Pohorším tých z vás, ktorí sú presvedčení, že „obyvateľov kláštorov“ Pán Boh vypočuje skôr ako tých, čo žijú v bytovkách a v murovaných domoch.

Len vám chcem povedať, že realita je iná. Rovnako ako vy sme sa narodili pre túto zem a bojujeme o nebo. Ideme po ceste k Ježišovi, na ktorej sa potkýname, padáme a znova vstávame. A nie je to ľahké.

Dlho som váhala, či mám ísť s kožou na trh, alebo nie. No predsa som sa rozhodla urobiť krok vpred. Nie preto, že by som bola na seba hrdá, ale preto, že som taká, aká som. Hľadajúca, nachádzajúca i strácajúca. Zranená i zraňujúca. Dnes už to o sebe viem. No pred pár rokmi som sa aj ja, rovnako ako apoštol Peter, považovala za dokonalú.

Mimochodom, som zasvätená Bohu, tak by som mala byť lepšia ako ostatní, alebo nie?

Pred niekoľkými rokmi sa môj život obrátil naopak. Jedného dňa som zanechala obľúbenú prácu, mesto, v ktorom som žila, i priateľov. Deti a škola sa pre mňa na istý čas stali minulosťou.

Boh ma povolal do novej služby: starať sa o chorého otca.

Netušila som, čo ma čaká. Bolo to, ako keď capa pustíte do záhradky a chcete od neho, aby ju porýľoval. Určite v nej viac-menej všetko zničí. A tak nejako to bolo aj so mnou. Počas niekoľkých dní som sa musela naučiť veľa nových vecí. Ošetrovať, šoférovať, orientovať sa v liekoch, skladať nábytok a mnoho iného.

Poviete si: „Ach, aké nešťastie! Nemala by byť požehnaná tá, ktorá dala Bohu všetko? Prečo to musí mať také náročné?“ A zalomcuje vami hnev.

 

 

Aj mnou lomcoval, ale nie pre to, čo sa stalo. Skôr pre moju bezmocnosť. Pýtala som sa: „Bože, čo to má znamenať? Veď ja som chcela…“ Presviedčala som Najvyššieho o svojich plánoch, no on mlčal. Zdalo sa mi, akoby odišiel. Prestal so mnou hovoriť.

Aj moja modlitba sa zmenila. Všetko bolo iné ako predtým.

Ľudia v mojom okolí sa síce snažili byť istým spôsobom nápomocní a dávali mi množstvo cenných duchovných rád, no ja som žiadnej z nich nerozumela. Boli to slová, čo šli pomimo mňa. Unavovali ma a napĺňali smútkom.

Trápilo ma, že nedokážem Boha chváliť za to, čo sa deje. Keď sa zotmelo, bola som rada, že som v posteli a môžem si oddýchnuť. Odmietala som telefonáty a neustále opakujúce sa otázky: „Ako sa má tvoj ocko?“

Mobil zvonil čoraz menej a z môjho života odchádzali tí, ktorí sa hrali na priateľov.

Tí, čo ostali, sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. Boli vytrvalí a snažili sa formovať aj môj duchovný život. No nerozumeli tme, ktorou si prechádzala moja duša (ani ja som jej nerozumela). Cítila som sa ako autíčko na zotrvačník, ktoré ide len preto, že mu niekto potočil kolesá. Môj život modlitby a vnímania Boha sa radikálne zmenil. Nevládala som.

Niektorým priateľom som sa do istého času snažila vysvetliť, čo sa deje. No nik z nich nebol schopný ani len načúvať, nieto chápať a rozumieť. Čím viac som sa snažila, tým to bolo náročnejšie. A tak som to vzdala. „Nech si hovorí, kto chce, čo chce.“ Rozhodla som sa pre mlčanie.

Sčasti to pomohlo. Z piatich vytrvalcov ostali len dvaja. Tí oboznamovali telefonicky i v rozhovoroch našich spoločných známych, ako som na tom. Vraj som sa zmenila.

Nedvíham mobil. Uzatváram sa do seba. Potrebujem pomoc, a pritom ju odmietam. Vyzvedali, či telefón nedvíham len im, alebo či je to moje „paušálne predsavzatie“.

