Nové začiatky (3): Veronika Vlčáková: Skrz chorobu som sa stala šťastnejším a lepším človekom

Tri príbehy, tri stretnutia s Kristom, tri nové začiatky. V seriáli Nové začiatky prinášame príbehy ľudí, ktorým Boh daroval druhú šancu. Dnes svedčí Veronika Vlčáková, ktorá bola uzdravená z nádorového ochorenia.

Veronika Vlčáková je mladá žena, ktorá sa na prvý pohľad od svojich rovesníčok ničím nelíši. Menej bežný je však príbeh, ktorý si v sebe nesie už takmer osem rokov.

Písal sa november 2015, keď Veronike a Vladimírovi, dvom mladým ľuďom z Novoti na Orave, zazvonili svadobné zvony. Mladomanželské vyhliadky na krásnu a sladkú spoločnú budúcnosť sa však čoskoro začali otriasať. Len krátke štyri mesiace po svadbe.

„Prišla som z práce, s rodinou sme pili kávu, keď mi odrazu začala tŕpnuť ľavá noha,“ spomína na onen marcový deň Veronika, „pri snahe chytiť si nohu mi stŕpli aj obe ruky a hodilo ma do sedačky, ledva som vyslovila, že si prosím vodu.“ Napriek tomu, že Veronika sa po krátkej chvíli cítila lepšie a zdalo sa jej, že zdravotná pomoc nie je potrebná, jej svokra privolala záchranku, ktorá mladú ženu odviezla do nemocnice.

VAŠEJ MANŽELKE POMÔŽE LEN ZÁZRAK

Hneď úvodné vyšetrenia naznačovali problém s mozgom, čo následne ešte v ten večer potvrdilo aj CT vyšetrenie mozgu. „Zistili, že je tam nejaký nález, ale nevedeli, čo to je,“ vysvetľuje mladá žena a dodáva, že po prevoze do Banskej Bystrice magnetická rezonancia potvrdila prítomnosť nádoru. Verdikt po konzultácii mladého lekára s profesorom bol jasný: operácia.

Veroniku operovali presne o tri týždne od prijatia v nemocnici. „Povedali, že sa nedalo vyoperovať všetko, pretože nádor bol rozsiahly a ak by pokračovali ďalej, hrozilo by poškodenie pohybového a rečového centra,“ vysvetľuje Veronika. Napriek tomu, že zvyšky nádoru na mozgu ostali, kým Veronika čakala na výsledky z histológie, bola relatívne pokojná a verila, že už to bude dobré, v čom ju povzbudzoval aj ošetrujúci personál. „Mala som nádor, ale vyoperovali mi ho a výsledky budú dobré,“ približuje svoje vtedajšie uvažovanie, „aj v mojom okolí sa hovorilo, že nádory na mozgu väčšinou nie sú zhubné.“

Keď Vladimírovi zavolali z nemocnice, aby sa dostavil pre výsledky, Veroniku so sebou zobrať nechcel. „Prišiel domov a povedal mi, že výsledky sú veľmi zlé,“ spomína si na nezabudnuteľný moment veľkého šoku Veronika, „nevedela som, čo na to povedať, nevedela som, čo bude ďalej.“ Diagnóza bola hrozivá: zhubný nádor mozgu, stupeň tri/štyri, pričom štvorka znamená najhorší stupeň.

IDEM BOJOVAŤ O SÁM ŽIVOT

V tom čase mala Veronika 28 rokov. Keď si našla onkológa, pri následnej konzultácii v Žiline na radu svojho obvodného lekára prejavila záujem o odobratie vajíčok, aby mala šancu po prekonaní choroby mať vlastné deti. Prítomní lekári boli jej nádejou očividne zaskočení, v rozpakoch jej však na to prikývli. Upovedomili ju, aby si bola vedomá, že k už i tak náročnej liečbe nádoru, ktorá ju čaká, je odobratie vajíčok taktiež náročný zákrok.

Len čo manželia vyšli z miestnosti, lekári poprosili Vladimíra, aby sa ešte vrátil sám, bez manželky. „Povedz mi všetko, čo ti povedali,“ prosila Veronika manžela, len čo sa k nej vrátil. Odpoveď však bola krutá. „Veronika, je to zlé, je to veľmi zlé,“ povedal vtedy manžel Veronike „povedali mi, že ti pomôže len zázrak a ak sa dostaneš z toho ty, dostanú sa z toho aj vajíčka.“ Manželia sa teda rozhodli plánovaný odber vajíčok neabsolvovať.

