Novoročné mantinely

Budem trocha osobná. Mám rada hokej. Chlad klziska a atmosféru zápasu. Hráčov s hokejkami v rukách a korčuľami na nohách. Obdivujem brankára i to, ako sa vo výstroji „vprace“ do malej brány. A nepodarilo sa mi pochopiť, ako môže každý hráč vedieť, čo je jeho úlohu, keď je na klzisku trma-vrma.

Po istých skúsenostiach som prišla k presvedčeniu, že aj Boh je na tom tak trocha ako fanúšik a tréner hokeja zároveň. Miluje radosť zo športu i zo života a dáva nám mantinely. Neustále nás niečomu učí a túži po tom, aby sme nestáli na mieste. Praje si, aby sme prijali jeho dar odvahy a nemali strach riskovať. Ponúka nám akési pomyselné korčule a pozýva nás na cestu po chladnom ľade. Neraz nám cez svojich služobníkov pripomína: „Choďte, hlásajte evanjelium a rozpáľte svet láskou. Choďte na miesta, kde ľudia už na mňa dávno zabudli.“ Samozrejme, vie aj o nástrahách tejto cesty. Preto prichádza s mantinelmi. Bojuje za nás do poslednej chvíle a túži, aby sme raz prišli pred jeho tvár a boli svätí a nepoškvrnení v láske.

Mimochodom, pri svojom poslednom korčuľovaní som si spomenula na Dominika. Pred pár rokmi to bol škôlkar. Taká veselá kopa, úsmev od ucha k uchu, a pritom už vtedy skvelý hokejista. Vďaka nemu som sa s ostatnými škôlkarmi dostala na ľad aj ja.

Priznávam, že korčule neboli mojou silnou stránkou, ale tréningmi, pádmi a vstávaniami sa to za niekoľko mesiacov zmenilo.

Totiž, začula som tam Boží hlas. Ako som sa preháňala po klzisku a vnímala chlad a vravu ľudí, v hlave sa mi začali preháňať myšlienky a nápady. Usmievala som sa. Veď dovtedy som si myslela, že Boh hovorí iba v Božom slove alebo cez kňazov. No teraz som si bola istá, že je to inak. Obyčajné chladné klzisko v meste na východnom Slovensku bolo miestom, kde našiel moje otvorené srdce. Bolo to na Nový rok – a odvtedy si vždy v prvý deň urobím „mantinelovo-hokejistický plán“.

 

Nový rok alebo Ako sa to začalo

Práve v ten deň som sa popoludní vybrala na klzisko. Bratia saleziáni ho ponúkali rodinám a ich priateľom. Samozrejme, že tam nemohol chýbať ani Dominik. Len čo ma zbadal, priskočil ku mne. „Super,“ šušlal. „Zvládla si to. A teraz ťa naučím, ako sa máš búchať o mantinel. Aj mňa to učili. Ale to len preto, aby si si nerozbila ústa.“

Chcela som sa zmôcť na protest, no to malé šidlo už letelo po klzisku a celou silou sa odrazilo od mantinelu. Udržalo sa na nohách a uklonilo sa. „Vidíš! Takto!“

Videla som. Ale moja chuť trieskať sa o mantinely skončila na bode mrazu. Našťastie nás zbadal jeho otec. Dokorčuľoval k nám a chcel zakročiť. „Tato,“ trval na svojom malý. „Ale keby preletela cez mantinel, musela by na trestnej lavici sedieť až do konca zápasu. To by sa ti asi nepáčilo, však?“

Otec iba prikývol. „Necháme to teraz tak. Dobre? Porozprávame sa ešte o tom.“

Zmizli. Neviem, či sa o tom ešte rozprávali, ale mne slová drobca neschádzali z mysle. Zrejme to bol Duch Svätý, čo do mňa kopol, aby som spojila ľad, klzisko i ľudské srdcia a urobila si plán. V ňom má miesto všetko, čo je na „zimáku“. Tak poďme na to.

 

Čistá ľadová plocha

Je prvý január. S nepopísaným papierom prichádzam pred svätostánok. Ďakujem Bohu za to, čo bolo, i za chvíľu, že si môžem urobiť plán a nahliadnuť na svoj život taký, aký je. Tento deň beriem ako šancu z neba. Ako dar, keď môžem začať odznova. Mám čistú ľadovú plochu a spolu s ňou Trénera, Božieho Syna, ktorý túži, aby som sa po nej korčuľovala. Aby som prechádzala pomedzi chladné ľudské srdcia a svojím životom svedčila o jeho láske. Nemusím sa korčuľovať ďaleko. Moje svedectvo a prítomnosť často potrebujú tí, čo žijú so mnou v dome alebo v práci. Tí, ktorých stretávam v obchode či na ulici. Deti i dospelí, starí i mladí. Sused, čo nadáva, len sa tak práši.

A tak prvé, čo napíšem na môj papier, sú ľudia, na ktorých mi záleží. „Môj Pane,“ vysielam prosbu do neba. „Ty vieš, že týchto ľudí milujem, a preto ťa za nich prosím. Daruj im zdravie, požehnaj ich svojou láskou, prenikni ich svojou milosťou.“ Priznávam, že táto modlitba vychádza z radostného a vďačného srdca.

