Obyčajná matka si zaslúži druhú pubertu
Okolo tínedžerov chodia všetci po špičkách. S ohľadom na ich ťažké citové rozpoloženie spôsobené hormonálnymi zmenami opatrne volia slová, ktoré im povedia. Dávajú im čas, aby zistili, kým vlastne sú. Matky takýto luxus nemajú, aj keď by si ho zaslúžili.
Keď sa žena stáva matkou, zažíva podobné – dokonca sa dá povedať, že ešte drastickejšie – zmeny. Telo sa mení na nepoznanie, hormóny sa búria a dokonca je vedecky dokázané, že tehotenstvo a pôrod dieťaťa spôsobuje dlhotrvajúce zmeny v štruktúre ženského mozgu. Svet však na to neberie ohľad. Ženy často nemajú čas ani na vykonanie základných hygienických návykov, nie to ešte na reflektovanie zmien – vonkajších aj vnútorných. Namiesto pochopenia a súcitu prichádza tlak na výkon.
Snaha byť príťažlivou manželkou, dokonalou matkou, znamenitou kuchárkou… často spôsobí, že žena nestihne byť sebou. Aj jednej obyčajnej matke sa to stalo, až priveľmi sa snažila byť dokonalou matkou – milujúcou, trpezlivou, vtipnou, láskavou… A istý často celkom fungovalo, lebo pocit, že je potrebná, milovaná a dôležitá, bol taký silný, že dokázala zabúdať na seba. Ale potom jej deti vyrástli a zrazu mala čas sa zastaviť a pozrieť sa do zrkadla. Osoba, ktorú tam videla, už nebola tá, ktorú poznala pred tým, ako sa prvýkrát stala mamou. Bola úplne neznáma. Nespoznávala svoje telo, nevedela, kým sa vlastne stala za posledných desať rokov materstva. Vedela len to, že nie je tou, ktorou bola, a nevie, kým je a kým sa môže stať. V podstate prežívala druhú pubertu svojho života.
Tieto pocity zažívajú mnohé matky a často ich motivujú k zmenám. Niektoré vymenia šatník, iné zmenia účes–v tomto období je bežné nechať si ostrihať ofinu. Iné si dajú piercing do nosa. To je príbeh aj obyčajnej mamy, ktorej sa náušnica v nose vždy páčila, ale neznášala ihly, a tak nenašla odvahu v čase prvej puberty. V druhej puberte to však bolo iné, túžba vyjadriť hľadanie a nachádzanie seba samej spolu so vzdorom voči nespravodlivostiam tohto sveta sa už nezľakla chvíľkovej bolesti. Obyčajná matka stále neznáša ihly a celou cestou na nastrelenie piercingu si opakovala, že zvládla tri pôrody bez epidurálky, tak zvládne aj jeden piercing do nosa! (Na to, že nechcela epidurálku, lebo sa bála vpichnutia ďalšej ihly do svojho tela, sa snažila nemyslieť.)
Reakcie boli rôzne, ale jedna bola pre ňu kľúčová. Jej veľmi dobrá kamarátka jej povedala, že nemá nič proti piercingom, ale nehodí sa jej k matke troch detí. A vtedy mala obyčajná matka pocit, že presne o to ide, že už nie je iba matka troch detí. Aj keď materstvo je stále jej súčasťou, ona sama chce poznať seba, kým je, čo do nej Boh vložil.
Jeden obyčajný malý piercing v nose. Symbol túžby nájsť seba samu, stelesnenie vzdoru, ale aj nádeje. Začiatok cesty sebapoznania a snahy stať sa takou, akú ju stvoril Boh.
Možno sa to stalo iba jednej obyčajnej matke. A možno sa to deje mnohým. Čo však môžeme urobiť preto, aby ženy v dobrom úmysle obetovať sa pre svoju rodinu nestrácali samy seba? Čo môžeme urobiť preto, aby ženy, ktoré zabudli, kým sú, sa opäť našli?
Možno stačí, ak k sebe budeme milosrdnejšie, ak sa nebudeme kriticky pozerať na nedokonalosti druhých mám. A namiesto odsúdenia ich povzbudíme. Ak chceme byť milosrdné k druhým, musíme začať milosrdným pohľadom na seba samu. A to je často najťažšie.
P.S. Viete, že piercing v nose sa spomína aj v Biblii? (Ez 16,12)
Foto: Canva