O sklamaní cirkvou, pokušení neveriť a jedinom lieku

Úpadok cirkvi?

Žijeme v dobe, ktorá cirkvi nie veľmi žičí. Zo strany médií i širokej verejnosti sa na ňu znáša vlna kritiky, v dôsledku čoho sa môže zdať, že dochádza k jej pomalému úpadku. Naozaj, v kostoloch pri bohoslužbách možno stretnúť čoraz menej ľudí, niektorí zanevreli na cirkev, ba dokonca i na vieru celkovo. Dôvodov môže byť viacero: buď sú nespokojní s jej fungovaním, alebo sú pobúrení škandálmi a kauzami, ktoré médiá podchvíľou prinášajú. (Niežeby nebolo správne na tieto problémy poukazovať, ale nemuseli by ich prezentovať s takou až takmer škodoradosťou.)

Mnohí z nich, ale aj neveriaci a inoveriaci ľudia, cirkvi vyčítajú, že je skostnatená, nemoderná, ba až spiatočnícka; iní tvrdia, že je pokrytecká, že vodu káže a víno pije, keď nabáda iných k pomoci chudobným, no sama je vlastníkom prepychových chrámov a rozsiahlych majetkov; a ďalších znechucujú informácie o zneužívaní detí niektorými kňazmi a zatajovanie takýchto činov. Treba však mať na pamäti, že vo všetkých uvedených prípadoch nemožno viniť cirkev ako celok – aj keď ako jednotné Božie telo nesie zodpovednosť za správanie svojich členov –, ale ide o zlyhania jednotlivcov.

Pociťovanie sklamania z diania v cirkvi však nie je fenoménom iba modernej, mediálnej doby. Takéto veci sa diali aj pred päťdesiatimi či osemdesiatimi rokmi, ibaže sa o nich vedelo len lokálne, keďže médiá ešte nemali taký veľký vplyv na život ľudí a celosvetový dosah. Je pravdepodobné, že v živote každého človeka raz nastane obdobie, keď bude pochybovať o význame úlohy cirkvi vo svete a prospešnosti vlastného členstva v nej, ktoré pramení v nespokojnosti so správaním konkrétnych osôb v nej, ktoré ju reprezentujú.

S obdobím takéhoto duchovného ochabnutia sa musel popasovať aj britský spisovateľ, inak hlboko veriaci muž, J. R. R. Tolkien. Zamyslenia hodné rady, ako to ustáť, dal v rozsiahlom liste aj svojmu synovi, keďže v tom čase prechádzal rovnakým obdobím znechutenia a pochybností vo svojom osobnom, pracovnom i duchovnom živote ako pred rokmi jeho otec.

 

Korupcia učencov ako hlavný problém

„Oddanosť ,učeniu‘,“ píše Tolkien, „ako takému, bez vzťahu k vlastnej reputácii človeka, je vysokým a v istom zmysle až duchovným povolaním. A keďže je ,vysoká‘, je nevyhnutne aj znižovaná falošnými či unavenými bratmi, túžbou po peniazoch (či ich oprávnenou potrebou) a pýchou. Tými ľuďmi, ktorí, keď hovoria ,môj predmet‘, nemyslia tým predmet, ktorému sa s pokorou venujú, ale ktorý svojou osobnosťou okrášľujú alebo si ho prisvojujú za vlastný. Iste, takouto oddanosťou sa na univerzitách vo všeobecnosti pohŕda. No stále existuje.

Keby si ich všetky vo svojom znechutení nad tým zatvoril, zmizla by z povrchu zemského – no len dovtedy, kým by neboli znovu otvorené a po čase by znovu upadli. Oddanosť náboženstvu, ktorá je omnoho vyššia, podstatnejšia, skrátka nemôže uniknúť rovnakému osudu. Do určitej miery ju degradujú všetci ,profesionáli‘ (a všetci priznaní kresťania), ba niektorí ju niekedy a niekde až zneucťujú. A keďže má oveľa vyšší, vznešenejší cieľ, jej nedostatky sa zdajú (a sú) o to horšie.

No tak ako nemožno udržať tradíciu vzdelania a pravej vedy bez škôl a univerzít, a tým pádom bez učiteľov a profesorov, tak nemožno udržať ani náboženstvo bez cirkvi a jej služobníkov, teda profesionálov, ako sú kňazi, biskupi a mnísi. Toto vzácne víno musí byť (v tomto svete) vo fľaši alebo v nejakej menej cennej náhrade. (Nepekné pavučiny a prach na nej či ošúchaná etiketa nemusia pre tých, ktorí vedia vytiahnuť starý štupeľ, vždy naznačovať pokazený obsah.)