A vtedy sa stalo niečo, čo by mi nenapadlo ani v najhoršom sne. Uzreli svetlo sveta informácie, ktoré boli iba moje a povedané v dôvere, že existuje skutočné duchovné priateľstvo. Bohužiaľ, prenikli do uší nesprávnych ľudí a tým nič nebránilo, aby ich v horlivosti posúvali ďalej.

Rozpútalo to lavínu osočovania a ohovárania, namierenú proti mne. Bola som presvedčená, že je to pre mňa smrteľný úder. Prečítala som to ako zradu od priateľa a nevedela som to rozdýchať.

Keď mi raz zatelefonovala istá žena a presviedčala ma, že by som sa voči svojim priateľom mala začať správať korektne, pochopila som, čo má na mysli, a spoznala som aj zdroj informácií, ktorý pustil ústa na prechádzku v nesprávny čas.

 

 

Neschválený múr

„Dosť!“ povedala som a zariadila si život po svojom. Bolo mi jasné, že Boh je so mnou aj v tme, a to mi muselo stačiť. Rozprávala som sa s ním skoro o všetkom. Len jedna malá zmena: prestala som vkladať do modlitieb pravdu. Nepozývala som Ježiša do svojho srdca, nehovorila som mu o svojich pocitoch, bolestiach či starostiach. Bolo to, ako keď priveziete na stavbu tehly a necháte ich tam položené, lebo viete, že tam patria. Musíte niečo urobiť, aby sa už zrada vo vašom živote neopakovala.

A tak som si začala vo svojom srdci stavať múr, ktorému som dala meno Nedôvera.

Maskovanie bolo jednoznačné. Môžem predsa počúvať druhých, ale nemusím dovoliť iným, aby načúvali mne a poznali moje bolesti. Naučila som sa vyhýbať rozhovorom o sebe, čo prispelo k mojej dokonalosti.

Do môjho života prišli noví priatelia a tí boli so mnou spokojní.

„Dá sa to,“ odľahlo mi jedného dňa, keď som si uvedomila, že život ide aj ďalej. Múr vo mne rástol a ja som sa zmierila s tým, že tam je. Nazvala som ho Zmierenie.

To, čo som vnímala ako zradu, som potlačila do úzadia. Už to nebolelo. Mala som dosť iných aktivít, takže som na to nemusela myslieť.

Boh však neprestal ťukať na môj duchovný múr. Jedného dňa som sa s človekom, ktorý hovoril veci na nesprávnom mieste, stretla zoči-voči. Len tak, nečakane. V skratke som sa mu snažila porozprávať, čo sa stalo. Ešte dnes vidím jeho úsmev a počujem slová: „Neboj sa, bude to dobré.“ (Zaujímavé je, že keď som s ním hovorila o tomto rozhovore o niekoľko rokov neskôr, nepamätal sa naň.) Nič nepochopil. Akoby sa ho moja bolesť nedotýkala. A tak som sa zmierila s tým, že to iné nebude.

Čas plynul. Robila som, čo som mohla, konečne stabilizovaná. Boh mohol byť so mnou spokojný. Mlčal. Pozeral na môj múr, neprotestoval a ani ho neschvaľoval.

Spokojne som mu mohla dať nové meno: Mám to pod kontrolou.

Stala sa zo mňa profesionálka. Nikto ma nemohol uraziť, nikto nemohol o mne nič povedať. Moje emócie boli len moje a boli skryté za múrom. Pre iných som sa stala poradcom. Ešte som však netušila, že síce viem pomôcť iným, ale poradiť sebe…? To ešte bude fuška.

 

 

Realita

Postupne sa z môjho života vytrácala radosť. Bola som prototypom robota, ktorý si plní svoje povinnosti a je spokojný s vykonanou prácou. Boh tu bol, ale netúžila som ho spoznať ešte viac. Veď čo ak by prehovoril? Ružence a iné modlitby, ktoré sa nedotýkajú srdca, mu v tom období mali stačiť. Z čašu na čas mnou zalomcoval smútok a bojovala som s únavou či s nevysvetliteľným hnevom.

Prenasledovali ma otázky: Načo toto všetko? Je tu niekto, komu na mne naozaj záleží?

Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som sa rozhodla pýtať inak a vstúpiť do vyšších levelov. Z tých ľútostných (Prečo sa to stalo práve mne?) som sa dostala k zvedavým (Pane, čo mi chceš povedať?).

Konečne som mu dala priestor, ale on mlčal. Boh totiž nie je reklamné rádio, ktoré vysiela spoty každú polhodinu. On povie raz a stačí. Už dávno mi dal svoju odpoveď.

„A odpusť nám viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“

„Ako, Pane?“ obhajovala som sa. „Prepáč, ale toto nie je môj prípad. Ja som už dávno odpustila. Ja sa nehnevám.“

V istom zmysle to bola pravda. Nebol to hnev typu: „Keď ťa chytím, tak ťa roztrhám,“ bol to hnev zamotaný do smútku a rezignácie.

„Veď, Pane, môžeš tomu človeku požehnať, nech si žije, ako chce, a nech mi dá pokoj. Som s tým vyrovnaná a s nikým o tom hovoriť nemusím.“

Chrlila som zo seba výhovorku za výhovorkou.

Myslím, že Boh sa len zabával.

Obrátila som sa k nemu tvárou a uvidela som kladivko.

Bol pripravený porátať sa s múrom v mojom srdci.

Aj keď bol v mojom prípade príliš pevný na to, aby ho niekto rozbúral.

 

 

Odpustenie ako dar

Toľko o mne. A teraz poďme späť.

Malý test: Vkráda sa do tvojho života smútok? Frflanie? Máš pocit, že si autíčkom na zotrvačník? Hneváš sa, a ani nevieš prečo?

Ak si čo len na jednu otázku odpovedal kladne, pozývam ťa na stretnutie, ktoré ťa môže zmeniť a obdarovať.

Z hľadiska psychiatrie či inej vedy sa odpustenie končí tu na zemi. Je to akýsi súhrn predispozícií, ktoré ho, keď sa spoja a vytvoria priaznivé podmienky v duchovnom či duševnom svete človeka, privedú k odpusteniu.

A z Božieho hľadiska? Je to oveľa viac. Je to dar, o ktorý nemusíme bojovať.

Dobrovoľne sa priznávam, že som to pochopila, až keď som bola na dne. Unavená zo života, sklamaná zo vzťahov. Osamelá. Vtedy som sa vrátila na štartovaciu čiaru a povedala som Bohu: „Prosím ťa, urob s tým niečo.“ Nebola som hrdinka. Poznala som svoje limity, nálady, povahu, ľudí, s ktorými som sa často rozprávala.

Nebola som diktátorkou a nehovorila som Bohu, čo presne má spraviť ani ako to má spraviť. Iba som sa doplazila na pomyselnú štartovaciu čiaru.

A on? Mohol vziať bič a vyhlásiť: „Poďme, a budeš odpúšťať! A toto je tvoj hriech a za ten musíš priniesť obetu! A pôjdeš na spoveď!“ No namiesto toho sa usmial, rozprestrel dlane a povedal: „Som tu. Poď za mnou. Prijmi nový život a dar odpustenia.“

 

 

Boh nechce, aby ste so svojím hnevom bežali maratón, aby ste sa vyhovárali, aby ste pre neho niečo urobili; jediné, po čom túži, je, aby vám mohol teraz, v tejto chvíli odpustiť. Nanovo vložiť do sŕdc dar odpustenia.

Neprekážajte mu v tom. Nehovorte si, že pravidelne pristupujete k sviatosti zmierenia, že sa na nikoho nehneváte, že ste sa s nikým nepohádali a nikomu ste neublížili. Nevyhovárajte sa. Odhoďte všetko a povedzte: „Ježiš, ďakujem ti za tvoje odpustenie.“

Nemusíte ani prekročiť štartovaciu čiaru a tento dar – táto výhra – je už dávno pre vás pripravený. Je to spôsob, ako môžete byť uzdravení a oslobodení od smútku a bolesti.

Keď som to zažila na vlastnej koži, keď som odpustila človeku, ktorý vyslovil to, čo ma zranilo (pravdepodobne v neuváženej chvíli), znova som sa mohla nadýchnuť z plných pľúc. Odhodila som pocit krivdy a prestala som vnímať svoj život ako skúšku. Znova sa stal pre mňa darom. Uvedomila som si, že od chvíle, keď som stratila priateľov, Boh začal konať iným spôsobom. Aj túto situáciu zoslal na to, aby som jeho dar – odpustenie – posúvala ďalej a pripodobnila sa jemu. Aby som, rovnako ako on, odpúšťala.