Teraz Veronika naplno pochopila vážnosť situácie. „Vtedy som si uvedomila, že tu nejde o boj s chorobou, ale že idem bojovať o sám život,“ hovorí. Napriek veľmi nepriaznivým vyhliadkam však Veronika v sebe mala nevídane silnú nádej. „Ja ten zázrak budem,“ síce v plači, ale rozhodne povedala manželovi ešte cestou z nemocnice domov.

NESPOZNALA MA ANI KOLEGYŇA

Po šesťtýždňovom čakaní na schválenie liečby Veronike nastali dlhé ťažké mesiace chemoterapie. Hoci podľa lekárov Veronikin organizmus liečbu veľmi dobre znášal, po psychickej stránke bol pobyt na onkológii pre ňu veľmi ťažký. „Boli tam strašne ťažké prípady a mne to robilo veľmi zle,“ spomína si Veronika, „našťastie mi na manželovu žiadosť umožnili hospitalizáciu ukončiť a ostávajúce tri týždne denne dochádzať do Žiliny na ožiarenia.“

Pýtam sa Veroniky, ako vôbec napriek nádeji spracovávala myšlienky, že jej pozemský život môže čoskoro skončiť. „Boli dni, kedy som si vravela, že nevládzem, ale vždy ma držal manžel a pomoc rodiny, “hovorí Veronika a previnilo dodáva, že v tom období mala problém stretávať zdravých ľudí, pretože im závidela. Najťažšie bolo však obdobie, keď ju ľudia kvôli veľkému opuchu spôsobeného liekmi nespoznávali – keď ju nespoznala kolegyňa, keď ľudia, ktorí ju bežne zdravili „ahoj“ ju odrazu pozdravili „dobrý deň“. „Chodievala som domov so slzami, pretože som ani nevedela, či sa môžem niekomu pozdraviť, lebo ma nik nepoznal,“ spomína na zraňujúce chvíle Veronika.

„Počas choroby som sa začala veľmi veľa modliť – ráno, na obed, večer, aj v noci, keď som sa prebudila, stále som sa modlila,“ posúvame sa ďalej v príbehu Veronikinej druhej šance, „a uzdravenie, o ktoré som prosila, naozaj prišlo.“ Bolo to práve v období, keď sa Veronika začala liečiť doma. „Večer som sa v spálni modlila a prosila som Ježiša, aby mi dal ešte šancu, sľúbila som mu nejaké veci,“ dostáva sa Veronika k zlomovému momentu, kedy to prišlo.

PREČO KRIČÍM? PÝTALA SOM SA SAMEJ SEBA

„Takto sa mi začali dvíhať ruky,“ ukazuje názorne Veronika, „a zrazu som len cítila, že… že Ježiš ma uzdravuje!“ len ťažko nachádza správne slová Veronika, ktorá následne veľmi hlasno začala kričať na svokru: „mama, mama!“. Podotýka, že nikdy predtým ani potom nedokázala tak silno kričať – na krik vybehli von aj susedia – a že to bolo vôbec prvýkrát od svadby, čo svokru nazvala mamou. Keďže však v tej chvíli nikto nebol vnútri, lež všetci boli niekde vonku, zbehli sa dovnútra zistiť, čo sa deje, na čo Veronika otvorila dvere a povedala im: „Ježiš ma uzdravuje!“

Následne sa Veronika vrátila naspäť do spálne. „Prečo kričím?“ pýtala sa odrazu samej seba v precitnutí, že práve prežila niečo úžasné. „Akoby niečo zo mňa spadlo alebo… akoby mi zobral tú chorobu, nedá sa to úplne opísať,“ snaží sa aspoň naznačiť Veronika, „a vtedy som začala veriť, že som uzdravená.“ Poisťovaciu liečbu, ktorú mala Veronika naplánovanú, už chcela úplne vypustiť, ale na manželovo presviedčanie sa ju rozhodla absolvovať. „Aj som prosila na onkológii o kontrolnú magnetickú rezonanciu, ale keďže kvôli opuchu by mohli byť výsledky vyšetrenia skreslené, nebolo to možné,“ upresňuje Veronika.

