Novomanželia z hospicu: Každý večer ďakujeme za ďalší prežitý deň
Spojil ich internet a láska k zvieratám. Deväťročný vzťah sa rozhodli spečatiť svadbou na netradičnom mieste – v hospici. Pani Andrea Haláková (40) hovorí o tom, ako v čakaní na koniec nájsť nádej a stále veriť na zázrak.
OD VLAŽNEJ VIERY K POCHOPENIU
Mnoho nocí sme sa modlili, bez dôkazu, že niekto počuje. V našich srdciach znela pieseň nádeje, ktorej sme ledva rozumeli. Teraz sa už nebojíme, hoci vieme, že je toho veľa, čoho sa dá báť. Hýbali sme vrchmi dávno predtým než sme vedeli, že môžeme. (Pieseň Keď uveríš, Film Princ Egyptský) +
Andrea pochádza z veľkej kresťansky založenej rodiny. „Vieru sme doma žili aktívne, ale postupne sa to – aj u mňa – posúvalo k pasivite. Neskôr som zažila v Cirkvi jednu veľmi negatívnu skúsenosť, ktorá ma odradila od chodenia do kostola, no viera v Boha mi zostala,“ začína svoje rozprávanie. S manželom sa spoznali cez internet, obaja mali čosi po tridsiatke. „Chodili sme spolu už dlho, keď ma na Vianoce požiadal o ruku. Povedala som áno, ale s tým, že svadbu nechcem hneď,“ pokračuje. Ľudovít bol silne veriaci a vždy, keď mohol, miništroval. „Postupne mi ukazoval, kde som bola a kde môžem byť. Hoci som si myslela, že mám s Bohom zdravý vzťah, dnes som inde,“ opisuje a dodáva: „Myslela som si, že nemusím nikomu nič dokazovať a ukazovať, že stačí, že verím. Bola som asi taký sviatočný kresťan. Dnes ten rozdiel dobre vidím.“
VŠETKO SA ZBEHLO RÝCHLO
V tomto čase strachu, keď modlitba často vyjde nazmar, nádej vyzerá ako letný vtáčik, ktorý rýchlo odletí. Ale aj tak tu stojím, moje srdce je tak plné, že to nedokážem vysvetliť. Hľadám vieru a vravím slová, ktoré som si myslel, že nikdy nepoviem. +
Dátum 7. október 2022 si bude Andrea pamätať asi navždy, pretože vtedy sa jej život obrátil úplne naruby. „Ľudka som našla doma v bezvedomí. Volala som sanitku, všetko sa udialo tak rýchlo. Domov sa už nevrátil,“ spomína. „Prognózy boli od začiatkú zlé. Lekári zistili, že má na mozgu veľký nádor, ktorý sa nedá liečiť. Pripravovali ma to, že sa nepreberie z umelého spánku a keby aj, tak bude mať poškodený mozog. Našťastie sa prebral a dokonca si všetko pamätal, ba dokonca dokázal aj chvíľu chodiť.“ Ich radosť však trvala iba krátko a z pokrokov sa dlho netešili. Všetko zmenil veľký epileptický záchvat. Ľudko zostal ležať. „A do toho ešte dostal koronavírus. Bolo to skrátka zlé. Lekárka nám volala, aby sme sa prišli rozlúčiť,“ vysvetľuje Andrea. Priateľov i známich prosili o podporu a za Ľudka sa v tej chvíli modlilo veľa ľudí. „Opäť ukázal, aký je bojovník a nevzdal to. Ostal ležiacim pacientom, ale žije a má chuť žiť.“