Čo sa mňa týka, zistil som, že som sa stal menej cynickým – pamätám si svoje hriechy a hlúposti a uvedomujem si, že srdcia ľudí sú zriedkakedy až také zlé ako ich činy a ešte zriedkavejšie také zlé ako ich slová. (Obzvlášť v tomto veku plnom výsmechu a cynizmu. Sme slobodnejší od pokrytectva, keďže už nestačí tváriť sa, akí sme svätí, a tvrdiť, aké máme chvályhodné city. Avšak je to čas prevráteného pokrytectva a prevráteného snobstva, keď ľudia o sebe tvrdia, že sú horší, ako v skutočnosti sú.)“

 

Pokušenie neveriť

„Hovoríš o ,chabnúcej viere‘. To je celkom iný prípad. V konečnom dôsledku je viera aktom vôle inšpirovaným láskou. Naša láska mohla ochladnúť a vôľa oslabnúť, keď vidíme nedostatky, hlúposti či dokonca hriechy cirkvi a jej služobníkov, no nemyslím si, že by niekto, kto raz vieru mal, ju zanechal z týchto dôvodov (a najmenej niekto, kto má aspoň nejaké poznatky o histórii).

Dôvodom pokušenia k tomu môže byť nanajvýš tak ,škandál‘ – tak ako je neslušnosť pokušením k žiadostivosti, ktorú síce nevytvára, no podporuje. Je to príhodné, lebo to odvracia našu pozornosť od seba samých a našich hriechov a ponúka nám obetného baránka. Akt vôle ovplyvňujúci vieru však nie je iba jednorazovým momentom finálneho rozhodnutia. Je to permanentný, nekonečne opakovaný akt – stav, ktorý musí trvať – to preto sa modlíme za ,zachovanie‘.

Pokušenie k ,nevere‘ (ktorá v skutočnosti znamená odmietnutie nášho Pána a jeho právd) je neustále v nás. Časť z nás túži nájsť jej ospravedlnenie mimo nás. A čím väčšie je naše vnútorné pokušenie, tým ľahšie a hlbšie nás pobúria iní. Myslím, že som na tieto ,škandály‘ ako duchovných, tak aj laikov rovnako háklivý ako ty (či ktorýkoľvek iný kresťan).

V živote som si mnoho vytrpel pre hlúpych, unavených, nevzdelaných či zlých kňazov. Ale dnes už viem o sebe dosť na to, aby som si uvedomoval, že by som z takých dôvodov nemal opustiť cirkev (čo by pre mňa znamenalo zanechať oddanosť nášmu Pánovi), ani keby som nikdy nestretol nikoho z jej radov, kto by nebol zároveň múdry aj svätý. Ak už opustiť, tak preto, že by som neveril a ani už viac neuveril. Tým by som poprel Sviatosť oltárnu a vykričal nášmu Pánovi do tváre, že je iba výmyslom.

Ak by bol výmyslom a evanjeliá klamstvom – ak by boli sfalšovanými spomienkami šialeného megalomaniaka (čo je jediná alternatíva) –, potom by, samozrejme, divadielko predvádzané cirkvou (duchovnými) v minulosti aj dnes bolo iba dôkazom gigantického podvodu. No ak nie, potom je toto divadielko iba tým, čo sa dalo očakávať: začalo sa už pred prvou Veľkou nocou a vieru nijako neovplyvní – až na to, že nás môže a malo by hlboko zarmútiť. No mali by sme byť zarmútení kvôli nášmu Pánovi a pre neho, keďže sa väčšmi podobáme poburovačom a nie svätcom, nie vykrikovať, že my nemôžeme byť Judášom Iškariotským, zbabelým Šimonom Petrom či hlúpymi ženami, akou bola aj Jakubova matka, ktorá sa snažila povýšiť svojich synov.

Je potrebná obrovská vôľa neveriť na to, aby sme predpokladali, že Ježiš sa nikdy ,nestal‘, a ešte väčšia na to, aby sme predpokladali, že nepovedal veci, ktoré sú o ňom zaznamenané, ktoré je nemožné, aby ich niekto na svete v tom čase dokázal vymyslieť. Napríklad: ,Prv ako bol Abrahám, Ja Som.‘ (Jn 8, 58) ,Kto vidí mňa, vidí Otca.‘ (Jn 14, 9) Alebo ohlásenie Oltárnej sviatosti: ,Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život.‘ (Jn 6, 54)

Takže my musíme buď veriť v neho a v to, čo povedal, a prijať následky, alebo ho zavrhnúť a prijať následky. Pre mňa osobne je ťažké uveriť, že by ho niekto, kto bol aspoň raz na svätom prijímaní so správnym úmyslom, mohol zavrhnúť bez hroznej hanby. (Pravdaže, jedine Boh sám pozná každú jedinečnú dušu a jej rozpoloženie.)“

 

Najmocnejší liek – Sviatosť oltárna

„Jediným liekom pre chabnúcu vieru je Sviatosť oltárna. Aj keď je [v nej Boh prítomný] vždy vo svojej celosti, perfektný, úplný a nepoškvrnený, Sviatosť oltárna neúčinkuje vždy úplne a naraz na všetko, čo je v nás. Rovnako ako akt viery musí byť neustála a rásť s praktizovaním. Najväčší efekt má na tom častosť prijímania. Sedemkrát do týždňa posilňuje viac ako len sedemkrát za nejaký čas.