Dnes, po mnohých rokoch, za to ďakujem.

 

 

Stačí chcieť

Všimli ste si, že Ježiš prišiel zachrániť hriešnikov, a nie spravodlivých? Prišiel kvôli nám – tým, čo robia chyby. Dnešná kultúra a spoločnosť ich chce zakryť. Ponára nás do klamstva a nedôvery. Vyznávať niekomu hriechy je nemoderné, klamstvo je normálne a chyba, ktorá sa objaví na oblečení človeka, je pomaly neodpustiteľná.

Ak chcete byť „in“, musíte byť dokonalí.

Ak ste aj vy tomu uverili, prosím, zastavte sa a vráťte sa na štartovaciu čiaru menom Boh. On nás nestvoril neomylných, ale hľadajúcich a túžiacich. Nájdite znova sami seba a otvorte dvere odpusteniu. Istý duchovný spisovateľ píše, že „práve ono je výsadou tých, ktorí poznajú svoju vnútornú hodnotu“.

Tá sa nedá zmerať mejkapom ani módnymi trendmi. Tá sa meria srdcom. A je iná ako tá, ktorú ponúka svet.

Si jemné a zraniteľné stvorenie. Si ako dieťa, ktoré sa učí milovať, zraňuje a odpúšťa. Učí sa dávať a prijímať. A pritom sa nemusíš báť! Máš pri sebe Boha, ktorý ťa ochráni.

Stačí, ak budeš chcieť.

 

 

Moja priateľka mi raz rozprávala, že už ako dieťa často počúvala: „Robíš nám hanbu.“ Mala strach, že ju rodičia nebudú milovať, ak nebude dokonalá. Keď priniesla zo školy trojku, nemohla ísť s kamarátmi von. Keď sa nevhodne (podľa mienky rodičov) správala, dostala iný trest. Toto všetko preniesla aj do vzťahu k Bohu. Účasť na omšiach, modlitby, spovede, to všetko bolo pre ňu ako zákon. Keď sme sa po prvý raz stretli, bola napätá a mala strach z toho, čo si o nej pomyslím.

Potrebovala odpustiť rodičom, no nevedela o tom. Jej život bol nalinkovaný; a ak sa niečo stalo inak, ako si predstavovala, mala problém.

Prešla si svojou cestou. Aké bolo jej prekvapenie, keď zistila, že Boh jej pomáha, aj keď sa nevládze modliť, že Boh ju miluje, aj keď nie je každú nedeľu na svätej omši, že Boh je s ňou a posiela jej do života iných ľudí, kým starí známi odchádzajú.

Dovolila mu, aby vstúpil do jej srdca, prijala odpustenie a posunula ho ďalej.

Dnes je z nej iná žena. Nezáleží jej na tom, či ju niekto ohovára alebo osočuje. Vie, že – rovnako ako ty či ja – je vzácna v Božích očiach. A naučila sa, že situácia, ktorú prežíva, nikdy nie je prekliatím, ale cestou k Božiemu požehnaniu, pretože vedie k slobode človeka.

Pamätajte si: Stačí len chcieť. Nech by sme v živote urobili čokoľvek, alebo naopak, nech by nám iní urobili čokoľvek, Boh sa nás nevzdáva. Miluje nás a túži po nás. Prijmeme jeho pozvanie?

Ak áno, budeš mať tú česť pozrieť sa na zranenia minulosti v novom svetle. Stačí len chcieť.

 

 

Tri levely odpustenia

Hovorí sa: „Odpustím, ale nezabudnem.“

Plne s tým súhlasím. Nie je možné zabudnúť na to, čo sa mi stalo, na bolesť, ktorú som nosila v sebe niekoľko rokov. Dá sa však urobiť oveľa viac. Pristúpiť na Božiu hru.

Prejsť tri levely uzdravenia.