Ľudovítov stav sa však pomerne rýchlo dostal do momentu, kedy bolo jasné, že starostlivosť o neho bude nad Andreine sily. „Lekárka mi oznámila, že už nie je dôvod, aby bol Ľudko naďalej hospitalizovaný, no ja som nemala možnosti a kapacitu zvládnuť starostlivosť oňho v domácom prostredí. Leží a máva silné bolesti hlavy.“ Bolo sa treba rozhodnúť, ako ďalej. „Nevedela som, čo budeme robiť, no jedno som vedela – nechcem ho odložiť na oddelenie dlhodobo chorých.“ V tejto chvíli vstúpila do Andreinho život Božia Prozreteľnosť a pán kaplán ich upozornil na Hospic Milosrdných sestier v Trenčíne. „Moja predstava o hospici bola hrozná, nemala som ani tušenie, ako to tam vyzerá v praxi.“ Andrea sa však nedala odradiť a začala si o hospici zisťovať viac. „Zrazu som si uvedomila, že to je presne to, čo potrebujeme.“
Hospic je miesto, kde život odchádza a dostáva sa k slovu smrť. Obavy sú určite na mieste, hoci prostredie je – v rámci možností – prívetivé a personál ochotný splniť pacientove požiadavky tak, aby sa cítil čo najlepšie. „Ľudovítove prvé mesiace však vyzerali všelijako, obzvlášť náročný bol začiatok roka. No on je bojovník a zvládol to,“ spomína Andrea. „Viem, že jeho stav sa už horší a blíži sa koniec, ale keď sme išli od Ľudka z nemocnice, pán kaplán mi povedal, že treba veriť. Tak verím.“ Skúsenosť z hospicu otvorila Andrei aj ďalšie dvere k poznaniu života viery. „Nikdy predtým som nemala osobnú skúsenosť s rehoľnými sestrami. Sú to ženy s nádherným poslaním,“ dodáva. Toto náročné obdobie jej tiež pomohlo zmeniť pohľad na Cirkev. „Až teraz som zistila, čo cirkev vlastne je. Nie každý je zlý, len ja som to predtým nechcela vidieť,“ zamýšľa sa.
NETRADIČNÁ SVADBA NA NETRADIČNOM MIESTE
Stanú sa zázraky, keď uveríš. A hoci je nádej krehká, je ťažké ju zabiť. Ktovie, aké zázraky môžeš dosiahnuť? Keď uveríš, podarí sa to. Keď uveríš. +
Svoj vzťah sa Andrea s Ľudovítom rozhodli spečatiť práve v hospici. „O svadbe sme začali tak aktívnejšie rozprávať na Vianoce. Vtedy mi – ešte len snúbenec – povedal: Všetci si myslia, že si moja žena, keď sa o mňa staráš. Mohli by sme už mať tú svadbu.“ Slovo dalo slovo a prípravy na túto radostnú udalosť sa mohli rozbehnúť. Nebolo na čo čakať, keďže sa pri Ľudovej ťažkej diagnóze mohol jeho stav kedykoľvek zhoršiť a teraz bolo obzvlášť potrebné, aby bol pri plnom vedomí a rozumel, čo ide urobiť.
