Obyčajná matka: Varenie ako pomalá smrť
Nie každá matka sa dokáže napasovať do stereotypu znamenitej kuchárky. Sú ženy, ktoré varia s vášňou. A potom sú také, ktoré v kuchyni umierajú. A môžem vás ubezpečiť, že je to pomalá smrť.
Obyčajná matka si kedysi myslela, že schopnosť variť sa rozvinie s vekom. Keď sa však rozvinutie jej veku ani náznakom neprejavilo v schopnosti pripraviť chutný pokrm, začala rozmýšľať, kde sa stala chyba. Prečo nie je ako jej mama alebo mamy jej kamarátov z detstva, ktoré varili jedlá ako segedínsky guláš, žemľovka, sviečková… ako na bežiacom páse. Jediné, čo ju v tejto situácii upokojuje, je vedomie, že nie je jediná. Povedzme si úprimne, už ani tie matky nie sú to, čo kedysi…
Obyčajná matka pred mnohými rokmi (asi piatimi) zistila, že jaternica je veľmi vďačný obed. Zdalo sa to celkom jednoduché a tak v obchode kúpila jaternice. Potom jej však začali hlavou víriť otázky: Na koľko stupňov treba zohriať rúru? Ako dlho ju treba piecť? Treba ju podliať? Zakrytý pekáč alebo odokrytý? Nechcela nikoho otravovať svojimi otázkami a tak sa rozhodla si to vygoogliť. Neverili by ste, ale pred rokmi ani internet nevedel, ako sa pečie jaternica. Receptov na jaternice bolo neúrekom, všetky však hovorili ako jaternicu vyrobiť, nie ako ju tepelne spracovať. Keď sa s touto frustráciou zdôverila inej obyčajnej matke (tej, ktorá jej jaternice poradila ako rýchly obed), zistila, že i ona zažila rovnakú mieru zúfalstva. Obyčajné matky to kedysi naozaj nemali ľahké, tie dnešné si už hravo vygooglia, ako upiecť jaternicu.
Nie všetky matky prežívajú prípravu jedla rovnako a niektoré majú k vareniu dokonca kladný vzťah. V podstate by sa matky dali rozdeliť do troch základných kategórií:
Kráľovná kuchyne – matka na úrovni, ktorá sa pri varení cíti ako ryba vo vode. Kuchynskú linku má pekne upratanú, zásoby príloha korenín sú rôznorodé, zbiera kuchárske knižky, odkladá si recepty, fotí si jedlo na sociálne siete. Keď prekročí prah kuchyne, tak sa jej automaticky začne do tela vylučovať endorfín, dopamín, serotonín a oxytocín. Kráľovné kuchyne nesiahajú po polotovaroch, dokonca ani parené buchty a knedľu by za žiadnych okolností nekúpili v obchode. Ich rodiny sa môžu tešiť z varených raňajok, obedov aj večerí. Aktivity ako zaváranie a robenie lekvárov, džemov a sirupov sú neodmysliteľnou súčasťou roka. Kváskovanie sa u nich neskončilo spolu s lockdownom.
Žienka domáca – žena, ktorá sa v kuchyni cíti ako ryba v akváriu. Kuchyňa nie je jej prirodzeným prostredím, ale dokáže v nej prežiť bez väčšej ujmy. Teplá večera nie je vždy, ale členov domácnosti nezaskočí. Stravovanie je veľmi pestré, aj keď v jedálničku už nájdeme občas aj parené buchty z obchodu. Príprava jedla je pre ňu jednoducho súčasťou rodinného stereotypu. Nezaťažuje ju ani nemá zásadný vplyv na jej psychosomatiku.
Obyčajná matka – žena, ktorá sa v kuchyni cíti ako ryba na rozpálenej pieskovej pláži.Vysoké hladiny stresových hormónov ju stavajú do pozície, keď si musí vybrať: boj alebo útek. Adrenalín a kortizol sa obyčajným matkám začína vylučovať už pri rozmýšľaní nad tým, čo budú variť. A nie je to preto, že by si nevedeli vybrať z veľkého množstva receptov. Počas samotného varenia trpia pocitom, že sú v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.Takéto matky si nevymieňajú recepty, ale tipy na rýchle jedlá, ktoré majú na svojom obale napísané, ako ich tepelne upraviť.
Možno ste sa našli v niektorej z týchto troch skupín, možno ste niekde medzi. Možno vás varenie teší a možno nie. Možno o vašej láske k vašim najbližším hovorí výborné jedlo, ktoré im pripravujete. A možno o vašej láske hovorí iba pomalé umieranie v kuchyni… Tie stratené chvíle, ktoré vám nikto nevráti… Láska niekedy bolí a kuchyňa je toho svedkom.
Snímka: pexels.com