O príliš schopných matkách a pohodlných otcoch
Ako často sme to už zažili – varíme s jedným dieťaťom na rukách, druhým pod nohami, pomedzi otáčanie palaciniek odbiehame vešať bielizeň a najstaršiemu dieťaťu pomáhame s úlohami… A všetko to zvládame s noblesou. Veď sme predsa ženy… Potom sa stretneme s kamarátkami a posťažujeme sa, aké sme zničené a čo sme všetko stihli spraviť, kým náš manžel čítal správy na mobile alebo sedel na záchode.
To sme my ženy, našou úlohou už dávno nie je len stráženie rodinného ohňa a výchova detí tak, ako v minulosti. Snažíme sa budovať si kariéru, finančne prispievať do rodinného rozpočtu, byť príťažlivou manželkou, obetavou matkou. Tých úloh je pre jednu osobu trochu veľa. Ale zatneme zuby a urobíme všetko preto, aby sme naplnili všetky očakávania. Často urobíme aj viac, ako musíme.
Potom sa sťažujeme, aké sme unavené a zamýšľame sa nad tým, ako sa naši muži majú dobre. Muži sú vo svojej prirodzenosti pohodlní, ale priznajme si, že si za to tak trochu môžeme aj samy. Veď všetko zvládame, veď nepoprosíme o pomoc, veď to aj tak urobíme lepšie. Podľa niektorých psychológov za tento jav do istej miery môžu obdobia vojen, kedy muži odchádzali na front a ženy zrazu museli zvládnuť aj všetky mužské roly. Ženy začali vykonávať všetky dovtedy čisto mužské povolania a môžeme povedať, že mnohé deti vyrastali vo svete sebestačných žien, často úplne bez mužského vzoru.
Dnes síce naši muži neodchádzajú do vojny, ale mnohí sa z práce vracajú unavení až neskoro večer. A my ženy sa zatiaľ snažíme zvládnuť všetky potreby našich detí. Tak dobre sme sa naučili fungovať samé, že aj keď sú naši muži doma, zvládame všetko samy. Čo si však často neuvedomujeme je fakt, že takýmto správaním pripravujeme naše deti o otca. Dajme našim mužom priestor, dovoľme im, aby boli otcom našim deťom! Ale ako…
Nechajme to na otca, aj keď by sme to spravili lepšie a rýchlejšie!
Toto jednoduché pravidlo znie jednoducho, ale keď vidíme svojho muža, ako sa snaží prebaliť a obliecť naše dieťa, tak to zrazu až také jednoduché nie je. Muž sa tvári ako keby sa snažil navliecť chobotnici o tri čísla menšie silonky, naše dieťa robí svoju tradičnú otočku… A to je presne tá chvíľa, keď zasiahneme, lebo sa na to nedá pozerať… Chúďa dieťa, bude mať plienku nakrivo. Ale to je presne tá chvíľa, keď máme zavrieť oči alebo ísť naložiť práčku… Nechajme svojho muža, aby bol otcom, aj keď ešte potrebuje prax. Ak ho k tomu nikdy nepustíme, tak tú potrebnú prax nikdy nezíska.
Dôverujme otcom a dovoľme im prevziať zodpovednosť
Niekedy máme pocit, že potrebujeme naše deti strážiť na každom kroku. Pre istotu im zatrhneme všetko, čo sa nám zdá, že by mohlo byť len trochu riskantné. Veď čo ak by sa im niečo stalo?!
Dovoľme deťom prežiť dobrodružstvo so svojím otcom. Nemusíme ich mať stále pod kontrolou. Ak chcú ísť so svojím ockom na bicykel, stanovačku alebo splav, nebráňme im. Nevravím, že treba pustiť šesťročné dieťa na dravú rieku, ale nie všetko, čo sa nám mamám zdá nebezpečné, je naozaj nebezpečné. Deti potrebujú zažiť aj takýto čas s otcom, čas, ktorý v sebe nesie dobrodružné prvky.
Viem, že sa deti častokrát vrátia s obitými kolenami, ale to je len malá cena za zážitok, ktorý si navždy zapamätajú.
Dovoľme otcom robiť chyby
Nie, nehovorím o veľkých chybách. Len takých malých, neškodných. Veď aj my robíme chyby, občas zabudneme veci na prezlečenie, občas dáme plienku nakrivo, občas deti oblečieme veľa, občas málo… Keď dovolíme našim manželom urobiť chybu, budú mať väčší súcit s našimi chybami.
Poprosme o pomoc
Niekedy je pre nás ťažké poprosiť o pomoc, osobitne ak sme niekedy zažili pocit, že na druhej strane nebola práve citeľná ochota. Ak však budeme k sebe úprimné, budeme si musieť priznať, že nám chýba pokora. Často sa snažíme všetko zvládnuť samé a pritom zabúdame, že nie sme stvorené na to, aby sme všetko zvládali samé.
Keď poprosíme niekoho o pomoc, nechajme mu čas, aby to zvládol. Muži sa len niekedy rozbiehajú dlhšie. Ak budeme mať trpezlivosť, nebudeme sa už na ihrisku sťažovať slovami: „Poprosila som svojho muža, aby mi pomohol, ale kým sa rozhýbal, tak som to urobila sama!“ Ruku na srdce – koľkokrát sme už počuli podobnú vetu?
Povedzme svojmu mužovi, že je dobrý otec
Muži potrebujú uznanie. Všímajme si aj tie malé, nepatrné veci, ktoré pre nás a naše deti náš muž urobil a pochváľme ho. Buďme vďačné a svoju vďačnosť vyjadrime.
Veľmi často okolo seba vidím sebestačné ženy. (Viem, o čom hovorím, som jednou z nich.) A je to škoda. Lebo keď všetko zvládneme samé, naši muži môžu byť pohodlní. Ak však chceme, aby naši muži rástli, musíme im nechať priestor, lebo muži rastú vďaka námahe. Vytvorme im priestor, aby mohli rásť, aby mohli byť manželmi a otcami. Aj keď to bude znamenať, že nezvládneme všetko, čo by sme boli schopné zvládnuť.