O jačiacich kráskach a farboslepých hrdinoch

O rozdieloch medzi mužmi a ženami sa popísali tisícky článkov – vedecké i úplne laické, vážne i vtipné, realistické i pritiahnuté za vlasy. Prezradím vám, tento bude z tej druhej kategórie.

Začnem tak netradične – vtipom:

Žena príde domov veľmi neskoro. Keď sa jej manžel spýta, kde bola, vraví, že u kamarátky. Manžel obvolá desať jej priateliek a všetky tvrdia, že u nich nebola.

Pozor – druhá časť vtipu:

Muž príde domov veľmi neskoro. Keď sa ho manželka spýta, kde bol, vraví, že u kamaráta. Manželka obvolá desať jeho priateľov a všetci tvrdia, že u nich skutočne bol, posledný dokonca dodáva, že uňho ešte stále je.

Vtip v úvode (verím, že pobavil) je len ukážkou toho, ako veľmi rozdielni sme – v myslení, reakciách, názoroch, skutkoch. Bez vetra sa ani lístok na strome nepohne – nuž, mám právo sa domnievať, že ani vtipy tohto druhu by nevznikli, ak by neboli podložené aspoň mizivou životnou skúsenosťou. Ženy, aspoň tie, ktorými sa obklopujem, skutočne žijú vzťah so svojím svedomím tak intenzívne, že by mali problém podržať kamarátku v jej klamstve, nech je akékoľvek. Muži, naopak, sú v každom lapajstve spolu, a túto jednotu si užívajú rovnako, ako keď ako malí šarvanci behali po sídlisku za okopanou loptou.

Ženy všetko komplikujú, muži presne naopak. Hoci prirodzene stojím na strane žien, zo srdca neznášam ženské postavy v akčných filmoch. Je to dokonalý príkaz komplikácií – jačiaca žena na vysokých opätkoch, ktorá sa motá niekde medzi strelcom a hlavným hrdinom, je zajatá a zločinec s ňou uniká, aby kvôli nej hlavný hrdina niekoľkokrát riskoval život. Áno, existuje aj žena hrdinka, víťazoslávne stojaca na vysokom kopci, s efektne vejúcimi vlasmi ošetrenými arganovým olejom a oblečením šitým na mieru. Je však v zúfalej menšine oproti vrieskajúcim, vystrašeným, bezhlavo pobehujúcim slečnám, ktoré iba zamotávajú dej.

Nákupy a vzťah k nim? Včera som bola na nákupe oblečenia spolu s dcérkou a manželom. V jednom z obchodov som videla pár – ona stála a čakala, on sa prehŕňal medzi dámskymi svetríkmi na vešiakoch s výrazom nadšenca. Prekvapení? Ja som bola tiež, dačo také som totiž videla prvý raz v živote.

Bežne však v obchodoch vidím mužov, ktorí pôsobia podobne zúfalo ako ženy v akčných filmoch – stratení medzi tričkami rôznych odtieňov, z ktorých dokážu zadefinovať maximálne dva; muži telefonujúci domov, pretože názov potraviny na lístočku od manželky je príliš všeobecný alebo nedostatočný: „Nejaké jogurty? Povedz mi presný názov a počet kusov!“; muži potulujúci sa medzi policami s topánkami, kým si ich partnerky skúšajú pätnásty pár a im zatiaľ uniká športový prenos… Priznám sa, občas sa bavím na krátkych výmenách názorov nakupujúcich párov, ktoré si nechtiac vypočujem – väčšina z nich sa týka rozdielu medzi sľúbeným a skutočným trvaním spoločného nákupu.

Čo chystanie sa von či na dovolenku? Ženy trávia hodiny plánovaním sviatočného výzoru alebo dovolenkového šatníka; listujú v internetových katalógoch a snívajú o tom, ako zažiaria v krásnom oblečení, pekne namaľované a učesané. Príprava na vykročenie do pekného dňa skrátka zaberá čas. Muži? Keď balím svojho muža na služobné cesty, väčšinou necháva polovicu nachystaného oblečenia doma – načo by mu bolo? Je vysoko praktický a nemá najmenšiu ambíciu ohurovať okolie. Už košeľa navyše je preňho neúnosným bremenom a, pravdu povediac, trochu mu jeho ležérnosť závidím. My dievčatá, žijúce v zajatí farieb, strihov, vzorov a ich vzájomných kombinácií, čo by sme dali za to, keby sa naše estetické vnímanie dalo aspoň na pár dní vypnúť? Len tak, podobne ako keď muž po návrate z práce vypína prijímač zvukových signálov a v bezstarostnom tichu konzumuje svoj neskorý obed, kým mu žena referuje novinky z práce, školy a od susedov. Nebol by svet jednoduchší, ak by sme my ženy netrávili toľko času úpravou? Oblečieš si, čo ti prvé príde pod ruku, vlasy zopneš gumičkou a ideš. Svet by síce prišiel o tú nádheru, ktorú so sebou prinášame do ulíc, no tých pár dní by určite zvládol. (smiech)

Vec, ktorú mužom nezávidím, je ich neschopnosť čítať medzi riadkami našich duševných poryvov (ak ste čitateľom mužského rodu a viete čítať medzi riadkami našich duševných poryvov, hlboko sa ospravedlňujem). Veľa spriatelených párov sa nám zverilo s tým, že kým ona si dokáže aj z nerozvitej vety vytvoriť v hlave kvetnatý príbeh plný silných pocitov, on ani z jej niekoľko dní pripraveného prejavu nepochopí, o čo tu vlastne ide. Mám podobnú skúsenosť, a len nedávno som pochopila, že sa s tým nedá nič robiť. Muži sú skrátka iní. Kým im nepovieme, čo presne nás trápi a ako si veci predstavujeme, naše povzdychy a mlčanie budú vnímať len ako povzdychy a mlčanie (mám podozrenie, že najmä naše mlčanie im prináša obrovskú úľavu). Iste vám k tomuto aspektu spolužitia napadla nejedna príhoda či vtip – mne áno, tak sa teraz spolu zasmejme.

Jedno je však isté – muži majú byť mužmi a ženy majú byť ženami. Oni prinášajú silu, bezpečie a praktickosť, ony zase krásu, nehu a prijatie. Znie to stereotypne, ja viem. Poznám mnohé ženy, ktoré sa v technickom či všeobecne praktickom myslení vyrovnajú svojim kolegom. Poznám tiež mužov, ktorí aj o polnoci vyzerajú ako vystrihnutí z katalógu (len trošku viac zívajú). Nemali by sme však zabudnúť na to, že my, cupkajúce a pištiace, máme byť chránené a milované, a oni, stratení vo farbách a našich pocitoch, by mali zase vnímať náš rešpekt a starostlivosť. Ťažké, ja viem. No verte mi, stojí to za to.