O ženách, ich obetách a kňazstve srdca
Obeta. Slovo, ktoré mnohokrát vzbudzuje nepríjemné reakcie, zapína červenú kontrolku v našich hlavách a núti nás urobiť všetko možné i nemožné, aby sme sa jej vyhli.
Špeciálne ženy – asi viete, o čom hovorím. Keď sa pozeráme na dejiny ľudstva, vidíme, že sme to nemali jednoduché. Nemohli sme vykonávať rôzne povolania, náš názor nebol dôležitý a naše potreby sa nebrali do úvahy. Veľmi dlho sme sa museli obetovať bez toho, aby sme mali možnosť vybrať si niečo iné. Zvykneme za to viniť muža. Jeho postavenie a moc. Možno aj preto sme prišli do bodu, kedy sa snažíme vyhnúť jeho nadvláde, priam zúfalo voláme po zrovnoprávnení nášho postavenia a robíme všetko, aby sme ho nepotrebovali.
Nechápte ma zle. V spoločnosti je stále priveľa diskriminácie aj na základe pohlavia. Ešte stále nedostaneme rovnakú mzdu za rovnakú prácu ako muži. Ešte stále sa nás na pohovoroch pýtajú, či máme deti alebo či ich plánujeme. Ešte stále sa nájdu doktori, úradníci, šéfovia…, ktorí sú neúctiví len preto, že ste žena. Nie je to správne ani dobré a Bohu sa to určite nepáči. Mnohé z vecí, ktoré v nás vzbudzujú pocit, že nie sme rovnaké ako muži, nevieme ovplyvniť. Vychádzajú zo zaužívaných predstáv, spôsobov myslenia, neraz i kultúry či dokonca politiky. Neznamená to, že sa nemáme snažiť zmeniť ich. Sú to však vonkajšie faktory, ktorých zmena môže trošku trvať. Čo však môžeme a máme zmeniť je vnútorný pohľad, ktorý na seba máme. To, že sa na nás niekedy svet pozerá ako na menejcenné, neznamená, že také naozaj sme. Dôležité je, aby sme si samé boli vedomé svojej hodnoty.
BOH NÁS STVORIL ROVNOCENNÝCH
Boží pohľad na nás je jasný – boli sme stvorení, aby sme si boli rovnocenní. Aj muži, aj ženy. V ňom nachádzame svoju dôstojnosť a tak môžeme objavovať vlastnú identitu a povolanie. Realita je však taká, že ako ženy sme citlivé na to, ako sa na nás ľudia pozerajú. Vlastné pocity z pohľadov, ktoré vnímame, neraz považujeme za meradlo svojej dôstojnosti, hodnoty a krásy. Chceme byť úspešné, obdivované, nezávislé, milované, veselé i dôveryhodné súčasne. Latku, ktorú si staviame, vieme len ťažko preskočiť. A ak sa nám to aj podarí, znovu ju posúvame vyššie a vyššie. Akoby sme sa nikdy nemohli uspokojiť s tým, čo dosiahneme. Svojimi úspechmi a neúspechmi meriame svoju hodnotu. Neraz sa obetujeme až na pokraj svojich síl, no stále sa nám to nezdá dosť. Alebo naopak. Snažíme sa vybudovať život bez obetovania. Balansujeme medzi tým, aké by sme mali byť a tým, kým chceme byť. No nikdy, nikdy nemáme pocit, že sme urobili dosť. Vidíte sa v tom?
NECHAJME NA SEBE SPOČINÚŤ BOŽÍ POHĽAD
Napriek tomu, že sa zo všetkých síl snažíme, stále sa točíme v kolotoči sebaneprijatia, bolesti a hnevu. Je to ako kruh, z ktorého neviem vyjsť von. Úprimne? Samé to zvládneme len veľmi ťažko. Ak vôbec.
Jo Croissantová v knihe Kňazstvo ženy alebo kňazstvo srdca to pomenovala veľmi presne: „Nesústreďovať sa na seba, vystaviť sa Božiemu pohľadu a tak objaviť, kto sme, je pre nás hotovou askézou. Máme prirodzený sklon zameriavať sa na seba; my sa však potrebujeme ustavične zameriavať na Boha a nechať na sebe spočinúť jeho pohľad. Nájdeme sa, keď na seba zabudneme. Jeho pohľad nás uzdravuje. Jedine on môže preniknúť do hĺbky našej bytosti a nezraniť nás. Jedine on môže odhaliť našu úbohosť bez toho, aby sme podľahli beznádeji. Iba jeho láska je našou záchranou.“ Táto kniha vyšla už v roku 1992, no jej obsah má stále čo povedať aj dnešným ženám. Trochu provokačný názov vzbudzuje otázku, čo to „kňazstvo ženy“ vôbec je? Croissantová hovorí, že práve žena je úžasne uspôsobená ku „kňazstvu srdca“, pretože má prirodzený zmysel pre obetu, čo je súčasťou podstaty kňazstva.
A znovu sme pri obete. Či chceme, alebo nie, vždy je prítomná v našich životoch. Otázkou ostáva, ako sa k nej postavíme? Odmietneme ju a s ním aj Boží pohľad na seba? Alebo ju prijmeme a naučíme sa, ako ju prinášať tak, aby sme mu vďaka nej boli bližšie? Pozor, neznamená to, že (znovu) poprieme svoje túžby alebo potreby. Znamená to, že sa pokúsime naučiť zrieknuť seba a svojej vôle nie z povinnosti alebo strachu, teda z nesprávnych dôvodov. Ale z lásky a v plnom vedomí si svojej skutočnej hodnoty. Netvrdím, že to nebude bolieť. Ani že nás to nebude nič stáť. Pravá obeta vždy niečo stojí. Zároveň však aj niečo prináša. Ozajstný pokoj, radosť a dôveru, že Boh si všetko v našom živote použije na dobré. Aj to, čo v spoločnosti môže vyzerať menejcenné, nedostatočné alebo primalé.