„Svadba sa konala netradične v stredu, 18. januára 2023, na nádhernom mieste – v kaplnke hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne. Cítili sme, že nám Boh dal do cesty správnych ľudí, ktorí nám pomohli naše rozhodnutie uskutočniť. Či už išlo o ľudí na matrike, pána kaplána Kišona, sociálne sestry alebo psychologičku Lauru – nikto z nich to nevzdal a posunuli tým náš život do ďalšej etapy.“ Do poslednej chvíle nebolo isté, či sa svadba bude vôbec konať, takže ani hostí nebolo veľa – pár príbuzných a personál z hospicu. „Išlo o nás dvoch,“ spomína Andrea. „Stále som sa Ľudka pýtala, či to naozaj chce a stále tvrdil, že áno. Veľmi sme to prežívali. Bolo to náročné, smutné a zároveň krásne. Áno, prebehlo to inak, ako sme si to v minulosti predstavovali, ale taký je život. Dôležité je, že už je to náš život – spoločný.“
MANŽEL MA INŠPIRUJE POZITÍVNYM PRÍSTUPOM K ŽIVOTU
Nestanú sa vždy, keď si zažiadaš a je ľahké poddať sa tvojmu strachu. Ale keď si zaslepený bolesťou, keď nevidíš cestu, prejdi cez dážď. A malý, ale neodbytný hlas, hovorí: Pomoc je veľmi blízko! +
Predstavte si, že by sa vaše dieťa alebo vaša kamarátka rozhodli vziať si ťažko chorého človeka. Predsa len, je to záväzok na celý život. A hoci lekári tvrdia, že v Ľudovítovom prípade to bude krátko, Andrea neprestáva veriť. „Stále mám vieru v zázrak. Našťastie, moje okolie a väčšina ľudí chápe, prečo sme sa chceli vziať a podporujú nás, no isto sa našli aj takí, ktorí v tom zmysel nevideli. Ja v tom zmysel vidím a Ľudko tiež. Už len to, že mohol prijať ďalšiu sviatosť, je požehnaním.“ Inšpiráciou pre Andreu je práve Ľudkova pozitivita a jeho nazeranie na život. „Už na začiatku ma zaujal tým, aký je pokojný a obetavý človek.“ A kde čerpá pani Andrea silu do náročných dní? „Práve u manžela,“ vysvetľuje. „Povzbudzuje ma, ako prijal chorobu, aký je silný, nenáročný a ako sa nevzdáva.“
Deň za dňom ubieha a Andrea sa v noci vracia domov. Starostlivosť o Ľudovíta prenechá personálu hospicu. „Neviem sa však dočkať rána, kedy ho zasa uvidím. Usmeje sa na mňa a ja sa nabijem energiou.“ Samozrejme, nie každý deň je nedeľa a manželov spájajú aj náročné chvíle. „Postupne prichádzajú momenty, že ma nie vždy vníma, ale keď povie, že som jeho manželka, tak ten pocit šťastia a radosti nedokážem ani popísať. Každý večer ďakujem Bohu za ďalší spoločný deň.“
Jednotvárnosť dní môže niekoho ubíjať, no pre Andreu a Ľudovíta je každý ďalší spoločný deň požehaním. Ako ich trávia? „Čítam mu knihu, púšťam hudbu alebo len tak sedím, modlím sa a pozerám, či dýcha, keď tvrdo zaspí,“ opisuje Andrea.
Ján Pavol II. povedal: „Nie je bohatý ten, kto veľa vlastní, ale kto veľa dáva, ten, kto je schopný darovať seba samého.“ A práve tieto jeho slová si pani Andrea často pripomína. Realita však neodvratne klope na dvere. „Z budúcnosti mám aj strach. Vrátiť sa do bežného života bude určite ťažké,“ zamýšľa sa. „Manžel často používa slová – neboj sa, bude to dobré, preto verím, že časom to ozaj bude dobré. A ja, aj keď s prepichnutým srdcom, budem musieť kráčať v živote ďalej,“ uzatvára pani Andrea.
Tu som, Pane a toto ti chcem povedať:
Ďakujem ti, Pane, za každú minútu, čo ako manželia môžeme byť spolu. Dal si nám v živote veľkú skúšku v láske a veríme, že sme ťa nesklamali výsledkom.
+ Text piesne Keď uveríš ste mohli zachytiť vo filme Princ egyptský. Vypočuť si ju a pripomenúť si zázraky vo vašich životoch môžete tu:
Prečítali ste si článok z tlačeného vydania Slovo+ (jún 2023).
Každý mesiac prinášame v tlačenom Slovo+ tie najkvalitnejšie články a najzaujímavejší obsah, ktorý si môžete vychutnať doma a s vôňou papiera v modernej grafike. Objednajte si tlačené Slovo+ domov, pomôžete nám zachovať projekt Slovo+ a dostanete navyše úplne zdarma júnový výtlačok do vašej schránky priamo z redakcie.