Lenže vtom sa mi v mysli vynoria iní bratia a sestry. Tí, čo mi minulý rok liezli na nervy. Tí, čo sa správali inak, ako si to predstavujem. Tí, čo o mne šírili nepravdy, čo sklamali moju dôveru. Tí, čo spôsobili alebo urýchlili rozpad vzťahov. A v duchu počujem slová: „A o nich mi nenapíšeš?“

Nasleduje hlboký nádych. Beriem pero. Ich mená sa mi nielen ťažko vyslovujú, ale aj ukladajú na papier. „Pane, týchto tu neviem mať tak rada, ako si to predstavuješ ty,“ priznávam sa. „Ale viem, že ty ich rád máš. Že ty sa k nim skláňaš. Prosím ťa, nauč ma to tento rok.“ No a aby mi bolo ľahšie, tak sa snažím spoznávať príbehy týchto ľudí. Dať si odpoveď na otázky, prečo sa správajú tak alebo onak. Nájsť v tom nejakú cestu.

Prosím Pána, aby mi vzal zo srdca balvan bolesti, ktorý si vláčim v sebe, vždy, keď si na tieto Božie deti spomeniem. A nakoniec si ich mená aj tak zvýrazním. Nie kvôli nim, ale kvôli sebe. Ja aj oni potrebujú Božie odpustenie; a zaumienim si, že im budem žehnať v Božom mene. A keby ma to presahovalo, poprosím Ježiša, aby to urobil za mňa.

 

Korčule

Milovať iných bez toho, aby sme sa s nimi stretli, aby sme ich spoznali, je ako hovoriť o láske, ale nežiť ju. A preto si na papier napíšem niekoľko krokov, ktoré príležitostne urobím, aby som potešila iných.

Pýtam sa sama seba: Čo môžem urobiť, aby bola moja rodina, moja farnosť či moja dedina iná – lepšia? Bude mi na to stačiť modlitba?

Som si istá, že nie. Na ľade sa nestojí, na ľade sa korčuľuje, pohybuje, padá i vstáva. A to je ďalšia úloha. Môj postoj k Bohu a k životu má byť jasný. Viem, že dnes už ľudia nečítajú Božie slovo, ale sledujú kresťanov, či v ich skutkoch je Ježiš. Viera sa nedá zatvoriť do srdca, viera sa šíri odovzdávaním. „Pane, urob ma nástrojom pokoja.“ A na papier si napíšem, aby som na to nezabudla, že budem každý deň prosiť o svetlo Božieho Ducha.

 

Hokejky

Hokejka slúži nielen na posúvanie puku, ale aj na udržanie stability. A tak sa začnem zamýšľať nad tým, čo mi pomôže stáť v tomto roku pevnejšie ako v tom minulom. Žeby svätá spoveď, Eucharistia, adorácie, modlitba svätého ruženca, spoločenstvo? Hodnotím, ako to bolo v predchádzajúcom roku. Spomínam si na rady, ktoré som dostala. Snažím sa vidieť možnosti, ktoré sa mi ponúkajú, a podľa toho, ako vnímam situáciu, si zapíšem, čo práve potrebujem. V čom by som mala pridať.

 

Zápas

Je mi jasné, že ani tento rok, rovnako ako tie minulé, nebude jednoduchý. Čakajú ma zápasy s mojím hnevom, lenivosťou a inými nie príliš pozitívnymi vlastnosťami.

Nový rok je pre mňa časom, aby som si pomenovala viaceré, ale napísala len jednu.

Vypracovala k nej akúsi stratégiu. Našla príležitosti, ktoré ma k nej vedú, i cesty, ktorými ju môžem „obkorčuľovať“. Neostávam však iba pri vlastných silách, pretože viem, že bez Božieho požehnania sú márne ľudské namáhania. A tak na môj papier pribudne ešte krátka modlitba.

 

Výstroj

V otázke výstroja to mám jasné. Prilba, chrániče. O niečom takom píše aj svätý Pavol v liste Efezanom: „Preto si vezmite tú Božiu. Aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo! Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!“ (Ef 6, 13-18)

Boh mi v prvý deň roka znova dáva všetko. A tak mu napíšem, za čo mu práve teraz ďakujem. Veď ako hovorí svätý Ján z Kríža: „Vďaka je nová prosba.“

 

Mantinely

A čo tie mantinely? Sú prejavom Božej lásky. Sú návodom, ako zachrániť nielen iných, ale aj samých seba. Sú to pravidlá, ktoré nám Boh daroval na hore Sinaj. Desatoro, ktoré chráni našu dušu.

Nezabiješ. Nezosmilníš. Nepokradneš. Nebudeš krivo svedčiť. Nebudeš mať iných bohov. To všetko nie sú zákazy a nie je to ani trest, ale dar, ktorý nás učí, aby sme neubližovali sebe a iným. Ak aj do týchto mantinelov vletíme, nepohnú sa. Sú pevné a stabilné. Možno sa zraníme, zničíme vzťahy, ostaneme sami, ale Boh čaká, kým k nemu prídeme s ranami. Obviaže ich. Odpustí naše slabosti. Privinie si nás. A pripomenie, že cesta k čistému klzisku, korčuliam, výstroju je možná. A to nielen v prvý deň v roku.

 

A tak si na koniec papiera napíšem vlastnými slovami modlitbu, v ktorej prosím Ducha Svätého, aby som bola otvorená nielen pre cestu k iným, ale aj pre cestu k Bohu. Tá spočíva v tom, že sa k nemu vrátim ako malé dieťa k Otcovi. S pravdou o sebe, o tom, aká naozaj som. Volá sa to pokora.

A mimochodom, do mantinelov nemusíme vraziť. Môžeme pri nich zastať. Stačí, ak popremýšľame, na čo nám boli dané. Pamätajme si jedno. Nie sú tu preto, aby obmedzovali našu slobodu, ale preto, aby chránili našu večnú dušu pred trestnou lavicou na druhej strane života. Odtiaľ už návrat neexistuje.