TRI ZÁZRAKY POD JEDNOU STRECHOU

Poisťovacia liečba Veronike skončila niekedy v januári – februári nasledujúceho roka. O tri mesiace na to podstúpila kontrolnú magnetickú rezonanciu, ktorá ukázala, že všetko bolo v poriadku. „Následne som chodila na kontrolu každé tri mesiace, potom každého pol roka, teraz chodím raz ročne,“ pokračuje v rozprávaní Veronika, a spokojne dodáva, že na poslednej kontrole neurológ povedal, že je to super, že tam naozaj nič nie je.

„Dokonca si vyhľadal záznam nálezu spred operácie, pre porovnanie, aké to bolo a aké to je teraz,“ vraví Veronika. „Povedal mi, že ľudia s nádorom mozgu, aký som mala ja, zvyknú v porovnaní so mnou dopadnúť oveľa horšie,“ hovorí mladá žena, ktorej po operácii ostali problémy s citlivosťou ľavej nohy a ľavej ruky.

Už siedmy rok žije Veronika svoj nový začiatok. „Manželovi som krátko po vyliečení povedala, že my ešte budeme mať aj deti,“ vraví Veronika, ktorá však zároveň spomína aj to, ako ešte počas liečby na onkológii povedala manželovi, nech si nájde inú ženu, pretože s ňou nebude môcť mať deti, čo on jednoznačne odmietol.

Dnes sedíme v obývačke domu, ktorý sa manželom Vlčákovcom podarilo pred pár rokmi prerobiť a okolo nás veselo štebocú štvorročná Grétka a dvojročná Laura. „Jeden zázrak som ja a ony sú ďalšie dva zázraky v našom živote, v našom novom živote,“ obzrie sa na svoje dcéry mladá mamina s úsmevom, hrdosťou a skoro až hmatateľnou vďačnosťou.

DNES SOM ŠŤASTNEJŠIA AKO PRED CHOROBOU

To, že sa Veronike po uzdravení z choroby veľmi zmenil aj pohľad na život, sotva niekoho prekvapí. „Myslím si, že som dnes šťastnejšia ako som bola pred chorobou, pretože choroba mi nielen veľa vzala, ale mi aj veľmi veľa dala,“ hodnotí to Veronika dnešným pohľadom, „predovšetkým mi dala vieru v Boha.“ Tiež vníma, že vďaka chorobe je dnes lepším človekom. „Nevravím, že som výborná, ale som lepšia,“ úprimne hovorí Veronika a jedným dychom skromne dodáva, že by, samozrejme, mohla byť ešte lepšia.

Avšak nebyť choroby, Veronika by podľa vlastných slov zrejme dnes žila úplne inak. „Totiž ja by som bola iná,“ upresňuje, „predtým ma dokázala rozhodiť akákoľvek maličkosť, dnes si oveľa ľahšie uvedomím, že je to drobnosť a že to veľké, to podstatné, je niečo iné.“ Zároveň vďaka chorobe podrástla vo vďačnosti. „Ja každý večer ďakujem za vlasy, pretože pred operáciou som podpisovala súhlas s tým, že mi už nikdy nenarastú,“ uvádza ako príklad 36-ročná sympatická dlhovláska.

Na záver ma zaujíma, čo bolo na novom začiatku pre Veroniku najťažšie. „Strach, že sa tá choroba vráti,“ odpovedá Veronika úplne jednoznačne. „Napriek tomu, že mám vieru v Boha, ten ľudský strach tam stále bol, je a asi aj bude,“ úprimne priznáva Veronika, „každej kontroly sa bojím, ale pevne verím, že choroba sa už nevráti.“

Napriek všetkému, čo si Veronika cez chorobu prežila, Bohu nič nevyčíta a ani sa nepýta, prečo práve ju zastihlo nádorové ochorenie. „Naopak, dodnes si kladiem otázku, prečo práve mne dal Boh takéto uzdravenie,“ zakončuje svoje rozprávanie sympatická mladá mamina, „a ja mu za to navždy ostanem vďačná.“

Snímky: archív respondenta