Navyše, a toto ti odporúčam ako cvičenie: choď na prijímanie aj vtedy, keď sú ti jeho okolnosti nie práve po chuti (žiaľ, také príležitosti je príliš ľahké nájsť). Vyber si fučiaceho, uhundraného, pyšného alebo neotesaného kňaza; kostol plný toho obvyklého meštiackeho ľudu, neposlušných detí – od tých, čo kričia, až po tie produkty katolíckych škôl, ktoré v momente, keď je otvorený svätostánok, sedia vzadu a zívajú –, neupravenej a špinavej mládeže, žien v nohaviciach s vlasmi často neupravenými a nepokrytými.

Choď na prijímanie s nimi a modli sa za nich. Bude to rovnaké (alebo aj lepšie) ako ísť na omšu s krásnou kázňou prednesenou viditeľne svätým mužom s účasťou niekoľkých oddaných a upravených ľudí. (Nemôže to byť horšie než ten chaos pri nakŕmení päťtisícového davu, pri ktorom náš Pán predpodobnil kŕmenie, ktoré malo prísť.)“

Niektoré jeho vyjadrenia, najmä tie na adresu žien, nám dnes môžu znieť poburujúco. Dnes už nie je ničím neobvyklým, aby ženy chodili do chrámu v nohaviciach či s nepokrytými vlasmi. Treba brať do úvahy dobu a miesto, kedy a kde to písal – pred päťdesiatimi rokmi ešte spoločnosť nebola natoľko emancipovaná ako dnes a ešte vždy si potrpela na zachovávanie rôznych zvyklostí, a obzvlášť tá britská (ich konzervatívnosť je príslovečná) –, a taktiež aj fakt, že to písal už pán v pokročilom veku, ktorý podstatnú časť svojho života prežil práve v takejto spoločnosti, a preto ho zarmucovali dramatické zmeny v nej, vedúce k ,uvoľneniu mravov‘, ktorých bol svedkom. To však nič neuberá na význame myšlienky, ktorú prezentuje. Ba naopak, je jej dôkazom.

Našu (ne)vieru a našu (ne)účasť v cirkvi nemajú podmieňovať ľudia v nej – ich správanie je pre našu vieru irelevantné, pretože od nich naša spása nezávisí. Závisí od Boha, a preto aj podstatou viery a cirkvi je a má pre nás byť Boh a náš vzťah k nemu. No ten sa nedá plnohodnotne rozvíjať bez účasti na svätom prijímaní, čiže vtedy, keď človek zanevrie na chodenie do kostola a cirkev ako duchovnú inštitúciu. Tolkien videl hlavné poslanie a význam cirkvi ako inštitúcie práve v sprostredkovaní Sviatosti oltárnej:

„,Pas moje ovce!‘ to bol jeho [Pánov] posledný príkaz svätému Petrovi; a keďže jeho slová by sa mali vždy chápať predovšetkým doslovne, predpokladám, že sa vzťahovali primárne na Chlieb života. Toto bolo to, proti čomu protestovala reformácia – proti ,rúhačskej bájke o omši‘ –, a viera a práca boli iba nepodstatná zásterka. Zastávam názor, že najväčšiu reformu našej doby, prekračujúcu všetko akokoľvek potrebné, čo by mohol [druhý vatikánsky] koncil dosiahnuť, vykonal svätý Pius X.“

Pod rúhačskou bájkou zrejme myslel predstavy niektorých reformných vetiev cirkvi, ktoré pokladali mystickú reálnu fyzickú prítomnosť Boha vo Sviatosti oltárnej za absurditu a bohorúhačstvo. Väčšina pripúšťala iba jeho spirituálnu prítomnosť v Eucharistii. A spomínanou reformou pápeža Pia X. je jeho odporúčanie každodennej účasti na Eucharistii a taktiež účasti detí.

 

Záverom

Vzhľadom na posledné myšlienky nemožno tento článok zakončiť nijak inak ako odporúčaním, ktoré dal Tolkien svojmu synovi Michaelovi už o nejakých dvadsať rokov skôr, v čase, keď sa svet ocitol vo víre druhej svetovej vojny:

„Z tmy môjho života tak veľmi frustrovaný predkladám pred teba jedinú vec, ktorú je hodno na zemi milovať: Sviatosť oltárnu… V nej nájdeš romantiku, slávu, česť, spoľahlivosť a pravý spôsob všetkých tvojich lások na zemi. A viac než to: smrť – je Božským paradoxom, že jedine ochutnávkou (alebo predochutnávkou) toho, čo život ukončuje a vyžaduje vzdanie sa všetkého, možno dosiahnuť naplnenie všetkého, čo vo svojich pozemských vzťahoch hľadáš (lásku, vernosť, radosť). [Len v nej to všetko] nadobudne komplexnosť reality, večnú trvácnosť, po ktorej každý človek túži.“

 

Martina Juričková

KAA FF UKF v Nitre

Zdroj:

Tolkien, J. R. R.; Carpenter, H. (ed.), The Letters of J.R.R. Tolkien, 2006, listy 250 a 43, voľný preklad autorky