 

Tým prvým je vystúpenie z vlastnej dokonalosti. Odchod z planéty, kde sú všetci „in“, na planétu: „Vyznávam svoje hriechy.“ Čo na tom, že som babroš? Nespravodlivý a sebecký? Boh ma pozná a vie, ako som v skutočnosti na tom. Nepotrebujem hrať pred ním divadlo – komédiu ani tragédiu. Jediné, čo potrebujem, je postaviť sa pred jeho tvár.

Spomínate si na Máriu Magdalénu? Hriešnicu? Nedala sa odradiť žiadnym hlasom z davu, ktorý na ňu posmešne pokrikoval, keď kráčala za Ježišom. Vedela o sebe viac, ako mohli poznať ostatní. Oni poznali jej skutky, ale ona si niesla aj túžby a myšlienky. Išla za Ježišom taká, aká bola, zničená životom, oklamaná láskou mužov. Čo myslíte, čo od neho chcela? Počuť slová, aby sa polepšila? Nie. Túžila po jednom jedinom, po odpustení. A urobila pre to všetko.

 

Druhý level zahŕňa ľudí okolo – prepusti svojich nepriateľov. V preklade to znamená – odpusť tým, čo ťa zranili. Tým, čo ti ublížili. Žehnaj im. Modli sa za nich. Ak budú niečo potrebovať, priskoč im na pomoc.

Tu si možno povieme, že prvý level by sme ešte zvládli. Boh predsa nemá ústa a nemôže prezradiť to, čo sme povedali vo svojom srdci. Ale odpustiť a pomôcť ľuďom, ktorí nás ohovárajú či osočujú? Dovoliť im, aby si znova mohli do nás kopnúť?

Požiadavky evanjelia sú náročné, ale nie sú nesplniteľné. Boh vie, že v istých okolnostiach nedokážeme odpúšťať sami, a preto stojí blízko nás. Priznávam, aj ja sa neraz modlím takto: „Pane, nevládzem odpustiť tomuto človeku, ale viem, že ty to môžeš urobiť. Príď do môjho srdca a urob to, na čo ja nemám síl.“

Pamätáte si na to, že stačí chcieť? Ak Boh vidí túžbu, príde, nemešká a urobí rád to, o čo ho prosíme.

 

 

A posledný level je prijať odpustenie od Boha. On sám hovorí, že hoci by boli naše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh. Nie je nič na svete, s čím by si Ježiš trpiaci a zomierajúci na kríži neporadil.

Bráni mu v tom iba jedno – naša slobodná vôľa. Rozhodnutie je iba na nás.

Pamätáte si na Petra? Keď sa s Ježišom „oťukali“ a už chodili spolu dlhší čas, Ježiš mu povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev.“ Konečne ho niekto ocenil. Mohol si právom namýšľať, že je lepší ako tí ostatní, no prišla noc v Getsemanskej záhrade a Peter trikrát zapiera Ježiša a hovorí, že ho nepozná. Muž, ktorý tri roky počúval Božieho Syna, ktorý ho chcel brániť do poslednej kvapky krvi, sa nechá vyprovokovať poznámkou slúžky: „Aj tento bol s ním.“ Zahodí všetko – odvahu, predsavzatia – a zaprie.

Našťastie si spomenul na Ježišove slová: „Peter, dnes nezaspieva kohút, kým tri razy nezaprieš, že ma poznáš.“ Rozplakal sa a uznal, že Ježiš mal pravdu.

Peter potreboval túto lekciu, aby sa neskôr stal dobrým a pokorným pápežom, aby prijímal odpustenie s ľahkosťou a radosťou.

Aj my potrebujeme podobné lekcie. No prídu, len ak dovolíme Ježišovi vstúpiť do našich sŕdc.

 

 

Je odpúšťanie hrdinský čin?

Realita je taká, že vždy stojíme na križovatke vzťahov. Niektorí ľudia nám vyhovujú a iní nie. Nervolezci a priatelia sú vždy poruke. Čo s nimi? Ako sa postaviť ku vzťahom, a pritom sa nezblázniť?

Vyhnúť sa najmä tomuto:

 

Potláčanie

„Môj manžel? Prosím ťa, to by si nikdy nedovolil. To hovoril len zo žartu,“ bránime iných. Pritom však vieme, že to zo žartu nebolo. Potláčame pravdu a ospravedlňujeme hriech. Máme strach pozrieť sa na situáciu, aká je. Berieme na seba rolu skrytej obete a odkladáme riešenie na neurčito, najlepšie na čas, ktorý sa nás už nebude týkať.

