Odpočúvanie, sledovanie, predvolávanie – v komunizme musel mať rehoľník odvahu

Okrem mnohých kňazov a tiež i laikov si počas komunizmu u nás vytrpeli svoje aj rehoľníci, napríklad františkáni. Spomienky na neľahké časy sú až dodnes silné aj pre pátra Gabriela a sestru Helenu.

 

 

Páter Gabriel Nádašovský, františkán

Svoj rehoľný život som v tom čase prežíval v Bratislave. Žili sme v komunite spolu so školskými sestrami. Pracoval som ako tajný rehoľník v Ústave pre telesne postihnutú mládež. Denný program bol náročný, ale milosť Pánova bola silnejšia. Môj zápal pre rehoľný život ako i práca s telesne postihnutými deťmi mi spôsobovali veľkú radosť.

Spoločenstvo viacerých (navyše cudzích) ľudí bolo pre vtedajšiu moc podozrivé. Je známa Akcia VIR (1983), keď naše komunity boli prepadnuté komandami Štátnej bezpečnosti: naši kňazi a niektoré sestry boli uväznení. Ja som vtedy ešte v reholi nebol. O mňa sa štátna moc zaujímala iba jeden raz, a to potom, čo som stvárňoval v Pašiach Pána Ježiša. Spolu so sestrami sme ich hrali v Šaštíne, počas májovej púte. Tajní prišli do práce a pýtali sa na mňa mojich nadriadených. V práci som mal však veľmi dobré renomé, takže som nemal žiadne problémy.

Vzhľadom na to, že moje povolanie sa začínalo vtedy, keď sa už blížil pád komunizmu a navyše som bol naplnený milosťou začínajúceho zasvätenia sa Bohu, to obdobie bolo pre mňa šťastným obdobím.

 

Sestra Helena Torkošová, františkánka

Za dar viery ďakujem mojim rodičom. Dali mi takú vieru, akú mali, ako sami najlepšie vedeli. Ale dostala som aj nesprávnu predstavu o Bohu. A tak som mala z Boha strach. S pribúdajúcimi rokmi pribúdal aj strach zo smrti, z hriechu, odsúdenia, budúcnosti…

Keď som prišla na strednú školu v čase hlbokého socializmu, na každej hodine nám hovorili, že Boh nejestvuje. Ale ja som chcela hľadať pravdu. On sám sa mi dal potom spoznať.

Bolo to na jednom protináboženskom školení, kde som počas prednášky mala pocit, že niekto mi veľmi jemne položil ruku na plece a povedal: „Helena, vráť sa k viere svojich rodičov.“ Otočila som sa a myslela som si, že to bol niekto zozadu. Lenže za mnou bol meter široký stôl a nik tam nebol. Myslela som si, že všetci to počuli, ale ostatní podriemkavali. V tej chvíli som vedela, že musím urobiť koniec so svojou minulosťou.

Rozhodla som sa pripravovať na generálnu sviatosť zmierenia. Asi po troch mesiacoch som išla do Levoče na pútnické miesto a tam som vošla do prvej spovednice. Na moje veľké prekvapenie kňaz, ktorý tam sedel, s tým absolútne nesúhlasil, ale po naliehaní dovolil. Keď som sa vyznala zo všetkých svojich hriechov, povedal: „Dobre si bola pripravená, ale viac sa k svojej minulosti nevracaj.“ V tej chvíli som pocítila vo svojom srdci, že strach z Boha odišiel. Už som nepochybovala, či Boh jestvuje, alebo nejestvuje.

 

Všetko tajne

S týmto darom viery prišiel dar duchovného povolania. Modlila som sa, ako zrealizovať moje povolanie a za dva týždne som dostala adresu rehole, do ktorej teraz patrím. Keď som prejavila záujem o vstup do nej, provinciálna predstavená mi vtedy povedala, že oficiálne je zakázané prijímať do rehole, ale vo veľkých mestách po bytoch žijú sestry v malých komunitách v civilnom oblečení a ilegálne napĺňajú svoje povolanie. Nesľubovala mi žiadnu kariéru, skôr ma varovala o riziku, že sa môže ísť aj do väzenia. Vôbec ma to neodradilo. A tak po maturite som šla do práce do Bratislavy a začala svoju formáciu. Ja, ktorá som predtým mala strach z Boha, ale po stretnutí s Kristom som šla do rizík a v totalite tajne po bytoch som viedla rôzne duchovné stretnutia. V lete po chatách v lesoch som organizovala duchovné cvičenia pre mládež.

Dňa 27. marca 1983 v ranných hodinách nám orgány štátnej bezpečnosti vo všetkých bytoch a domoch v Československu na Kvetnú nedeľu urobili domové prehliadky. Z bytov zhabali všetky náboženské predmety, literatúru i peniaze. Niektorých uväznili a niektorých predvolávali na výsluchy. Tak to bolo aj v mojom prípade. Chceli odo mňa, aby som potvrdila mená tajných kňazov františkánskej rehole, že vykonávali duchovnú službu a mohli ich odsúdiť na niekoľko rokov väzenia. Tiež chceli potvrdiť príslušnosť sestier k tajnej reholi. Nemohla som to vyzradiť, pre mňa by to bolo udavačstvo a judášska zrada. Ale tlak vyšetrovateľov bol veľký. Obviňovali nás, že sme veriace a klameme, lebo oni majú dôkazy. Môj spovedník mi vtedy povedal: „Za to, že nevyzradíš mená týchto ľudí, sa pred Bohom nikdy nebudeš hanbiť.“ Urobilo ma to slobodnou.

 

Muž šiel za mnou až k domu

Po tomto zásahu ma vyhodili z učiteľských služieb a sledovali ma až do pádu komunizmu. Vystriedala som viacero robotníckych zamestnaní, lebo sme museli chodiť do práce, aby sme mali z čoho žiť a aby nás neodsúdili za príživníctvo.

Ďalej nám odpočúvali telefóny a potom sledovali ľudí, s ktorými sme komunikovali. Používali sme veľa šifier. Museli sme byť kreatívni, aby sme tak nechtiac neupozornili tajnú políciu na niečo.

Nebolo to vždy ľahké. Napríklad, keď som ešte ako mladé dievča raz šla z nejakého tajného stretnutia neskoršie večer domov mestskou hromadnou dopravou, a na cieľovej zastávke, kde som vystúpila sama, stál muž, ktorý pomaly šiel za mnou až k domu, kde som bývala. Vonku tma a široko ďaleko nikoho. Chcelo to mimoriadnu odvahu. Vtedy som sa poriadne modlila o ochranu, aby sa niečo nestalo.

V roku 1989 v lete počas tajných duchovných cvičení s mládežou nás Štátna bezpečnosť prepadla a všetkých prítomných legitimovala. Čakali sme, že nás budú postupne všetkých predvolávať na výsluch a študentov vyhodia zo štúdia. Ale v novembri už bola nežná revolúcia a nestihli to.