Čo ma po ňom?

Ignorancia iných je vždy poruke. Tváriť sa, že toho druhého nevidíme, je také novodobé „in“. Nech si len žije svojím životom, nech si len trpí, veď má za čo.

Je to akási tichá pomsta, spojená s pýchou. Aj tu je riešenie, prosiť o dar pokory.

 

Pozrite sa, čo sa stalo

Celá dedina, ulica či mesto vie, ako niekto niekomu ublížil. Prečo rozprávame o chybách druhých? Myslíme si, že tým utíšime svoj hnev? Nie, neutíšime. Znásobíme ho a ešte dáme aj priestor klebetám.

Cítime sa ukrivdení a niekde hlboko v podvedomí si prajeme, aby mali ľudia s našou bolesťou súcit. Aby nás ľutovali, lebo práve nám bolo ublížené.

 

 

Neobchádzajme Pravdu

Neobchádzajme Ježiša. On je Cesta, Pravda a Život. Ak on hovorí o odpustení, tak sa nemôže mýliť.

Nebojte sa, on pozná náš strach a vie, že pramení z toho, že nepoznáme hodnotu odpustenia.

Ak sa rozhodneš niekomu odpustiť, neznamená to, že vyhlásiš nesprávny skutok za dobrý. Ba dokonca ani to, že súhlasíš s tým, aby ho niekto zopakoval. Znamená to, že ty sám sa chceš posunúť v živote ďalej – urobiť niekoľko krokov k láske, odhodiť hnev, smútok, pocit krivdy a napredovať.

 

Konečne slobodná

Spomínam si, čo sa stalo vo chvíli, keď som sa rozhodla pre odpustenie. Do môjho života sa vrátila radosť. Ježiš si vzal smútok a strach. A čo mi daroval?

 

 

Znaky odpustenia

Sila priateľstva – Znova som objavila túžbu budovať vzťahy. Nielen také, v ktorých počúvate iných, ale aj tie, kde sa zdieľate so svojím životom.

Dôvera – Stratíte pocit, že ľudia okolo vás len vyzvedajú, aby to potom použili proti vám. Stavíte s odvahou na kartu dôvery a hovoríte z času na čas aj o tom, čo patrí za dvere spovednice. Strach sa úplne stratil.

Radosť – Môj život dostal nový nádych. V dnešnej dobe sa hovorí o pozitívnej energii, no ja som si istá, že je to Boží dar, pretože znovu vidím vo všetkom jeho ruku. Vidím, ako ma vedie zo dňa na deň. Vytrhol ma zo samoty a ukázal mi spoločenstvo.

Som sama sebou – Už sa nepotrebujem ľutovať za to, čo sa v mojom živote stalo. Snažím sa byť sama sebou, neveriť rečiam o iných, veriť v prítomnosť Boha. On sám je mojím záchrancom. Každý deň sa snažím vystúpiť z „kresťanského spolku zbožných predstáv“ a žiť autenticky pred Božou tvárou. Aj ako zašpinená, nedokonalá, ale stále hľadajúca. Nezáleží mi na ľudských pohľadoch, ale na tom, ako ma vidí Boh. A jeho láskavý pohľad sa nemení.

A v čom je sila a moc odpustenia? V tom, že veľa stratíte, vlastne stratíte všetko negatívne: zrazu sa nemáte na koho hnevať. Ničoho sa nebojíte, naopak, tešíte sa na to, čo príde. No povedzte, nestojí to za to?

 

Odpustenie zo srdca

A som na konci. Vyhadzujem zo svojho života poučku z hodiny náboženstva. A chcem vám len zopakovať, že odpustenie je rozhodnutím srdca, nie povinnosťou, ktorú musíme urobiť navonok, lebo tak nám to káže náboženstvo.

Je to omnoho viac. Je to Boží dar, ktorí dostanú iba tí, čo oň stoja. Tak odhoďme strach, požehnajme nepriateľov a poprosme Ježiša, aby sa nás ujal.

Nebojte sa, nech by ste v živote vyviedli čokoľvek, on to s vami nevzdá. Je predsa Boh.